Osemnásta nedeľa v období "cez rok"

Nestačí len vedieť, čo je Eucharistia.

Viacerí z nás, aj dovolenkujúci, si uvedomujeme, že vrcholí žatva. Sv. Irenej sa zamýšľal snáď ako my a položil si otázku: „Ako môžu niektorí kresťania hovoriť, že telo nie je schopné mať večný život, keď je živené telom a krvou Pána Ježiša...?“ A zaiste si predstavil, že ako obilné zrnko, ktoré padlo do zeme, keď sa rozložilo, zase vyrazí, tak i naše telá, keď boli živené Eucharistiou, a potom sa uložia do zeme, až príde ich čas, zasa vstanú, pretože Božie slovo im dá vzkriesenie...

Tí, čo hľadali Ježiša po zázračnom nasýtení, ho našli v Kafarnaume a počuli od neho slová: „Ja som chlieb života...“ (Jn 6,35).

Ježiš je Boh a rozumie našim prirodzeným potrebám. V evanjeliu počúvame, ako nám ich Ježiš pomáha riešiť. Najprv zázračne nasýtil zástup chlebom, ktorý je potrebný pre náš prirodzený život a následne poukazuje na význam duchovného pokrmu potrebného pre naše duše. Ježiš neopovrhuje prirodzenou prácou. Človek má pracovať, teda i siať, žať, mlieť obilie a piecť chlieb. Ježiš rovnako jasne hovorí o duchovnom chlebe: „Ja som chlieb života...“ (Jn 6,35). Je samozrejmé, že práca si vyžaduje námahu. Platí, že kto nepracuje, nech ani neje. Nebolo by správne, keby sme chceli raz mať účasť v Božom kráľovstve, a počas života by sme neplnili to, čo nám určil Boh ako podmienky k získaniu večného života. Boh vysvetlil človeku, že nie iba z chleba žije človek. Človek môže pohrdnúť sýtiť svoju dušu, pretože dá sa žiť aj bez Boha. Hlad duše sa môže potlačiť túžbami žiť len pre prirodzené potreby života. To môže len do času, po prirodzenú smrť. Evanjeliu možno rozumieť aj v tom zmysle, že Ježiš bojuje s nami o nás, chce v nás vzbudiť hlad i apetít na niečo viac, než len sú chlieb a hry, čiže pokrm pre telo a psychiku. Boh chce viac, chce nasýtiť naše duše. Môže to urobiť jedine prosbou a presviedčaním za pomoci pravdy. K nasycovaniu Chlebom života – Eucharistiou sa nedá donútiť násilím. Boh čaká, až sa sám človek rozhodne prijať duchovný pokrm. Kedy to nastáva? Vtedy, keď uverí Bohu! Podmienkou k úžitkom prijímať Eucharistiu je viera. Bez viery môže sa prijať Eucharistia, ako niektorí hovoria, len ako oplátka. K úžitku prijímania Eucharistie patrí viera. Neznamená prísť len na svätú omšu, ale je potrebné byť v priateľskom stave s Ježišom. Byť v milosti posväcujúcej, byť bez ťažkého hriechu.

Viera, ktorá umožňuje prijímať Eucharistiu, nie sú len vedomosti.

Rehoľná sestra hovorí: „Mali sme u nás v ústave dievčatko, mentálne postihnuté. Vždy som ho s úžasom pozorovala, keď sme ho priniesli do kaplnky na našu adoráciu. Raz som poprosila kňaza, aby jej dal sv. prijímanie. Ale kňaz nechcel, že nie je patrične pripravená. Lenže ona sa nemôže pripraviť, veď ani nerozpráva. A tak som povedala kňazovi: „Vyskúšame ju.“ Položila som pred ňu chlieb, obyčajnú hostiu a kríž. Dievčatko sa dotklo chleba a ukázalo si na ústa. Potom sa dotklo hostie a ukázalo na kríž. Láskavý Boh pre nás nepochopiteľným spôsobom pripravil toto dieťa a ono dostalo sväté prijímanie.“

Viera v eucharistického Krista je osobný vzťah, kedy človek prichádza k Ježišovi s tým, že ho chce prijať pod spôsobmi chleba a vína ako pravého a skutočného Boha a Pána. S vierou sa druží aj nádej a najmä láska k Bohu. Eucharistia si vyžaduje celého človeka, rozumného a slobodného, ktorý prijal a osvojil si jeho učenie o Eucharistii, čo dnes učí Cirkev.
Nie preto zostupuje Ježiš každý deň z neba, čiže nie preto sa každý deň slávi sv. omša, aby ostal v zlatom kalichu, ale aby sme našli iné nebo, ktoré je nám nekonečne milšie. Je to výzva pristupovať často k prijímaniu, veľmi často. Je to jediný liečivý prostriedok, ak chceme vyzdravieť. Kresťan si uvedomuje; som živá monštrancia. Boh si praje, aby sme ostali v spojení s ním, keď ho prijímame. Kresťan sa stáva svätostánkom. Keď na konci vďakyvzdania vidíme, ako mizerne sme to urobili, rozhodnime sa stráviť zvyšok dňa ďakovaním. Nemôžeme povedať, že by sme počas ďakovania po svätom prijímaní často pociťovali útechu. Je to skôr okamih, kedy jej máme najmenej... Pokladajme to za celkom prirodzené, lebo sme sa Ježišovi neponúkli ako niekto, kto chce prijať návštevu pre svoje vlastné povznesenie, ale naopak, na radosť toho, ktorý sa nám daruje.

Vo francúzskej knihe Heros ou traitres? podáva manželka jedného väzňa svedectvo o svojom žalárovanom manželovi:
Zakaždým, keď som šla navštíviť svojho manžela do väzenia, opakoval mi: „Ako mi je ťažko samému na izbe! Túžim po sv. prijímaní! Túžim po Ježišovi! Urob všetko možné a zadováž mi tú nesmiernu radosť!“ Nevedela som ako. Kňazi ma odrádzali, že je to pre mňa, pre ženu veľmi nebezpečné. Bola to ťažká vec. Raz som stretla pri autobuse muža, ktorého som už poznala, ale nevedela som, kam ho mám zaradiť. Pozdravil ma, stisol mi ruku a pýtal sa: „Pôjdete navštíviť svojho manžela? Pozdravte ho! A toto mu odovzdajte. A splníte mu jeho veľkú túžbu.“ Bol to malý balíček obalený celofánom. Keď som prišla do väznice, manžel sa ma ako obyčajne opýtal: „Priniesla si?“ A ja po troch rokoch prvý raz som sa mohla na túto otázku usmiať. Manžel pochopil. Väzenský strážca - iste Božím riadením - balíček neprezeral. Manžel vzal balíček, pritisol si ho k srdcu, uctil si v duchu Pána Ježiša a prvý raz sa vrátil s rozjasnenou tvárou do cely. Cestou domov som sa rozplakala od radosti, že Ježiš si našiel spôsob, ako vstúpiť do biednej väznice, biednejšej ako bola maštaľ v Betleheme.

Ježišove učenie o sebe samom v Eucharistii je zvýraznené vierou, nádejou a láskou. Treba Ježišovi veriť, v Ježiša dúfať, milovať a zostávať s ním. To je fundament nášho prežitia a života s eucharistickým Ježišom. Eucharistia nás privádza k obetiam, službe, vernosti evanjelia. Bez viery, nádeje a lásky opravdivo žitej, bez tohto základu by sa kult Eucharistie ľahko mohol zmeniť iba na polykanie oplátky počas sv. omše, či pozeraniu sa na kúsok oplátky v monštrancii. Fundament nás oduševňuje i k dôstojnému správaniu pred eucharistickým Kristom, ako i rozvíja náš vzťah ku kostolu či kňazskej službe.

Bol raz starý múdry kráľ. Po všetky roky svojho života múdro a s láskou vládol svojmu ľudu. Teraz cítil, že prišiel jeho čas a ustarostene myslel na to, čo s jeho ľudom a krajinou po jeho smrti bude. Vtedy si zavolal svojho jediného syna a povedal mu:
„Syn môj, moje dni sú spočítané! Choď preto do sveta a hľadaj chlieb šťastia, lebo iba ak budeš mať pre svojich poddaných chlieb šťastia, nasýtia sa a ty im budeš dobrým kráľom.“
Princ odišiel do sveta a hľadal chlieb šťastia. Ale v žiadnej pekárni v nijakej krajine chlieb šťastia nepoznali. Princ bol zúfalý. Nikto nevedel o chlebe šťastia, nikto nemal odpoveď na jeho otázku.
Keď tak raz sedel pohrúžený do svojho strachu a úzkosti, prišlo k nemu dieťa a pozeralo sa naňho. „Si hladný,“ povedalo a podalo mu kúsok chleba. „Zober si ho, nemám viac, ale rozdelím sa s tebou.“
Princ si vzal chlieb a jeho úzkosti ihneď pominuli, akoby ich nikdy nemal. Zvolal: „Ty máš chlieb šťastia. Daj mi ešte! Odkiaľ ho máš?“
„To je chlieb, čo mama ráno upiekla. Dala mi ho, aby som nebola hladná. Ty si hladný, preto som sa s tebou rozdelila,“ šteboce dievčatko.
„A to je všetko? Nie je to nijaký mimoriadny chlieb?“ opýtal sa princ. „Nie, je ako každý iný, ale keďže som si ho s tebou rozdelila, stal sa pre teba chlebom šťastia,“ odpovedalo dieťa. Tu princ spoznal, kde kedykoľvek nájde chlieb šťastia. Vrátil sa k otcovi a porozprával mu, ako našiel chlieb šťastia a ako mu pomohol premôcť zúfalstvo. A otec odvtedy vedel, že aj princ bude po všetky dni svojho života múdro a s láskou spravovať krajinu.

Eucharistia je dynamickým centrom - prijíma nás z rozptýlených oblastí nášho duchovného vzdialenia sa, spája nás s Ježišom a bratmi a posúva nás s Ježišom a bratmi smerom k Otcovi. Je ako slnko, ktoré priťahuje k sebe ľudí a s ňou kráčajú k tajomnému, a to k najistejšiemu cieľu.
Vedec a jezuita Teilhard de Chardin si zapísal do denníka: „Niekedy som si predstavoval, že som to ja, ktorý prijíma svätý chlieb a živí sa ním. Teraz vidím, že je to práve on, ktorý sa ma zmocňuje a priťahuje k sebe. Ja ho nestrávim, on musí stráviť mňa...“
Je čas žatvy, kedy si počas svojich prázdnin, dovoleniek môžeme preštudovať, osvojiť, prehodnotiť svoj vzťah k Eucharistii, živému chlebu, ktorým je sám Ježiš, pretože sám hovorí: „Ja som chlieb života...“ (Jn 6,35).

Amen.