Osemnásta nedeľa v období "cez rok"

Prichádzať k Bohu v modlitbe, aby nás nasýtil svojím životom a dal nám, čo potrebujeme pre opravdivý život viery.

Reklama. Dnes taká veľmi obľúbená a žiadaná. Dobre sa na ňu pozerá. Má za úlohu zachytiť diváka či poslucháča a vzbudiť dojem, že to, čo prezentuje, je také fantastické, že už nemôže dlhšie čakať a musí po danej veci: parféme, vysávači, žehličke, CD, okamžite siahnuť. Isto poznáte známu reklamu na malinovku 7 UP: „Imidž je nanič. Ak chceš viac, nasleduj svoj smäd, nasleduj svoj inštinkt, ktorý ti hovorí: „Musím to ochutnať, zažiť tú fantastickú chuť.“

V evanjeliu sa Ježiš predstavil ľudu v Kafarnaume. „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6, 35).

Ježiš si tým však nerobil lacnú reklamu, lebo vedel, že jedine on môže uhasiť smäd a dať to „viac“. Ešte predtým zástupy zažili udalosť s chlebmi, čo ich lákalo znovu vidieť Ježiša a zažiť viac. A tak „nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša“ (Jn 6,24b).

Ľudí fascinovalo, čo zažili pri jednom z prvých stretnutí s Ježišom. Hovoril im do duše, čo ich oslovovalo a čo potrebovali počuť a navyše ich nasýtil chlebom, aby nepoomdlievali na ceste a vládali byť s ním. Čo ich tak veľmi ťahalo za Ježišom, že odišli od práce a bežných starostí a nič ich nezastavilo? Uvažujme spolu.
Ľudia hľadali Ježiša preto, že sa im dal najesť bez toho, aby si to nejako zaslúžili a im sa to pozdávalo, lebo možno pocítili, že Ježiš by mohol byť tým, ktorý im pomôže prekonať ich biedu, chudobu? Alebo ho hľadali preto, že zažili, ako Ježiš urobil pred nimi zázrak, keď vzdával vďaky Otcovi, a tak rozmnožil chlieb pred ich očami? Ježiš vedel, prečo prišli a povedal im to priamo: „Veru, veru, hovorím vám, nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa“ (Jn 6,26). Ježiš im tak ukazuje, že nasýtenie nepochopili ako znamenie.
Podobne ako vtedy Izraeliti na púšti boli v strachu, lebo nevedeli, čo budú jesť a obávali sa, že na púšti zahynú. Bola to ťažká chvíľa, lebo nemali v podstate nič, ale mali Mojžiša, ktorý hovoril s Bohom. S Bohom, ktorý ich nikdy nenechal napospas, ale ich vždy viedol. Tu Pán povedal Mojžišovi: „Hľa, ja vám zošlem chlieb z neba ako dážď“ (Ex 16, 4). Boh splnil, čo prisľúbil. Večer prileteli prepelice a ráno zase zem pokryla manna. Mojžiš im povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva jesť Pán“ (Ex 16,15b).
To, že Boh zoslal Izraelitom mannu, aby nezahynuli na púšti a Ježiš, že rozmnožil chleby, aby nasýtil zástup, bolo predovšetkým znamením, ktoré má hlboký duchovný význam. Jednoducho by sme mohli povedať, že Boh ide cez vonkajšok do vnútra. Cez oči chce preniknúť do srdca človeka. Boh na púšti chcel nasýtením dať Izraelitom istotu, že je s nimi, aby nanovo uverili v neho. Nasýtením chcel Ježiš pripraviť ľudí, aby uverili v neho ako Božieho Syna, Mesiáša, ktorý má prísť. Preto sa Ježiš predstavil ako „Ja som chlieb života...“, lebo tak môže o sebe hovoriť iba Boh, ktorý sa takto predstavil Mojžišovi v kríku: „Ja som, ktorý som“ (Ex 3,14a).
Vtedy na púšti Boh daroval Izraelitom mannu. Dal im chlieb z lásky, aby nezahynuli. Teraz ľudu podobne daroval chlieb. Rozdiel je však v tom, že tým chlebom je sám jeho Syn, Ježiš Kristus. Ježiš to sám povedal: „Ja som chlieb života.“ Ježiš sa dáva ako chlieb, nie preto, aby ľudia nezahynuli od hladu, ale aby nezahynuli na duchu. Ale aby poznali pravdu, aký je ich Boh. Aby poznali jeho vôľu celú, že on chce svojou prítomnosťou prežiariť celý ich život a darovať im pokoj. Ešte vtedy však netušili, že to nebude pokoj podľa ich predstáv, a teda, že to nebude Boh, akého by chceli, akého si predstavovali.

Je úžasné, keď človek zatúži po Bohu. Áno, túžba, akýsi hlad po Bohu je základ. Boh však nechce zostať iba pri tom. On chce našu túžbu naplniť. Chce nás nasýtiť, aby sme neboli hladní. Dnes sme počuli: „Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6,35).

Odkiaľ sa berie ten zvláštny hlad? On je dôkazom, že nás stvoril Boh vo svojej láske. Ten hlad nás odkazuje na neho. A preto vieme, že nech zjeme čokoľvek, nebudeme sýti. Je to hlad, ktorý môže utíšiť iba sám Boh. Preto, keď vystúpil pred zástupy, oni na to zareagovali, lebo nikdy tak človek nehovoril. Ježiš im totiž ohlásil slovo od Otca, ktoré potreboval počuť každý človek v jeho dobe, ale ktoré potrebuje počuť i každý človek dnes. To slovo je nemenné, trvá naveky. Osobne sa dotýka každého človeka. Veď sám Ježiš povedal svojim učeníkom: „Všetko, čo vidíte, sa raz pominie, ale moje slová sa nepominú.“

Teda zástupom Ježiš hovoril to, čo potrebujeme počuť i my všetci: „Ja som chlieb života...“ (Jn 6,35). Zástupy potrebovali život. Ježiš im ho ohlásil, ba čo viac, jeho slovo má takú moc, že keď ho ohlasoval, zároveň v ľuďoch spôsobovalo život. Nádherne sa pripodobnil chlebu, ktorý denno-denne požívame a bez ktorého si život ani nevieme predstaviť. Teda Ježiš je predovšetkým chlebom. Keď hovorí, že nás nasýti, znamená to, že nám dáva samého seba za pokrm so všetkým, čo k nemu patrí: jeho osobu, slovo, jeho život, v ktorom je ukrytá jeho láska, pochopenie, odpustenie, jeho vzťah k nám.
Ježiš nás chce nasýtiť jeho vzťahom k nám. To nám dáva život. Sám to hovorí: „Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať...“ (Jn 6,35). Vzťah medzi dvoma osobami sa môže vytvoriť iba vtedy, keď jeden vyjde smerom k druhému. Ten, ktorý vyšiel ako prvý, dáva najavo, že o toho druhého stojí a že mu na ňom záleží. Ježiš je nám príkladom, lebo ku človeku vyšiel ako prvý, a tak sa mu dal poznať. Vyšiel a nikde neodchádza. Je stále tu vo svojom Duchu. Čaká na každého z nás a volá každého po mene, aby mu vydal svoj život do jeho rúk. Aby ho mohol nasýtiť. Ježiš tu ale dáva jednu podmienku: „Kto prichádza ku mne...“ (Jn 6,37).
Hovorí: „Ak ma chceš poznať, musíš prísť ku mne. Musíš vyjsť zo seba a zastaviť sa, aby si ma mohol vnímať.“ To chce niekedy odvahu, aj keď si myslíme, že sme silní a nič nás nezloží. To chce chuť zažiť Ježiša na vlastnej koži. Ale musíme k nemu prísť. Vedome sa odhodlať vykročiť k nemu. Ako sa to robí? Dnes žijeme veľmi dynamicky a ak chceme prísť k Ježišovi, musíme sa počas dňa odhodlať k tomu, že s tým sekneme a stíšime sa. Úprimne vyznáme Ježišovi, že chceme byť s ním a že ho chceme poznať, aký vlastne je.
Ježiš veľmi dobre vedel, na čom stojí každý vzťah medzi Bohom a človekom, preto vzápätí hovorí: „Je dobré, že si sa rozhodol prísť ku mne, ale musíš mi veriť. Hovorí: „Kto verí vo mňa...“ Vyznali sme Ježišovi, že ho chceme poznať a byť s ním. Nadovšetko však musíme veriť, že on prichádza tam, kde sme ho pozvali. Že prichádza do času, kedy sa modlíme. Že prichádza do modlitby, aby bol s nami. Musíme veriť, že on prichádza a máme tak možnosť sedieť pri jeho nohách a nechať sa ním vyučovať ako vtedy zástupy. I keď ho, pravda, nemôžeme vidieť očami a počuť ušami. Jeho Duch hovorí k srdcu. Dnešnou rečou by sme mohli povedať, že je to vyššia forma komunikácie, ktorou sa však Boh a človek navzájom rozumejú. A čo sa vtedy stáva? Prišli sme k Bohu a on nás nakŕmil, uverili sme v neho, a prestali sme žízniť. Stretlo sa jeho: „Žíznim“ s naším hladom. Boh nás celých prenikol, posvätil. Každou takouto chvíľou nasýtenia nás zároveň premieňa na seba a stávame sa tak podobnými jemu.
Až tu vo svetle tohto stretnutia opravdivo spoznávame, kým sme v Kristovi. V jeho svetle sa môžeme pozrieť do nášho vnútra, aby sme videli, čo v nás je. Čo nás pohýna konať, tak ako konáme, čomu holdujeme, čo nás priťahuje. A naopak, vidíme aj svoju slabosť, hriechy, ktoré nás zraňujú a robia smutnými. Kladú prekážky medzi Boha a nás, a tak nás Boh, hoci my žíznime, nemôže úplne nasýtiť.

Sv. Ignác z Loyoly hovorí o troch skupinách kresťanov ako sú ochotní prísť ku Kristovi a nasledovať ho. Do prvej skupiny patria tí, ktorí by radi odovzdali celý svoj život Bohu, avšak nikdy k tomu nevyužijú žiadne prostriedky, ktoré majú k dispozícii. Sú nerozhodní a bez disciplíny. Ich obľúbenou vetou je: „Chcel by som... Želal by som si...“. Mohli by sme ich nazvať ľuďmi „želajúcimi si“. Človek ťažko prichádza k Bohu, aby sa stal jeho učeníkom.
Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí Bohu vyznávajú, čo všetko pre neho robia. Často ide o ľudí, ktorí majú veľa energie a horlivosti za Pána, avšak v ich srdci sú stále ešte oblasti, ktoré potrebujú obrátenie. Títo ľudia naozaj robia veľa pre Pána, ale ich mottom je: „Ja sám ti, Pane, poviem, čo pre teba vykonám a urobím to podľa svojich vlastných predstáv...“ Títo ľudia sa už stali Pánovými učeníkmi, ale nevedia ešte dobre rozoznávať, čo si Boh od nich žiada.
Do tretej skupiny patria tí, ktorí sa postavia pred Pána a povedia: „Pane, povedz mi, čo mám robiť. Počúvam. Neviem, čo budeš odo mňa žiadať, a preto ťa prosím o tvoju pomoc a silu vo všetkom, z čoho mám strach, pretože sa cítim slabí. „To sú ľudia, ktorí vykročili k Bohu vo viere. Dovolili Bohu, aby z nich urobil učeníkov, ktorí vedia počúvať. Boh sám sa stal najväčšou motiváciu pre ich vôľu.
Niečo veľmi podobné zažili aj zástupy ľudí. Hľadali Ježiša, aby mohli byť s ním. Ale je vidieť, že ich hnal zážitok, ako sa pri Ježišovi nasýtili. Síce hľadali Ježiša, ale bol to ich Ježiš. Ľudí zaujalo Ježišovo svedectvo, no ešte si nestihli uvedomiť, že on je Boh. A tak ho chceli otestovať, či hovorí pravdu. Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti?“
Myslím si, že radi prichádzame k Bohu, lebo on nám dáva všetko, čo potrebujeme. Avšak často prichádzame k nemu iba vtedy, keď niečo potrebujeme. Chceme, aby naplnil naše túžby a to nám postačí. Potom budeme spokojní. Predstavte si však, že kedykoľvek by ste sa stretli s človekom, ktorého máte radi, vždy by to bolo len kvôli tomu, že od neho niečo potrebujete. Podstatné je, že nám vyplní našu prosbu. Lenže kde tu má miesto milé slovo, povzbudenie, ktoré sa dáva zadarmo? Láska daná zadarmo, ktorá buduje každý vzťah medzi človekom – láska bez podmienok. A presne pred tým Ježiš vystríhal ľudí zo zástupu, ktorí ho vyhľadali, lebo sa nasýtili chlebmi.
Ale náš vzťah k Bohu vo viere sa nesmie zredukovať iba na to, že Boha budeme hľadať iba vtedy, keď niečo potrebujeme. Totiž chcieť uspokojiť v prvom rade svoje potreby spôsobuje, že neberieme ohľad na to, čo nám hovorí Boh – jeho slovo. Pripravil pre nás veľa, ale často sa o to pripravujeme. Chce nám dať svoj život, ale my rozhodneme, čo chceme, lebo je to náš Boh. Potom nosíme v sebe taký obraz o Bohu a s tým aj k nemu pristupujeme. A tak možno častokrát, aj keď nevedome, staviame medzi seba a Boha prekážky, ktoré nám bránia, aby sme zachytili impulzy jeho ducha. Dynamika tejto doby nesie v sebe práve túto zákernosť, že nás otupuje a my, aj keď veľmi chceme, lebo veríme Bohu, nie sme schopní vnímať duchovné veci. Sme akoby slepí a ani nevieme z čoho.
To však neznamená, že nemáme alebo nemôžeme Boha prosiť o naše potreby: zdravie, dobrú prácu, bývanie, jedlo a pod. Nesmieme však zabudnúť, že podobne ako zástupom, aj nám Ježiš hovorí: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá syn človeka“ (Jn 6,27). „Ja som chlieb života...“ (Jn 6,35). Ja nie som len ten, čo ti môže naplniť tvoje túžby. To by bolo málo. To nie som celý ja. Ja som „viac“. Ja som chlieb života a dávam ti život, ktorý som priniesol od Otca. Je to pokoj a radosť v Duchu Svätom. Je to viera, nádej a láska, predovšetkým láska, ktorou ťa milujem, víťazstvo môjho kríža, ktoré ti zverujem. To je to „viac“, ktoré ti dávam.

Som presvedčený, že každý, ako sme tu, sme hladní. Hladní po radosti, po úteche, po zmysle života. Chceme „viac“, než len uhasiť svoj smäd a nasledovať inštinkt. Teraz máme jedinečnú príležitosť, lebo za chvíľu aj pred nás príde Kristus v Eucharistii a predstaví sa: „Ja som chlieb života“ (Jn 6,35). Už to nie je len Kristus, ktorý sa pripodobnil chlebu, aby pozornosť zástupov upriamil na seba, na svoju osobu, ktorá jediná je prameňom života. Ale prijmeme Krista, ktorý sa podobne ako apoštolom dal za pokrm v podobe chleba a vína, do ktorých sa aj skutočne a opravdivo sám vložil ako Boh a človek, lebo sa stali jeho telom a krvou.
Spolu so sv. Františkom prosme o dar Božieho života v nás: „Pane, osvieť temnotu mojej duše. Daj mi pevnú vieru, istú nádej, dokonalú lásku a hlbokú pokoru. Daj mi prísť k tebe, aby som ti stále viac veril. Daj mi prísť k tebe, aby som poznal tvoju vôľu, ktorá je pravdivá a svätá. Daj mi to, čo najviac potrebujem. Daj mi tvoj život, lebo ty si „chlieb života“.

Amen.