Osemnásta nedeľa v období "cez rok"

Vzťah k Eucharistii je mementom nielen pre život prirodzený, ale aj nadprirodzený.

Naša doba stavia do popredia v hierarchii hodnôt slovo “vlastniť, mať“. Ukazuje sa, že túžba vlastniť, niečo zažiť, poznať napĺňa životy ľudí od malých detí po tých najstarších. Už u detí vidíme, že chcú tú a tú hračku, majú veľké nároky, požiadavky na svojich rodičov. Vekom rastie aj tento fenomén: náročnosť na okolie, mám na to právo, patrí mi to. A je to viac a viac vidieť aj v rokoch zrelého veku a človek sa stáva priam otrokom tohto fenoménu. V túžbe vlastniť, mať, zabúda na svoje zdravie, rodinu a ďalšie hodnoty, ktoré patria k životu. A tak sme svedkami toho, že najviac smutných a nešťastných ľudí nachádzame u tých, ktorí majú všetko, pravda, až na jednu maličkosť, na ktorú zabudli a ktorú podcenili, ktorú nemajú. Áno, je to Boh. Človek sa na určitý čas môže nasýtiť hodnotami materiálnymi, kultúrnymi, športovými, hodnotami vedy a umenia. Pravda, len na určitý čas. Aj keď si to mnohí nechcú pripustiť, je to priam droga; vlastniť, znamenať niečo, užiť si, spoznať... ale bez Boha. Tak sa stávame svedkami, že aj dobrý človek, vzdelaný, pracovitý, ktorý žije na pohľad spokojne, že mu až mnohí závidia, nedokáže sa tešiť z toho čo má, na čom si toľko zakladal, čo budoval, pripravoval… Ba necenia si to ani jeho deti a stáva sa, že takéto snaženie končí tragicky.

A práve preto dnes ako veľké memento aj ku nám hovorí Ježiš: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6,35).

Ježišove slová si zvlášť uvedomujme po tieto dni, keď sa zberá úroda obilia z polí. Vieme, že roľník musí obrobiť zem, zasiať zrno, urobiť potrebné veci, aby raz mohol zožať bohatú úrodu. Roľník má svoje povinnosti, ktoré musí splniť; ale či môže ovplyvniť počasie, klímu, či môže zaručiť, že úroda bude bohatá? Veriaci roľník vie povedať, že bez Božieho požehnania, zbytočné sú naše namáhania. A to platí o každom ľudskom snažení. Áno, Boh dal človeku príkaz, aby si podmanil zem, aby vládol nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa na zemi hýbe (porov. Gn 1,28). Ježiš pripomína človeku: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7,21). Týmto Ježiš pripomína, aby sme si viac uvedomili výčitku, ktorú vyslovil tým, ktorí ho hľadali v Kafarnaume po tom, keď zázračne rozmnožil chleby a ryby. Povedal im: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka“ (Jn 6,26-27). Dnešné evanjelium podáva reč Pána, ktorú povedal v kafarnaumskej synagóge. Prisľubuje nadprirodzený pokrm. Je to zrejme sviatostný chlieb a nápoj, Eucharistia, ktorú potom ustanovil pri Poslednej večeri. Z jeho výrokov je jasné, že svoj prísľub myslel doslovne, teda reálne, skutočne, nie iba obrazne a duchovne.
Židia, ktorí počúvajú tieto slová Pána Ježiša, poznajú udalosti, keď po odchode z Egypta Boh mäsom a chlebom sýtil všetkých. Vtedy Pán povedal Mojžišovi: „Hľa, ja vám zošlem chlieb z neba ako dážď“ (Ex 16,4). Chlieb v širšom zmysle je teda živobytie, manna i prepelice.
Tento starozákonný zázrak, mäso a chlieb - chlieb, ktorý je telom a telo, ktoré je chlebom - je predpoveďou toho, čo Boh daruje svetu v osobe Pána Ježiša. Mnoho ľudí zomrelo od hladu na púšti a mnoho umiera aj dnes. Najväčšia starostlivosť Boha o človeka spočíva v tom, aby mali večný život: „Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život“ (Jn 6,32-33). Ľudia by boli radi, keby ich Ježiš sýtil stále a snáď aj ostatné veci dostali od neho bez práce. Mnohí sa správajú ako žena Samaritánka pri studni, keď povedala: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať“ (Jn 4,15). Po ľudskej stránke je to zrozumiteľné. Ježiš však učí, aby človek túžil radšej po niečom inom; po chlebe, ktorý dáva večný život. Ľudia sa aj pýtajú, čo majú robiť, aby plnili vôľu Božiu. A dostávajú odpoveď, aby zachovali prikázania, aby plnili slová Ježiša Krista. Pravý hlad v živote dá sa odstrániť len tým, že vedome a dobrovoľne plníme vôľu Božiu.

Vidíme, že Židom bolo stále primálo tých znamení, ktorými Ježiš vydával svedectvo pred ich očami. Podobné správanie vidíme aj dnes tak vo svojom živote, ako aj svojom okolí. Ježišove slová: „Ja som chlieb života“ (Jn 6,35) sú vo všeobecnosti znamením života. Tamtí ľudia, ako aj mnohí dnes, mysleli a myslia nielen na materiálny chlieb, ale aj na udržanie dočasného života. Kristus nám pripomína, že máme dušu, ktorá pre svoj rozvoj a zachovanie života naveky tiež si vyžaduje chlieb. Ako my využívame toto znamenie? Nepovažujeme Eucharistiu za magické znamenie, ktoré len na základe samotnej mechanickej praktiky je schopné nás oživiť, zmeniť, spasiť? Len pod podmienkou nášho úsilia a spolupráce z našej strany tento chlieb z neba sa stane chlebom života a znamením spásy. Čo sa deje s týmto znamením lásky, znamením chleba, ktorý prijímame vo sv. prijímaní? Stávame sa sami po svätom prijímaní znamením lásky, či snáď len znamením súdu? Ak sa tento chlieb nestane skrze nás znamením lásky pre iných, nebude tiež znamením Kristovej lásky k nám.
Je to memento pre nás veriacich, že nesmieme podľahnúť duchovnému minimalizmu, stavu duše, keď si človek chce povedať, že je svätejší ako tí v jeho okolí, že je dobré ako je, prípadne, žeby niekto chcel Bohu povedať, akého si ma, Pane Bože, stvoril, takého ma máš a podobne. Je potrebné si uvedomiť, že Božie kráľovstvo, ktoré hlása Kristus, je kráľovstvom vzrastu. Iné Božie kráľovstvo nie je, inakšie sa nemôže realizovať. Je správne, že si uvedomujeme, že toto Kráľovstvo vzrastá, alebo vôbec nie. Teda počas týchto prázdnin a dovoleniek si nemôžeme povedať, že máme dovolenku či prázdniny aj v duchovnom živote. Práve naopak. Pre povinnosti a iné zaneprázdnenie počas roka sme nestihli, neurobili tak kvalitne, nemali toľko času, a preto cez ne je správne nájsť si čas, veci prehodnotiť, skorigovať, upraviť, urobiť jasné a rozhodné postoje do budúcna.
Počas týchto dní sa veľa cestuje. Možno ste boli na návšteve, či pri prehliadke obchodných domov ste si povedali: „Keby som tak mal peniaze, aj ja by som si to takto zariadil alebo kúpil. Rozumný človek, tým viac kresťan si však uvedomuje, že nesprávny postoj k pominuteľným hodnotám by ho mohol obrať o iné, väčšie hodnoty. Mohol by som ich vlastniť, ale následok by mohol byť ten, že ostal by sám. Viac by lipol na veci a stratil by priateľov a možno aj rodinu i sám seba. Mať všetko – a nemať nikoho, to je už hrozné čo i len pomyslieť. A vidíme, že človek sa k tomu môže rýchlo dopracovať. A aj si poviete, že tam niet čo závidieť. Ježiš nám nevnucuje chudobu. Naopak. On nám ponúka seba. Kto vlastní v duši Boha, ten je najbohatší, a to nielen na tomto svete, ale aj pre večný život.

Mnohí veriaci kresťania počas prázdnin si konajú duchovné cvičenia, zúčastňujú sa na duchovných akciách alebo siahnu po náboženskej literatúre a zisťujú bohatstvo, ktoré dáva Ježiš. Tak nám k pozitívnej zmene môže pomôcť takéto stretnutie, prípadne začítanie sa do životopisu nejakého svätca. Môže sa stať, že aj my pri troche dobrej vôle zažijeme to, čo sme doteraz nezažili, že objavíme Ježiša vo svojom živote. Ježiša, ktorý je zdrojom novej sily, radosti, spokojnosti, hoci sme doteraz stavali na iných hodnotách. Je čas, že môžeme spoznať bohatstvo, o ktoré nás nemôže obrať zlodej, ktoré hrdza nemôže zničiť, moľa zožrať. Môžeme spoznať, že Ježiš nám neponúka hodnoty, ktoré len sčasti alebo len na určitý čas môžu potešiť, ale ponúka seba ako najvyššiu hodnotu. On nám ponúka seba, svoje priateľstvo. Kto nám môže ponúknuť viac?
V tomto čase sa stretávame s menom sv. Ignáca z Loyoly, ktorý je autorom známeho hesla: “Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu“. Bol vojakom. V životopise čítame, že bol zlostný a chcel dosiahnuť slávu a poctu vo vojenskej službe. Užíval voľného vojenského života plnými dúškami a rád prijímal všetky svetské radosti. Boh mal s ním svoje plány. Pri meste Pamplonu bol 20. mája 1521 ranený na nohe. Niekoľko mesiacov ležal v nemocnici. Niekoľkokrát podstúpil lámanie nohy. Z dlhej chvíle začal čítať životopisy svätých. Bola to milosť Božia, ktorú prijal, že spoznal prázdnotu svojho života. Po svojom uzdravení s pomocou Božou stáva sa vojakom Krista. Neďaleko Montseratu pri Barcelone žil krátky čas ako pustovník, kde napísal svoje Duchovné cvičenia. Mal slabé vedomosti, a preto začal študovať s deťmi v škole, hoci bol už dospelý muž. Potom odchádza do Paríža. V kaplnke na Montmatry so šiestimi rovnako zmýšľajúcimi mužmi vytvoril spoločenstvo, ktoré sa 15. augusta 1534 zasvätilo Bohu zložením sľubov doživotnej čistoty a chudoby. Boh si Ignáca viedol ďalej. Ignác bol však vnuknutiam od Boha otvorený. V Ríme sa stretol s pápežom Pavlom III. a ten v roku 1540 potvrdil spoločnosť, ktorú dnes voláme Spoločnosť Ježišova. Ignác pripojil k zloženým sľubom ešte dva sľuby a to: sľub poslušnosti a špeciálny sľub poslušnosti pápežovi. Bol otvorený Bohu a Boh ho obdaroval bohatstvom, ktorému sa otvára nebo.

Vlastniť Boha. To nie je nátlak zo strany Ježiša. To je naša povinnosť, ak chceme raz byť spasení. Práve preto využime aj dnešnú nedeľu, aby sme prijali to, na čo nás upozorňuje sám Ježiš; prijať Boha za svojho Pána, aby sme plnili jeho príkazy a slová. Vtedy nepocítime sklamanie na konci svojho života. Vtedy práve naopak, už tu na zemi spoznáme veľkosť Božej lásky.
Amen.