Dvanásta nedeľa v období "cez rok"

všetky búrky života.

Zažili ste už búrku vo svojom živote? Nechcem, aby sme si spomenuli na prírodnú kataklizmu, vietor, dážď, blesky a čo po tom nasledovalo, povodeň, škody na majetku i straty na životoch. Aj takéto búrky sa stávajú zlými spomienkami. Kto zažil prírodné pohromy a búrku viery, mravov, u seba či medzi najdrahšími, vie povedať, ktorá je ťažšia.
Búrka v nás, v rodine, okolí môže trvať nie hodiny, ale týždne, mesiace či roky. Ničí nielen pracne a namáhavo vybudované materiálne hodnoty, ale najmä duchovné, ako sú vzťahy budované roky s láskou.
Kto spočíta slzy, bezsenné noci, dni čakania, že ten druhý si uvedomí omyl, chybu, pád, a príde a povie: prepáč, odpusť, zabudni, pomôž zmeniť sa, začnime znova... Ťažké je, keď vidíme, čo ničí prirodzená búrka. Ťažšie, oveľa bolestnejšie je, keď búrku spôsobuje milovaný človek, bez dôvodu, bez príčiny, keď tupí, pomaly zraňuje, nekrvavo vraždí a pritom nevidí, nepočuje, nechce si priznať...
Povedal vám niekto ďakujem, že si mi v búrke života pomohol, stál vedľa neho, bol mu v búrke nádejou, istotou? Ako je dobre, keď prežívame ťažkosti, problémy, sklamania, neúspechy a máme pri sebe niekoho, že nie sme sami, môžeme sa o niekoho oprieť, na niekoho spoľahnúť.
V evanjeliu ustrašení apoštoli na rozbúrenom mori vidia Ježiša, ako „pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa! Vietor prestal a nastalo veľké ticho“ (Mk 4,39).

Z času na čas počuť tvrdenie ľudí, že Boh sa nezaujíma o svet. Mnohí aj veria, že svet stvoril Boh, ale že potom svet nechal napospas sebe samému. Takto zmýšľajúci zvyknú hovoriť: keby bol Boh, svet by musel byť celkom iný. Žiadna búrka historická, žiadna kataklizma, žiadny holokaust, žiadne dopravné, letecké nešťastia, žiadna smrť milovanej osoby, žiadny neúspech, žiadna zrada... Boh sa predsa nemôže dívať, keď sa deje krivda, nešťastie, podlosť... Boh by sa zaoberal osudom ľudí. Nie je takáto predstava o Bohu falošná?
Boh existuje. Už spomenuté je dôkazom existencie Boha. Boh je v nás a my sme v Bohu. Naše cesty života sú aj jeho cestami. O Bohu čítame už pri stvorení sveta, že videl všetko, čo stvoril a bolo to dobré (porov. Ex 1,12.18.25). Dokonca vieme, že „stvoril Boh človeka na svoj obraz“ (Ex 1,27). Boh ich požehnal a povedal im (ľuďom): „Ploďte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte“ (Ex 1,28). „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Ex 1,31).
Človek, ktorého Boh obdaroval rozumom a slobodnou vôľou, sa postavil proti svojmu Bohu. Zlo prišlo na svet skrze človeka. Kto je vinný za zlo? Boh, ktorý je Láska?
Boh aj po hriechoch ľudí neprestáva milovať ľudstvo. Dobrý Boh nezabúda na svoje deti. Božie deti sa však musia vrátiť k Bohu, opätovať mu svoju lásku. O tom hovoria proroci Starého zákona, Boží Syn v Novom zákone a učí to aj Cirkev.

Môžeme povedať, že vo Svätom písme sa píše niečo, čím by nám Boh chcel zle? Je to zlé, keď Cirkev napríklad učí o úcte k rodičom, že nesmieme zabíjať nenarodené deti, že nik z nás ani v starobe a ani v chorobe, a ani v nešťastí nesmie rozhodnúť o ukončení života, eutanázii? Je zlé, keď počujeme učenie o potrebe rešpektovať svedomie? Prečo potom tí, čo majú moc vynášať zákony, v mene akej pravdy, kto im dal moc, aby ničili, rúcali, vyhlasovali za nepravdu to, čo môže jedine Boh! Sme stvorení na obraz Boha, ale aj keď neverí niekto v Boha, musí cítiť morálnu zodpovednosť za život a čo s ním súvisí.
V búrkach života, životných konfliktoch, v bojoch, zápasoch s naším “ja“ znova a znova Boh hovorí ku každému z nás. Konvertiti a všetci čo našli silu a zmierili sa s Bohom, znova objavili Boha, hovoria o ňom, že stále miluje. Boh miluje každého človeka a to aj vtedy, keď človek Boha uráža, tupý, neprijíma, vyháňa zo svojho života. Keď sa otvoríme Bohu, prijmeme ho za svojho Pána a cieľ života, môžeme povedať, že Boh veľakrát k nám volal: Potrebujem ťa! Potrebujem tvoj súhlas rozumu a slobodnej vôle, aby som ukončil tvoje trápenia. Chcem ti pomôcť. Potrebujem tvoj súhlas.
Nečakáme aj my na súhlas k zmene štýlu, spôsobu života svojich blížnych? Kto žije v hriechu, ten je slepý, hluchý, nemý... Nevidí, že okoliu, drahým spôsobuje bolesť, útrapy, žiaľ... Za to môže Boh? Človek je Bohom obdarovaný rozumom a vôľou. Človek aj Bohu môže hovoriť: nie!

Je kresťanské, keď sme pochopili Kristove slová: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé“ (Mt 5,38n). Ježiš pokračuje: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa ... aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,44-45).
Pozerajme na búrky svojich blížnych očami kresťanov, cez učenie Ježiša Krista. Ježiš v našich trpiacich bratoch a sestrách potrebuje našu pomoc. Naša viera sa neprejavuje len v slovách, ale aj skutkoch. Možno roky budeme bojovať s búrkami, ktoré vyvolávajú drahí. Nejeden manžel, manželka si pripomínajú roky slová prísahy: Do tvojej a mojej smrti v žiadnom protivenstve, tak mi Pán Boh pomáhaj! Roky sa brat modlí za brata, sestra za sestru, priateľ za priateľa...

Niečo nám môže napovedať príbeh pani učiteľky. Keď prebrala triedu, Tomáš bol hodnotený ako nepríjemný, hrubý, uzatvorený... Keď pátrala po príčine, zistila, že Tomáš pred dvoma rokmi bol veselý, dobrý žiak... Potom mu zomrela matka. Otec sa usiloval Tomášovi pomôcť. Nestačil na syna.
Pani učiteľka sa zamyslela. Na Vianoce jej deti priniesli darčeky pekne zabalené, len Tomášov bol neupravený. Deti sa mu smiali, keď v darčeku bol náramok, na ktorom chýbalo niekoľko ozdobných kamienkov a vo voňavke bola len polovica. Pani učiteľka vtedy zastavila smiech radostným poďakovaním, že náramok je nádherný a voňavka príjemná. Po Vianociach našla na stole lístok od Tomáša: „Pani učiteľka, voňali ste ako moja mama...“ Keď deti odišli, učiteľka sa rozplakala. Rozhodla sa, že bude Tomášovi viac pomáhať. Čoskoro sa stal jedným z najšikovnejších žiakov. Na konci roka dostala ďalší list: „Pani učiteľka, vy ste najlepšou učiteľkou.“ Tomáš ukončil strednú školu ako jeden z najlepších. Opäť dostala lístok: „Pani učiteľka, ste tá najlepšia učiteľka, akú som mal.“ Keď po šiestich rokoch ukončil vysokú školu s červeným diplomom, na oznámení bolo dopísané: „Ste najlepšia učiteľka, akú poznám. MUDr. Tomáš.“ A prišiel ešte jeden list. Tomáš si našiel dievča a pani učiteľku pozýval na svadbu. Pretože mu zomrel aj otec, tak sa v liste pýtal, či by pani učiteľka nesedela na mieste mamy. Súhlasila. Keď mu dávala „rodičovské požehnanie“, na ruke mala náramok, na ktorom chýbali niektoré kamienky a voňala ako Tomášova matka na posledné Vianoce. Keď sa objali, Tomáš pani učiteľke pošepol: „Ďakujem vám, že ste mi verili. Ďakujem vám, že ste si ma vážili a ukázali ste mi, ako sa môžem zmeniť.“ Ona mu so slzami v očiach odpovedala: „Za to isté ďakujem aj ja tebe. Nevedela som učiť, kým som nestretla teba.“

Čo nám môže napovedať príklad? Voviesť do praxe evanjelium o rozbúrenom mori. V rodine, vo vzťahu k niekomu, ale aj k sebe samým si môžeme uvedomiť, že Boh nie je tyran, neteší sa z utrpenia ľudí... Boh chce, aby sme si pomáhali prekonať búrky, ktoré spôsobuje ľudská slabosť, hriech. S Ježišom môžeme dúfať. S jeho pomocou zvíťazíme nad každým zlom.
Dnes začnime znova. Zmeňme taktiku boja. Pozvime Ježiša za spoločníka. S ním a skrze neho sa utíši more, prestane vietor a nastane ticho, čas pohody, lásky, pokoja. Uverme, že skrze Krista, s Kristom a v Kristovi náš život, svet bude mať inú tvár.

Do zmenenej taktiky pripojme snáď viac modlitby, obety, ale i menej výčitiek, viac lásky, trpezlivosti, dôvery... A najmä to, čo nám bude hovoriť sám Ježiš. Búrka nemusí prestať hneď či zajtra. Jedno je isté, že nebudeme v búrkach sami. A to bude viac, ako čokoľvek iné. Keď je s nami Boh, tak iste zvíťazíme.

Amen.