Pätnásta nedeľa v období "cez rok"

Povolanie kresťana nestarne, nepodlieha móde, je stále časové a aktuálne.

Uvedomujete si, že Boh s vami v diele spásy, ohlasovania evanjelia počíta? Cítite potrebu pri tejto svätej omši otvoriť sa Bohu, načerpať nové sily, odprosiť za zanedbané dobro, zvolávať Božie požehnanie na drahých a modliť sa za zomrelých?
Svet potrebuje hlásateľov evanjelia. Jednoducho, Boh počíta s tvojou pomocou na diele spásy sveta.

Aj dnes platia Ježišove slová: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej!“ (Mk 6,10)

Radostnú zvesť evanjelia o vykúpení, ktorú sme prijali s vierou, nesmieme si nechať len pre seba. Ježiš posiela podľa slov evanjelistu sv. Marka aj nás, keď píše: „Začal ich posielať po dvoch.“ (Mk 6,7) Ježiš si predsa aj nás vyvolil za spolupracovníkov. Hlásanie evanjelia hovorí o tom, že v jednote je sila. Zúrivosť prenasledovateľov od čias prvotnej Cirkvi hovorí o nejednote, a preto ich moc a sila skôr-neskôr končí. Kresťania si od začiatku uvedomovali, že nejednotnosť medzi tými, čo uverili v Krista ako Boha, je najúčinnejšou zbraňou v rukách nepriateľov Cirkvi. Rovnako ľahostajnosť a nezáujem veriacich o svojich bratov a sestry dáva odvahu nepriateľom Cirkvi. Ježiš právom hovorí, čo patrí medzi znaky pravých hlásateľov evanjelia. Okrem toho, že dostali moc “nad nečistými duchmi, prikázal im, aby si okrem palice nebrali nič na cestu: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat.“ (Mk 6,8-9) Ježiš zdôrazňuje, aby šli v dôvere v Boha, ktorý sa o nich postará. Ježiš pripomína, aby nepodľahli túžbe po hmotnej odmene za ohlasovanie radostnej zvesti. Opravdivý apoštol je ten, ktorý dáva, a nie čo prijíma. Ježiš posiela ku všetkým ľuďom. Aj k tým, čo by na začiatku ohlasovania neprijímali, odmietali učenie Ježiša Krista. Pripomína, že ohlasovanie nie je jednoduchá a hneď radostná záležitosť. „Ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej.“ (Mk 6,10) Ježiš pozná východnú pohostinnosť o pútnikov a cudzincov. Nezakazuje apoštolom prijímať pohostinnosť. Ak ju však nedostanú, dáva pokyn, čo majú robiť: „Keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ (Mk 6,11) Ježiš podáva obraz pravého apoštola. Medzi základné črty hlásateľa evanjelia by nemali chýbať jednoduchosť, dôvera, šľachetnosť a presvedčenie, že blaženejšie je radšej dávať, ako dostávať. Aj dnes príslovie hovorí: Kto dáva, vie čo dáva, ale ten čo prijíma, nevie, čo prijíma.

Evanjelium, ktorým posiela Ježiš ohlasovať, nemôže byť chápané len ako slová a slová. Hlásať, že treba robiť pokánie, nesmie byť len záležitosťou slov. V evanjelizácii slovo sa nesmie chápať ako obchod. Ohlasovanie evanjelia musí byť jednoduché a celkom pravdivé. Ježiš nehovoril zbytočne, neplytval slovami, nerozprával povrchne. Slovo, slová... Rečníci na všetkých úrovniach, počnúc politikmi, obchodníkmi cez reklamy... slová zneužívajú. Ježiš učí rázne a zodpovedne: „Vaše reč nech je “áno -áno“, „nie - nie“. Čo je navyše, pochádza od Zlého.“ (Mt 5,37) Keď poznáme svoje chyby, sme povinní sa ich zrieknuť a pri šírení evanjelia si verne, pravdivo počínať, aby sme si získali odmenu od Boha.

Tak si počína i konvertita z Novej Guiney. Už ako starší prijal krst. Osvojil si zvyk, že chorým do nemocnice chodil čítať Sväté písmo. Robil tak niekoľko rokov. Zamestnanci nemocnice, lekári i personál si na jeho činnosť tak zvykli, že brali ho ako súčasť nemocnice. Muž začal mať ťažkosti s čítaním. Po vyšetrení očným lekárom bolo zistené, že stratí zrak. Nastávajúci deň sa muž v nemocnici neukázal. Neprišiel ani na druhý deň a chýbal aj nasledujúci. Jeden z lekárov ho začal hľadať. Našiel ho. Sedel nad Svätým písmom v tichu pri rieke a učil sa ho naspamäť. Lekár hneď pochopil. Muž sa po oznámení, že oslepne, rozhodol naučiť čo najviac textu Svätého písma, aby až nastane tá chvíľa, že neuvidí, mohol tlmočiť text Božieho slova ďalej pacientom v nemocnici naspamäť.

Skutočná udalosť. Nezahanbuje nás? Pýtajme sa seba: Kedy a akým spôsobom som naposledy vedome a dobrovoľne konal evanjelizačnú službu? Poslúžiť Božím slovom ako povzbudenie, napomenutie, útecha je potrebné. Nie iba ľudské slová, nech by boli akokoľvek pekné, ľudské, ale je potrebné viac, a to preto, že aj nás Ježiš posiela. A tak, aká bude naša odpoveď? Nech je pre nás zvládnuteľná, nech je reálna, časová, nie iba slávnostná.

Nebojme sa prosiť Boha o milosť, dar, vedieť ohlasovať evanjelium vo svojom živote, nielen slovom, ale najmä skutkom. Keď hovoríme v Cirkvi, že žatva je veľká a robotníkov, ktorí by ohlasovali evanjelium stále málo, je potrebné myslieť aj na seba. Boh jednoducho počíta s každým z nás.

Amen.