Pätnásta nedeľa v období "cez rok"

Vzbudiť túžbu a motivovať veriacich, aby svojím životom ohlasovali Krista.

Na hodine výtvarnej výchovy dala učiteľka deťom nakresliť postavu človeka. Hovorila: „Možno vám to pôjde lepšie, keď si predstavíte niekoho z vašej rodiny – otca, mamu alebo to môže byť váš kamarát. Išlo o menšie deti, a tak im učiteľka trochu pomáhala. Stála pri nich, prechádzala sa pomedzi lavice a zároveň všetko komentovala. Až prišla k Jankovi a na papieri videla skôr háky-báky ako nejakú postavu.
Pýta sa ho: „A to je kto?“ Janko odpovedá: „To je Pán Boh.“ „Pán Boh,“ zadiví sa učiteľka, „veď toho do dnešného dňa nikto nevidel.“ „To nič,“ povedal Janko, „ale od dnešného dňa ho bude poznať každý.“

Milí bratia a sestry! Tie posledné slová vyzerajú zaujímavo: „Bude ho poznať každý.“ Táto veta neraz zaznela aj z úst prorokov v Starom zákone. Boh sa tu však sám mocne zjavil svojmu ľudu, a tak ho poznal každý skrze to, čo urobil. V Novom zákone „... v plnosti času zjavil sa v Kristovi...“ (Gal 4,4).
Ježiš sám pracoval na tom, aby ho poznal každý. Ale aby sa o tom mohli všetci dozvedieť, „zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch“ (Mk 6,7). A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej“ (Mk 6,10).

Ježiš vyvinul obrovské úsilie, aby ohlasoval slovo a konal skutky. Zdá sa, že išiel nadoraz. Dozrel však čas, aby aj apoštoli išli a ohlasovali Božie kráľovstvo. Boli predĺženými rukami Ježišovho poslania, nejdú teda „vo vlastnej réžii“. A navyše mali na sebe zakúsiť realitu, čo to urobí, keď sa ľudia stretnú so živým Bohom.
Ježiš posiela učeníkov po dvoch. Nie preto, aby sa nebáli, alebo žeby im bolo smutno, ale v Izraeli bolo zvykom, že každá dôležitá vec či udalosť mala byť dosvedčená najmenej dvoma svedkami. Avšak ich poslanie sa tu javí ako veľmi špecifické. Dal im moc nad nečistými duchmi. Posiela ich, aby oslobodzovali a uzdravovali človeka od zla, ktoré ho ovláda znútra.
Prikazuje im, aby „si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekli si dvoje šiat“ (Mk 6,8-9). Ježiš chce, aby šli ako chudobní a nenároční, ale hlavne, aby šli nezaistení, nezabezpečení, bez zásob. Aby sa neviazali na nič, čo by im neumožňovalo spoľahnúť sa na Boha. Majú na sebe zažiť, že idú v Kristovej sile, v jeho Duchu, v úplnom spoľahnutí na neho, pretože bez neho zápas so zlom nemožno vyhrať.
Ježiš im hovorí, ako ohlasovať. Majú ísť do domu a ostať tam, zdržať sa. Majú sa stať akoby súčasťou domu. Majú sa s ľuďmi zžiť a nechať na nich pôsobiť Kristovo slovo. Až potom sa budú môcť stretnúť so zlom. Ale Ježiš ich už vopred upozorňuje, pretože vie, že niekde ich neprijmú, ani nevypočujú. Hovorí im: „Odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim“ (Mk 6,11).
Drahí bratia a sestry! Aby sme mohli toto evanjelium správne porozumieť a vziať za svoje, musíme sa pýtať, ako sa ono dotýka nás. Či Ježiš posiela medzi ľudí len vysvätených služobníkov: diakonov, kňazov, biskupov, alebo máme aj my všetci miesto v ohlasovaní evanjelia? Sme poslaní aj my ako apoštoli? Ak áno, kde nás Kristus posiela?
Musíme si uvedomiť, že niet poslania bez povolania. Každý, ako boli aj apoštoli, musí byť najprv povolaný. Až vo svetle tohto povolania spoznávame svoje poslanie. Na naše povolanie, ako tu sedíme, odpovedali už naši rodičia, ktorí nás dali pokrstiť. V krste sme dostali nezmazateľný znak, pečať, že sme Boží. Boh nás prijíma za svoje deti.
V krste je teda prameň nášho poslania, ktoré je pre nás všeobecným kňazstvom. Ale je tu ešte jedna vec. Ako to, že apoštoli boli schopní robiť také veľké veci, ako je vyháňanie zlých duchov, uzdravovanie vo všetkých oblastiach života. Boli toho schopní, lebo boli poslaní a obdarení Kristovou mocou.
Základnou výzbrojou, mocou kresťana je milosť posväcujúca. Je to sám živý Boh prítomný v duši človeka. Ona je základným predpokladom, pôdou pre úspešný život vo viere v tomto svete. Je prostredím, v ktorom kresťan berie každodennú silu, aby mohol plniť Božiu vôľu. Preto je veľmi dôležité chrániť sa akejkoľvek nákazy hriechu. On dokáže dokonale zdrviť našu dušu. Paralyzuje nás, takže nie sme schopní účinne pôsobiť. Oberá nás o silu. Ježiš sám povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5). A páchať hriech znamená vyhnať Boha zo svojej duše. Je to stav, kedy sme bez neho a vtedy naozaj nemôžeme nič účinne urobiť.
Hriech je prejavom ľudskej slabosti. Všetky naše charakterové nedostatky a poklesky sú prejavom našej slabosti. Okolitý svet, zvlášť ak ide o kresťanov, je v tomto veľmi všímavý. Pre pád jedného človeka, laika či kňaza, je schopný zavrhnúť celé spoločenstvo Cirkvi. Svet má pred sebou istý ideál o tom, aká by Cirkev mala byť. Ľudia v nej: biskupi, kňazi a všetci ostatní by mali viesť svätý život, vynikať chudobou a čistotou. Ak Cirkev nespĺňa tento obraz o sebe podľa ideálov sveta, nie je dobrá. Iste je to veľmi zjednodušený obraz o Cirkvi, pretože Cirkev, to sme my všetci a ako hovorí sv. Augustín: „Cirkev nie je len spoločenstvom svätých, ale aj hriešnikov.“
Z toho vyplýva, že závisí od každého jedného z nás, aké svedectvo o Bohu vydávame. Teda, aký obraz Boha v sebe nosíme. Či je pravdivý a či Boha hľadáme celým srdcom. Veľmi záleží na tom, aký obraz Boha svetu ponúkneme. Či to bude pravdivý obraz Božej tváre, a či osloví ľudí. Alebo bude pokrivený a my namiesto toho, aby sme druhým Boha predstavili v pravom svetle, vyplašíme ich. Dajme pozor, aby náš Boh nebol Bohom chlapca z výkresu, aby to neboli len háky-báky.

Dovoľme Bohu, aby v nás iní mohli uvidieť jeho pravú tvár. Azda najviditeľnejšie sa Boh zjavuje skrze nás v našich postojoch kresťana, ktorých vrcholom je služba pre neho a pre svet.
Do bohatej rodiny hľadali vychovávateľku. Prihlásila sa hlboko veriaca sestra. Keď sa prišla predstaviť, otec rodiny jej povedal, že nesmie vo výchove deťom rozprávať o Ježišovi. Otec bol totiž presvedčený ateista. Sestra sa tejto podmienky zľakla a prosila kňaza o radu, čo má robiť. On jej odpovedal: „Keď nemôžete o Bohu rozprávať, tak žite jeho život v rodine.“ Sestra potom so spokojným svedomím prijala toto miesto. Po istom čase mladšie dievčatko ochorelo. Malo nákazlivú chorobu. Nakoniec sa dievča predsa len uzdravilo, ale vychovávateľka ochorela a zomrela. Keď jej chystali pohreb, našli u nej medailónik, v ktorom si sestra zapísala radu kňaza.: „Keď nemôžete o Bohu rozprávať, tak žite jeho život v rodine.“ Rodina, ktorej opatrovala dievčatko, bola z toho veľmi dojatá. Napokon sa zriekla ateizmu a stali sa veriacimi ľuďmi.

Čo urobil v rodine život pokornej a skromnej ženy! Hoci nemohla hovoriť, predsa svedčila o Bohu svojím životom. Boh bol v každom jej milom slove, pohladení dievčaťa, rešpektovaní domácich, v každom milom úsmeve. Skrze ňu domáci mohli zažiť, aký Boh je, že bol medzi nimi. V nej.
Koľkí z nás sme sa už stretli s ľuďmi, ktorí ešte len otvorili ústa a zavanul z nich pokoj, úžasná pokora, láskavosť, citlivosť, vďačnosť. Jednoducho Boh sa dal pocítiť. Dal sa, lebo mu to dovolili, umožnili. Rozhodli sa dať mu svoj život podľa jeho slov: „Kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8,35). A to je to podstatné v poslaní kresťana. Hoci Boh je všemocný, spolupracuje s nami na spáse sveta. Chce, aby sme ho prinášali všade, kde nás naše kroky zavedú: či už je to škola, naše firmy, pracoviská, nemocnice, väznice, jednoducho všade.
Môže sa však stať, že bremeno ohlasovania a života kresťana na prvý pohľad niekomu naženie strach. Strach z toho, čo tí druhí povedia, keď im budeme o Bohu rozprávať. Nestrápnime sa náhodou, nevysmejú nás všetci? Nemajme strach, i keď niekedy môže prísť, lebo Boh je s nami. „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Nežijeme a nebojujeme sami. Nejdeme vo vlastnej réžii. Ideme v úplnej závislosti na ňom. A to premáha náš strach. Možno aj preto Ježiš žiadal od apoštolov, aby si na cestu nebrali nič.

Preto si aj dnes vyprosujme odvahu, chuť, zapálenie ohlasovať Boha svojím životom. Najprv to, aby sme sami rástli v skúsenosti vo viere, rástli v poznaní Boha. Aby sme mali srdce upriamené na neho a boli tak schopní nechať sa viesť jeho duchom. Lebo ak to Bohu dovolíme, on sám sa zaručil, že budeme „soľou zeme a svetlom sveta“ (Mt 5,13a.14a). Alebo na inom mieste hovorí apoštol Pavol: „Medzi inými svietite ako svetlá na svete“ (Flp 2,15). Boh cez nás chce osvetliť tento svet, aby videl v pravde, kam kráča. Ale zároveň, aby vedel, že má prísť k Bohu. Aby vedel, že Boh stále stojí von pred domom (ako otec) a stále čaká. Čaká, aby každý mohol zažiť jeho lásku. Aby ho mohol poznať každý.

Amen.