Dvanásta nedeľa v období "cez rok"

Poukázať na praktickú vieru.

Viete si predstaviť, ako dokáže choroba, neúspech, skúška z neveriaceho človeka urobiť veriaceho? Máte aj vy s tým skúsenosť? Myslia si, že na nejaký jeden pokyn Pán Boh urobí zázrak a budú znova zdraví, úspešní, a budú žiť tak ako doteraz, hoci dnes hovoria o niečom inom.

Ježiš sa spytuje apoštolov: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ (Mk 4,40)

Tieto otázky Ježiš položil po tom, ako utíšil búrku na mori. Ježiš spal na lodičke. Na volanie apoštolov, keď sa na mori stŕhla búrka, Ježiš pohrozil moru a povedal: „Mlč, utíš sa!“ Zázrak. Dnešný kriticky a vedecky zmýšľajúci človek neverí na zázraky. Niet pochýb, že Ježiš robil zázraky. Dokazoval nimi svoju moc? Je isté, že keď Ježiš robil čosi rozumom nepochopiteľné a ľudskými rukami nemožné, robil to preto, že videl u ľudí vieru. Kde nebolo viery, tam Ježiš nerobil zázraky.
Vzkrieseniu Lazára predchádza rozhovor Ježiša s Martou, ktorá mu hovorí: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý má prísť na svet.“ (Jn 11,27)
Stotníkovi, ktorý prosil o uzdravenie sluhu, Ježiš povedal: „Choď a nech sa ti stane, ako si uveril.“ (Mt 8,13)
Žene, ktorá trpela na krvotok, Ježiš povedal: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ (Mt 9,22)
Dvoch slepcov, ktorí prosia o zrak, Ježiš sa pýta: „Veríte, že to môžem urobiť?“ (Mt 9,28)
Ježiš sa pýta po utíšení búrky na mori apoštolov: „Ešte stále nemáte vieru?“ (Mk 4,40) Ježiš vidí u učeníkov strach, ktorý robí ich vieru slabou. Majú však vieru. Vidieť ju v otázke jedného z nich: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“ (Mk 4,41) Židia za čias Ježiša považovali more za sídlo démonov a rozbúrené more znamenalo moc zla, proti ktorému bol človek slabý. A predsa v žalmoch Židia Boha oslavujú ako toho, ktorý má moc. „Ty vládneš nad neskrotným morom a zmierňuješ jeho vlnobitie.“ (Ž 89,10) Takto Ježiš svojou moc nad rozbúreným morom dokazuje, že je Boh. Dnešného človeka nepresvedčí, že Ježiš je Boh, lebo utíšil búrku. Je dobré si uvedomiť, že text nehovorí jedine a iba o utíšení búrky. Človeka viac fascinuje zlo v srdci človeka ako rozbúrené more. Treba si všimnúť, že Ježiš sám oslovil apoštolov, aby sa preplavili na druhý breh. A rovnako mnohovravným je Ježišov spánok, ako aj slová, ktorými utíšil more. Ježiš vystupuje ako neobmedzený a suverén nad mocou zla.
Rovnako otázka „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“ (Mk 4,41) prezrádza, že ten, kto ju kladie, pozná odpoveď, ale chce, aby ju našiel i ten, kto otázku počúva. Opýtaný, teda ktokoľvek z nás, môže zažiť podobnú skúsenosť s Ježišom ako s niekým, kto je pánom nad zlom. Môže zažiť utíšenie búrky vo svojom vnútri alebo utíšenie konfliktov medzi ľuďmi, alebo uzdravenie z choroby tela či duše, alebo nad akoukoľvek mocou zla. Text udalosti utíšenia búrky na mori priam vyzýva, aby každý človek mohol nadobudnúť takúto skutočnosť. A ak sa na to podujme, sám Boh mu pomáha, aby ju správne prežil, a preto dostáva zrniečko viery.
(Porov. A. OPATRNÝ: Stůl slova B, s.168)

Ježiš chce našu vieru v Božiu pomoc a ochranu, náš kresťanský optimizmus uprostred sveta nevery, hriešneho a zlého sveta posilniť. Cirkev je naozaj možné prirovnať k rozbúrenému moru. Je to realita nášho života. Loďka nášho života chce sa dostať do prístavu večného života. Keď veríme, že v cieli nás čaká Boh, večný pokoj, chce nám Ježiš povedať, že na mori svojho života sa nevyhneme mnohým a rôznym búrkam. Život každého človeka je poznačený bleskami, víchricami, vlnami, utrpeniami, chorobami, neúspechmi. Kto nájde človeka, ktorý by z toho niečo nezažil? Jeden to a iný zas niečo iné, niekto dlhšie a iný vo väčšej intenzite, ale všetci musíme prejsť životom na zemi ako rozbúreným morom. Komu čo závidieť? A neraz človek nadobudne presvedčenie, že o neho sa Boh nezaujíma, akoby Ježiš spal. Ba neraz sme svedkami aj takýchto slov: Keby bol Boh, nedopustil by na mňa chorobu, nebol by mi zomrel otec, nebolo by vojen, nebolo by… Iní súdia, že Boh sa nezaujíma o obyčajných ľudí. Koľko paniky, malovernosti klope vtedy na dvere sŕdc! Voda sa leje do člnov nášho života. A či sa nesprávame podobne ako učeníci a nevoláme: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4,38)

Známy je príbeh, keď na rozbúrenom mori už všetci stratili nádej na záchranu, len malý chlapec sa pokojne hrá. A keď sa ho spýtajú, či sa nebojí, odpovie: „Nie! Prečo by som sa mal báť, veď predsa kapitánom lode je môj otec.“

Pánom nášho života nie sme ani my a ani iný človek, ale Boh. Kto vie, aké plány má s nami náš Boh? Prečo strácať hlavu? Keď Boh dopustil, či nás opustí? Náš Boh je predsa dobrý. On vie, čo je nám na osoh. Nenaučil nás Ježiš modliť sa „buď vôľa tvoja“? Nebol nám Ježiš vzorom v Getsemani, na Golgote? Veď pre tieto veci a udalosti sa nám stal podobným vo všetkom okrem hriechu. Preto prijal prirodzenosť človeka, aby mal v ňom nádej. Nik nemôže povedať, že Ježiš ho vylúčil zo svojej lásky. Tak ako na mori musia byť búrky, tak aj v našom živote musí prísť k skúškam. Ako a čím by sme si zaslúžili večný život? Boh je predsa spravodlivý Sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá. On chce, praje si, aby sme mu uverili a verili. On právom od nás vyžaduje, aby sme ho prijali za svojho Pána a Boha, chce, aby sme verili nielen v radostných a slávnostných chvíľach, ale aj počas krížov a ťažkostí.

Francúzsky spisovateľ Lamennais píše o roľníkovi, ktorý sa strachuje o svoju rodinu, čo by sa stalo, keby zomrel. Raz si všimol, ako do kríka prilietajú vtáčiky. Keď sa priblížil, videl dve hniezda vedľa seba a v nich niekoľko mláďatiek. Staré vtáky prilietali a kŕmili svoje mláďatá. V jednej chvíli uvidel, ako sa dravec vrhol na vtáka, ktorý v zobáčku niesol potravu. Mláďatá zostali bez živiteľa. Celý deň sa nad tým trápil. V noci nemohol spať. Ráno, keď sa vrátil na pole, šiel sa pozrieť i na mláďatá. Myslel si, že zaiste zahynuli. A čo videl? Mláďatá boli živé a čulé. Údiv naplnil mu srdce. O chvíľu videl, ako samička z druhého hniezda prináša potravu mláďatám do obidvoch hniezd. Siroty neboli opustené.

Už v žalme čítame: „Bohabojní núdzu nepoznajú… tým, čo hľadajú Pána, nijaké dobro chýbať nebude.“ (Ž 34,10.11) Je správne, že si osvojujeme, že Boh riadi naše životy. Keď veríme, zakusujeme menej strachu a viac radosti. Keď vieme prijať od Boha dobré, prečo by sme neprijali aj ťažké udalosti? Je potrebné, aby sme zotrvali pri Bohu a s Bohom ako starozákonný Jób. Uvedomujeme si, že „Boh nezavrhne bezúhonného, ani svojou rukou nepodoprie zlých.“ (Jób 8,20) A teda je potrebné vedieť prijať aj skúšku za svoje nevernosti. Známe sú slová Benjamína Franklina, ktoré povedal mužom národa: „Modlime sa, páni! Čím som starší, čím dlhšie žijem, tým viac si uvedomujem, že Boh mnou riadi.“ A či my nemáme podobnú skúsenosť?

Vieme, že sú v našom okolí a možno i v našom živote udalosti, ktoré hovoria o nesprávnom prístupe ku Kristovi. A práve preto dnes prosíme, aby sme aj my na rozbúrenom mori života splnili to, čo od nás žiada Boh.

Amen.