Pätnásta nedeľa v období "cez rok"

Poukázať na to, že všetci sme dostali v krste prorocký úrad ohlasovať Pána Ježiša svojimi slovami a skutkami.

Jeden muž každú nedeľu ráno hovorieval svojej žene: „Choď do kostola a pomodli sa za nás oboch.” Priateľom potom vravel: “Ja nemusím chodiť do kostola, moja žena tam chodí aj za mňa.” Raz v noci sa mu prisnilo, že so svojou ženou stál pred nebeskou bránou a čakal, kým sa otvorí. Brána sa pomaly otvárala a počul hlas určený jeho žene: “Ty môžeš vojsť za obidvoch.” Žena vošla a brána sa zatvorila. Mužovi prišlo tak zle, že sa prebudil. Najviac prekvapená bola však jeho žena, keď jej v nedeľu ráno povedal: „Dnes idem do kostola s tebou.”

Stať evanjelia priamo nadväzuje na evanjelium z predchádzajúceho týždňa, keď Ježiš prišiel do svojej vlasti, Nazareta, ale nemohol tam urobiť zázrak, lebo sa na ňom pohoršovali. Bolo by pochopiteľné, keby bol Ježiš na nedôveru a na odmietnutie, s ktorým sa stretol, reagoval ako zranený a sklamaný. Bolo tomu však naopak: Ježiš putoval ďalej po mestách a dedinách v blízkosti svojho domovského mesta. Dokonca: „zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi. Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie” (Mk 6, 7.12).

Pán Ježiš posiela svojich učeníkov, aby sami zakúsili radosť z apoštolátu. Doteraz boli iba pozorovateľmi a svedkami účinkovania svojho Majstra. Teraz majú priamo od neho misiu - poslanie hlásať pokánie a svoje slová potvrdzovať skutkami. Neponechal ich však na ľubovôli, ako budú chcieť naplniť toto poverenie. Dal im na cestu celkom jasné inštrukcie: majú chodiť po dvoch, okrem palice si na cestu nesmú brať ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze a ani dvoje šiat. Dokonca ich usmerňuje, ako konkrétne sa majú zachovať, keď budú prijatí alebo odmietnutí.
Všetci Dvanásti sa však počas ohlasovania stretli s kladným prijatím, ako o tom svedčí evanjelista Marek hneď v nasledujúcich perikopách svojho evanjelia. Dosiahli dokonca to, že sa o Ježišovi hovorilo i v najvyšších kruhoch až na dvore Herodesa.

Poslanie ohlasovať Pána Ježiša však nedostali iba apoštoli a ich nástupcovia biskupi a kňazi. My všetci sme krstom prijali účasť na Kristovom kňazskom, kráľovskom a prorockom poslaní. Vydávajme svedectvo o svojej viere navonok. Nielen slovami, ale aj skutkami. Nestačí sa zhromaždiť raz v týždni v chráme na bohoslužbe a tváriť sa, „akože mám s Pánom Bohom všetko v poriadku.” Veď práve my, katolíci, sme často najväčšou príčinou toho, že tí, ktorí žijú v našom okolí, nepoznajú z našich skutkov a životných postojov Pána Ježiša.
Prorok Amos, o ktorom sme počuli v prvom čítaní, je pre nás vzorom v plnení prorockého úradu. Hoci žil v dobe, kedy boli v Palestíne navonok pokojné časy, predsa, keď Pán ho posiela, ide a vyčíta mocným sociálnu nespravodlivosť, ktorej sa dopúšťajú voči slabým, a neúprimnú vonkajšiu pobožnosť bez skutočnej lásky. Varuje svojich súčasníkov, aby nepodliehali sebaklamu a neboli si príliš istí pred Božím súdom. Jeho varovný hlas bol preto nepríjemný a pôsobil ako narušiteľ pokoja.
Bratia a sestry, či nevidíme podobnosť dnešnej doby s dobou, v ktorej žil prorok Amos? Aj dnes sú hlboké rozdiely medzi bohatými a robotníkmi. Aj dnes vonkajší život kresťanov nie vždy zodpovedá evanjeliovému posolstvu Pána Ježiša.
Božie slovo je aktuálne pre všetky časy. Prorocké slová znejú aj v našich ušiach. Záleží však iba na nás, aký postoj zaujmeme k tomu, čo počujeme a poznáme a k tomu, ako budeme konať.
Apoštoli, ktorých Pán poslal po dvoch, presvedčili svojimi skutkami a slovami obyvateľov Galilejského kraja. Aj my sme apoštolmi dnešných čias. Máme po ruke prostriedky a milosti, aby naše svedectvo a naše postoje boli opravdivé.

Spisovateľ Oscar Wilde vo svojich poviedkach upriamoval pozornosť práve na svedectvo života a všímal si chudobných. Nech nás povzbudí príklad z rozprávky o Šťastnom princovi.
Vysoko nad mestom stála na veľkom stĺpe socha Šťastného princa. Bol celý pozlátený tenkými plátkami rýdzeho zlata, v očných jamkách mal zasadené dva jagavé zafíry a na rukoväti meča sa mu leskol červený rubín. Všetci ho nesmierne obdivovali.
Jedného večera letela nad mestom lastovička. Jej druhovia a družky sa už pred šiestimi týždňami odsťahovali do Egypta, ale ona sa tu zdržala. Letela už celý deň a práve keď sa ocitol nad mestom, začala uvažovať, kde sa ubytuje. Vtom zbadala sochu na veľkom stĺpe a ubytovala sa rovno medzi chodidlami Šťastného princa. No práve, keď si chcela hlávku ukryť pod krídlo, padla jej na ňu veľká kvapka. „To je čudné, na nebi ani obláčika, hviezdy sú jagavé, a predsa prší. V severnej Európe je veru čudné počasie.” Vtom spadla ďalšia kvapka. Lastovička sa pozrela hore a uvidela, že oči Šťastného princa sú plné sĺz. Pocítila k nemu súcit a opýtala sa ho: „Kto si a prečo plačeš?”
„Som Šťastný princ. Keď som bol ešte živý a mal ľudské srdce, nevedel som, čo sú slzy, lebo som býval v paláci bez starostí, kam má smútok vstup zakázaný. Moji dvorania mi vraveli Šťastný princ a ja som naozaj bol šťastný, keď zábava a radovánky znamenajú šťastie. Tak som žil a tak zomrel. A teraz ma postavili sem, tak vysoko, že vidím všetku biedu a ohavnosť svojho mesta, a hoci mi srdce spravili z olova, nemôžem sa ubrániť slzám.
Ďaleko odtiaľto je ulička a v nej stojí chudobný domček. Jeden oblok je otvorený a cez neho vidím ženu, čo sedí pri stole. Má vychudnutú, ustaranú tvár a drsné, červené ruky, celé dopichané od ihiel, pretože je krajčírka. V kúte v posteli leží jej chorý synček. Má horúčku a potreboval by liek, ale matka mu ho nemá za čo kúpiť. Lastovička, neodniesla by si rubín z rukoväti môjho meča? Nohy mám pripevnené k podstavcu a nemôžem zísť dolu.” Lastovička sa zdráhala, pretože pomaly začínala zima, a ona už dávno mala byť v Egypte, ale princ ju uprosil a lastovička sa stala jeho poslom.
Nielenže zaniesla rubín z meča pre chorého chlapca, ale aj obidva princove oči - jagavé zafíry, ba aj všetko zlato z princovho tela olúpala, aby ho zaniesla chudobným.
Keď starosta mesta zakrátko prechádzal so svojím sprievodom okolo sochy Šťastného princa a zbadal, aký je ošarpaný, bez rubína a zafírov a pri jeho nohách uvidel mŕtveho vtáka, dal sochu odstrániť z dôvodu, že keď nie je krásna, nie je ani užitočná. Rozdrvili ju a roztavili v peci. Ale puknuté srdce Šťastného princa sa roztaviť nedalo. A tak ho vyhodili na smetisko, kde ležala aj mŕtva lastovička.
Tu prikázal Stvoriteľ jednému zo svojich anjelov, aby mu priniesol dve najvzácnejšie veci na svete. A anjel mu priniesol olovené srdce Šťastného princa a mŕtvu lastovičku. „Správne si vybral, lebo táto lastovička mi bude večne spievať v rajskej záhrade a Šťastný princ ma bude velebiť v mojom meste zo zlata.”

Drahí bratia a sestry, je to iba rozprávka, ale jasne hovorí o tom, že skutky človeka nemožno ničím nahradiť. Je to naša úloha, ktorú sme dostali v krste a naše poslanie. A Pán odmení všetky naše činy. Dokonca aj pohár vody podaný človeku neostane bez odmeny.

Boh tak ako oslovoval prorokov, tak oslovuje aj nás. Nik nemôže za nás vykonať to, čo sa žiada, aby sme vykonali my sami. V úvodnom príklade si muž sám uvedomil svoju zodpovednosť za svoje skutky. Prosme teda pri tejto svätej omši o posilu do nášho života. Aby sme vo svojich rodinách, v školách a na pracoviskách, boli ozajstnými apoštolmi.
Pane, ty mi dávaš seba za pokrm. Rozmnož vo mne tvoju lásku, aby som ti ostal verný nielen vo chvíľach, kedy cítim radosť z tvojej prítomnosti, ale aj vtedy, keď sa treba rázne rozhodnúť alebo konať.

Amen.