Šestnásta nedeľa v období "cez rok"

Priviesť veriacich k uvedomeniu si potreby modlitby.

Kardinál Ratzinger sa v nedávnej minulosti zaoberal stratou schopnosti hľadať Boha v modlitbe a kresťanskej meditácii. Tomuto problému sa stále viac ľudí snaží čeliť uvádzaním východných meditačných cvičení. Zdá sa, že aj mnohí kresťania stratili vzťah ku kresťanskej tradícii. Niektorí takzvaní moderní kresťania úplne odmietajú modlitbu. Považujú ju za zbytočnú stratu času. Proti tejto vnútornej prázdnote potom bojujú chorobnou sociálnou aktivitou. Túto skutočnosť by sme nemali brať ako výčitku, ale ako varovný signál.

Ježiš nám na otázku, či je potrebná modlitba a kontemplácia, odpovedal dostatočne jasne. V dnešnom evanjeliu sme čítali jeho slová, ktoré adresoval apoštolom, keď sa vrátili zo svojich misijných ciest. Potom, ako mu vyrozprávali, čo učili a robili, povedal im: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (Mk, 6,31a).

Vidíme jeho starostlivosť o svojich učeníkov. Boh je skutočným a dobrým pastierom nielen pre Boží ľud, ale aj pre jeho pastierov. V prvom čítaní z knihy proroka Jeremiáša pozorujeme, ako sa stará o vyvolený národ. Izraeliti sa nachádzali v zajatí v Babylone. Bolo to pre nich veľmi ťažké. Zvlášť im chýbal Jeruzalemský chrám, ktorý v minulosti býval centrom ich náboženského, ale aj spoločenského života. Zároveň pociťovali opustenosť zo strany Boha, pretože nemali medzi sebou pastierov, ktorí by boli pre nich oporou v ťažkých časoch zajatia.
Do tejto situácie zaznieva Boží hlas skrze proroka Jeremiáša: „Dám im pastierov, ktorí ich budú pásť. Už sa nebudú pásť, ani strachovať a ani jedna ovca sa nestratí, hovorí Pán“ (Jer 23,4). Boh vidí biedu svojho ľudu a nenecháva ho napospas svojmu osudu. Naopak, jeho osud mu veľmi leží na srdci. Vie, že ovce bez pastiera sa potratia, a preto im dáva prísľub nových vodcov.
Aj v Ježišovej dobe potrebovali ľudia vodcov a pastierov. Preto poslal svojich učeníkov, aby učili a uzdravovali. Aj dnes hovorí evanjelista Marek o ich návrate. Ježiš mal radosť z ich pastoračného pôsobenia, no zároveň vedel, že takto by sa veľmi rýchlo vyčerpali. Preto im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (Mk, 6,31a). Vidíme , že Ježiš sa stará nielen o ľud tým, že mu posiela pastierov. Leží mu na srdci aj život samotných pastierov.
Po prvých úspechoch v apoštoláte im chce zabezpečiť ticho a pokoj. Tým sleduje odpočinok tela, ale aj duše. Ježiš najlepšie vie, aké potrebné je uzobrané premýšľanie v modlitbe. Aj on sám často čerpal silu zo stretnutí so svojím Otcom v tichu a samote. Boli to preňho vždy požehnané chvíle. Ježiš vie, že uzobraná modlitba je nevyhnutne potrebná tak pre život apoštolov, ako aj pre všetkých ľudí.

Priatelia, necítime niekedy aj my ťarchu každodenného života? Kde hľadáme posilu? U Ježiša, či niekde inde? Uvedomme si, že Ježiš každého z nás potrebuje v diele apoštolátu. Sme povolaní pracovať pre Božie kráľovstvo. K tomu potrebujeme dostatok síl a tie môžeme nájsť jedine v modlitbe. Vo chvíľach intenzívneho spojenia s Bohom akoby nám vlieval svoju múdrosť a silu. Pri prameni múdrosti spoznáme pravdu a tá nás uchráni od rôznych pomýlení v každodennom živote aj v apoštoláte.
Načas môžu naše apoštolské úsilia fungovať aj bez modlitby, avšak pôjde to len veľmi ťažko a bez želaného úspechu.

Na stretnutí mládeže spod Braniska s otcami biskupmi Františkom a Andrejom zaznela aj takáto otázka: „Čo mám robiť, keď mi nechutí modliť sa?“ Otec biskup Andrej odpovedal takýmto obrazom: „Niekedy na dedine chodili chlapi kosiť trávu zavčas rána. Vtedy sa najlepšie kosilo, pretože nebolo tak horúco ako potom cez deň. Teda ranný čas bol pre koscov veľmi vzácny. Škoda bolo stratiť čo len desať minút. Preto aj tepanie kosy, ktoré trvalo okolo dvadsať minút, sa zdalo zbytočným mrhaním času. Na druhej strane však ten, kto nebol ochotný tých dvadsať minút obetovať, veľa potom nepokosil. Ťažko sa mu kosilo a v konečnom dôsledku spravil ešte menej ako tí, ktorí ten čas boli ochotní obetovať.
Modlitba je tiež obrazným tepaním kosy. Ak nemáme chuť modliť sa, je to asi preto, že nám pripadá zbytočným mrhaním času. Avšak bez stretnutia sa s Bohom na začiatku dňa, to pôjde len veľmi ťažko. Modlitbou akoby sme si naostrili svoju myseľ a srdce, aby sme cez deň boli vnímaví na Božie vnuknutia. Náš každodenný život i život apoštolátu bude preniknutý Božou prítomnosťou.“ Toľko myšlienky otca biskupa.
Položme si otázku. Čo očakávam od Ježiša v stretnutí s ním v modlitbe? Očakávam vôbec niečo, alebo beriem modlitbu len ako splnenie si povinností? Ježiš nás vyzýva k premýšľaniu o ňom a s ním. Nestačí len prijať kresťanstvo, naučiť sa niečo o Bohu na náboženstve v škole. To sú len prvé kroky. Po nich má nasledovať neustále prehlbovanie kresťanského života. A to najmä cez chvíle modlitby.
V živote prichádzajú mnohé situácie, keď sa ľudské sily búria. Napríklad, keď treba odpustiť, prijať prehru, ak sa veci nedejú podľa našej vôle. Odkiaľ máme vtedy čerpať silu? Nebuďme ako zmätené a hlúpe ovce, ktoré si myslia, že nikoho a nič nepotrebujú, a preto sú bez pastiera. Ježiš má zdroj, ktorý nás posilní a chce, aby sme z neho čerpali. Chcime to aj my. Ak to pochopíme, budeme plní radosti spolu so žalmistom spievať: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje“ (Ž 23,1–3a).

Aké dobré a užitočné je spojenie činného apoštolského života so sústredenosťou mysle v modlitbe, vidíme aj na príkladoch mnohých svätcov starších i novších čias.

Jedným z nich je aj pomerne novodobý svätec, Richard Pampuri. Žil na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia v severnom Taliansku. Vyštudoval medicínu a začas pôsobil ako lekár v Morimonde. Je obdivuhodné, akú veľkú hodnotu pripisoval životu modlitby a ako nádherne ho dokázal spojiť s rušným životom lekára. Gabriel Rusotto, postulátor v kauze jeho blahorečenia, v rozsiahlom spise o cnostnom živote brata Richarda uvádza tieto myšlienky: „Richard Pampuri nám svojím životom ukazuje, ako sa oboje – modlitba a pomoc druhým – dopĺňa a dá spojiť. Ako lekár mohol s dobrým svedomím pokladať svoj vzťah k Bohu za dostatočne realizovaný v službe trpiacemu človeku. Bol si však vedomý skutočnosti, že núdznemu blížnemu môže poslúžiť až po osobnom stretnutí sa s Bohom. Láska k Bohu a láska k blížnemu boli preňho jedno a to isté. Jedno nemohlo byť bez druhého. „Ako by sme mohli milovať Boha a pritom sa nestretávať v láske?“ Tieto slová napísal sestre do Egypta. Láska k Bohu bola pre neho jednotiacim a spoločenstvo tvoriacim putom, ale predovšetkým silou umožňujúcou znášať utrpenie.“

Preňho bola modlitba nevyhnutnou súčasťou života. Z nej čerpal posilu pre svoje niekedy často hrdinské činy.
Veď odkiaľ by sa v ňom vzalo toľko obetavosti, koľko sa zračí z nasledujúcej epizódy z jeho života:
„Raz k nemu prišla do ordinácie stará žena, ktorá mala nepekné vyrážky. Richard Pampuri jej predpísal masť, ktorú si mala dva razy denne vtierať do pokožky hlavy. Keďže to žena sama nemohla robiť, obrátil sa na jej rodinu s prosbou, aby vec vzali do svojich rúk. Keď však po čase zbadal, že neposlúchli jeho pokyny, chodil dva razy denne k pacientke sám, kým jej vyrážky úplne nezmizli. Robil to i napriek množstvu ďalších povinností.“

Drahí veriaci, vidíme, aký krásny život sa dá vytvoriť pri spojení každodennej činnosti s opravdivou modlitbou. Iste aj my by sme chceli, aby sa náš život stal krásnou súhrou. Spoznali sme, čo je k tomu potrebné. Odhodlajme sa teda nasledovať toto naše poznanie.
Prosme spoločne nášho Pána o ducha modlitby: Pane Ježišu, ty si prameň života a svätosti. Chceš nás v modlitbe obdarovať svojimi milosťami. Daj nám srdce ochotné a vnímavé na potreby našej doby. Pritiahni nás k sebe, prenikni našu činnosť, aby sme všetky podujatia s tebou začínali a s tvojou pomocou aj dokončili.

Amen.