Dvanásta nedeľa v období "cez rok"

Aby sme pri búrkach života upriamili zrak na Ježiša.

V historických filmoch, ktoré znázorňovali životopis známych moreplavcov, akými boli Krištof Kolumbus, Marco Polo, Vasco de Gama, bolo možné vidieť plavbu veľkých lodí. Pri dobrodružných plavbách, ktoré podnikali s cieľom objaviť novú zem alebo nový ostrov, častokrát ich na mori zastihla veľká búrka. Strhol sa veľký vietor, vlny sa dvíhali do niekoľkometrových výšok a valili sa na loď, niekedy sa loď aj napĺňala a hrozilo, že stroskotá. Kapitán lode z celého hrdla vykrikoval rozkazy, ktoré bolo treba vykonať na záchranu lode. Námorníci museli s veľkým vypätím síl zápasiť s týmito živlami prírody, aby si zachránili holý život. Vtedy sme si možno pomysleli, že my by sme nikdy nevstúpili na loď, alebo ako dobre, že dnes už máme lepšie a dokonalejšie dopravné prostriedky, ktoré nás dopravia do určeného cieľa.

Podobnú situáciu zažili apoštoli spolu s Ježišom v dnešnej časti Božieho slova: búrku na mori.

Evanjelista Marek opisuje niektoré črty dnešného evanjelia tak názorne, že sú za tým zrejmé správy očitých svedkov. Celý deň mal Ježiš bohato naplnený zvestovaním Božieho kráľovstva a ohlasovaním Božej lásky a milosrdenstva na brehu Genezaretského jazera. Počúva ho ako vždy veľký zástup ľudí, a preto Ježiš vstupuje na loď a odtiaľ hovorí k ľudu. Keď sa zvečerilo, Ježiš prikazuje apoštolom, aby sa preplavili na druhý breh. Nerobili sa nijaké prípravy na plavbu po jazere, lebo ho vzali tak, ako bol na lodi. Ježiš teda vedel, čo má prísť. Unavený a ustatý po námahách dňa zaspí. Búrka ich zastihla v podvečer alebo v noci. Mali to veľmi ťažké, keď si uvedomíme, že elektriky ešte nebolo, nemali si čím posvietiť, čiže bola slabšia viditeľnosť. Učeníci vidia, že sú krajne ohrození živlami. Spoznajú svoju bezmocnosť. Ale rovnako sa ich dotýka a znepokojuje skutočnosť, že spiaci Majster ich necháva napospas záhube. Zobudia ho a vyčítajú mu to. On svojím mocným slovom utíši obrovské rozpútanie prírodných živlov. Potom pokarhal učeníkov, nie však pre ich neúctivý tón, ale pre ich nedostatok viery, pre ich strach a zúfalstvo.

Veľa ráz sme počuli alebo čítali túto evanjeliovú udalosť. A dnes nám ju Cirkev znova predkladá. Prečo? Táto udalosť má aj obrazný zmysel a v tomto zmysle sa odohráva v živote každého človeka. Je to búrka života. Kto z nás by ju nepoznal? Kto z nás nepocítil vonkajšie trápenie alebo vnútornú úzkosť. Sám Pán Ježiš hovorí: „Každý deň má dosť svojho trápenia“ (Mt 6,34). Niekedy sa nám zdá, akoby Boh o nás nedbal, akoby mu na nás nezáležalo. Mnohí dnešní ľudia trpia pocitom, akoby sa Boh vzdialil z tohto sveta a nechal ho napospas divým búrkam ľudskej zlovôle.

Na okraji oázy rástla mladá palma. Jedného dňa išiel okolo človek, ktorý rád všetko ničil. Uvidel malý stromček, vzal ťažký kameň a položil ho do koruny stromu. Potom išiel ďalej. Palma sa pokúšala všetkými možnými spôsobmi túto záťaž zhodiť, ale bez výsledku. Kameň sedel pevne v jej korune. Palma sa nechcela tak ľahko vzdať: zapustila silno korene do zeme, išla čoraz hlbšie do zeme, aby si zabezpečila pevnú oporu. Tak narazila na vodnú žilu, odtiaľ čerpala silu a vzrast. Až teraz zbadala, že rastie. Zakrátko sa stala najväčšou a najkrajšou palmou na okolí. Po rokoch prechádzal tadiaľ znova ten istý človek a chcel vidieť dielo svojej skazy. Predstavoval si, že nájde nejaký malý stromček. Zrazu sa k nemu schýlila najkrajšia palma, ukázala mu kameň a povedala: „Ďakujem ti, človeče. Tvoja záťaž ma urobila silnou.“

Drahí bratia a sestry! Hovorí sa, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Je v tom kus životnej pravdy. V každej životnej búrke je dôležité, aby sme sa nevzdali, ale ako táto palma, hľadali v živote posilu a pevnú oporu, vodu, z ktorej by sme mohli piť. A tá opora je Boh. On volá: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11,28). On je tá sila, ktorá nám pomôže rásť aj s tým kameňom, aby sa z nás stali duchovne veľkí ľudia. Práve cez všetky druhy búrok nám Boh chce ukázať, ako mu na každom z nás záleží. Predstavme si, že by ten kameň palma nemala. Veľmi ľahko by skĺzla k tomu, že svoj rast a krásu by pripisovala sebe. A to je v každom z nás. Pripisovať svoje schopnosti a danosti našej šikovnosti, a nie Bohu. Aký dôležitý je pre každého takýto „kameň“, alebo aspoň kamienok, ktorý by nás tlačil v topánke a upozorňoval na Božiu lásku. Cez tento kamienok zisťujeme, že on je jediný zdroj, odkiaľ môžeme čerpať silu pre náš život a duchovný vzrast. Zisťujeme, že bez neho nemôžeme urobiť nič, že Boh nás tak miluje, ako by sme boli jediní na tejto zemi. Lebo jeho láska udržiava svet v existencii.
Často sa stáva, že Boh v našom živote dopustí búrku, aby nás upozornil na náš spôsob života. Svojou pýchou a sebeckým spôsobom života zacláňame Bohu, aby sme boli jeho nástrojom, aby konal cez nás, takže ako dobrý Otec nás na to upozorní. Pritom roznieti lásku, ktorá sa nezastavuje u seba, ale upúta sa na Boha. Mohli by o tom rozprávať mnohí ľudia.

Napríklad v živote svätého Jána Kapistrána čítame, ako on našiel Boha a akú životnú búrku pri tom prežil. Odmalička bol síce vychovávaný k viere v Boha, ale bral ju na ľahkú váhu. Pálilo mu to v hlave, preto vyštudoval právo a stal sa ako 26-ročný prvým sudcom mesta Perugia, čo bolo významné postavenie. Pri obrane mesta sa dostal do zajatia v tmavej veži. Tu si premietol celý život a pýtal sa Boha: „Prečo? Čo som učinil také trestuhodné, že ma toto postihlo?“ Odtiaľ sa pokúsil o zúfalý útek, no nevyšlo mu to, popritom si ešte zlomil nohu. Vrhli ho do tmavej pivnice naplnenej po lakte kalnou vodou, kde ho železnými reťazami postojačky pevne prikuli o skalu. Tri dni a tri noci znášal bolesti, zlomená noha ho bolela do zbesnenia. Nikto mu nenosil ani jesť ani piť, strážcov sa zmocňovala hrôza, keď ho počuli vykrikovať. Nakoniec ho vyslobodili, lebo sa báli, že by im zomrel a nedostali by žiadne výkupné. Počas zotavovania v ňom prebiehal vnútorný boj. Vnútorný hlas mu povedal: „Čo chceš ešte pretrpieť, kým sa mi celkom oddáš? Tvoja cesta nemôže viesť naspäť do prázdna a ničoty.“ „Nemôžem, nemôžem. Svet ma potrebuje,“ volal Ján. Vnútorný hlas opäť volal: „Boh ťa potrebuje: Svet pôjde svojou cestou aj bez teba!“ Postupne hrozné rozbúrenie v duši opadlo. Ján sa rozhodol pre Boha a dušu mu zaplavila hlboká radosť. Stal sa z neho apoštol Európy, ktorý pomohol mnohým ľuďom k spáse.

Každá búrka raz skončí. Vo filmoch sme mohli vidieť, že po každej búrke bol záber na tichú a pokojnú hladinu. Pokoj nám chce dať aj Boh. Nebojme sa, že by nás niekedy v živote sklamal. Kristus nikdy nespí. Skôr sa modlime, aby sa prebudila naša spiaca viera v toho, ktorý vždy bdie nad nami.

Amen.