Štrnásta nedeľa v období "cez rok"

Podceniť vieru, Učiteľský úrad Cirkvi - nič nové pod slnkom, ale sa to nevyplatí.

Človek môže byť slepý, a pritom môže mať zdravé oči. Nechce vidieť.

H. G. Wells v poviedke Kraj slepých rozpráva zážitky pútnika, ktorý zablúdil a ocitol sa v neznámej krajine. Všetci jej obyvatelia však boli slepí. Svoju slepotu brali ako samozrejmú vec. Rozprávanie pútnika prijímajú ako niečo neprirodzené, pretože to prekračuje možnosť ich pochopenia a nedokážu to prijať. Pútnika pokladajú za “chorého“ a rozhodnú sa ho oslepiť, čiže urobiť ho im rovným.

Že aj v oblasti viery môžeme byť slepými, že nemusíme veriť, prijímať to, čo by malo byť samozrejmé, čo je nám na osoh, a zavrhneme to, odmietneme, hovorí stretnutie Ježiša s rodákmi v nazaretskej synagóge.

Rodáci sa pohoršovali na ňom a Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ (Mk 6,3-4)

Jednoducho by sa dalo to povedať takto: ľahšie je veriť a milovať zdiaľky ako zblízka. V blízkosti je všetko také konkrétne, ľudia, veci a my na ne narážame.
Veriť v Ježiša je pre nás ľahšie ako pre ľudí z Nazareta, aspoň kým veríme iba vo vzdialeného Ježiša. V blízkosti je to už ťažšie. Povedať napríklad “amen“ pri prijímaní je pre mnohých ľahšie, ako odpovedať na slová „pokoj a bratská láska, nech je medzi nami“ podaním ruky človeku vedľa seba. A predsa vieme, že v každom bratovi, sestre, doma, u susedov, na pracovisku je Boh, a práve tu na tomto, už konkrétnom skutku, sa naša viera zvrtne, stáva sa ťažkou.
Rodáci o Ježišovi počuli, že si zvláštne počína. Jeho učenie a činy prezrádzajú, že má zvláštnu moc. A keď príde medzi nich do synagógy, rodáci sú udivení a pýtajú sa: „Skade to má tento? Aká je to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?“ (Mk 6,2) Vidia – a nevidia. Neprijímajú, čo vidia. Netešia sa, že ten, čo medzi nimi roky žil, je očakávaný a predpovedaný Mesiáš, že svoju moc dokazuje slovom i skutkom. Naopak. Konajú len ľudsky. Ježiša prijímajú ako jedného spomedzi nich. Pohoršujú sa. A Ježiš môže len povedať: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ (Mk 6,3-4) Evanjelista sv. Marek preto píše o Ježišovom ďalšom účinkovaní v Nazarete: „A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niektorých chorých. A čudoval sa ich nevere.“ (Mk 6,5)

Nedorozumenie v Nazarete je ukážkou toho, ako ľudia zamieňajú Božie a mimoriadne za ľudské a prirodzené. Aj dnes učenie Ježiša zovšednieva, stroskotáva často na tom ľudskom. Liturgia, sviatosti strácajú na význame, pretože nevidia v nich dar od Boha, samého Boha, ale často pozerajú len na slabosti kňaza či tých, ktorí sa na omši pravidelne zúčastňujú, či pristupujú ku sviatostiam. Smiešne? Nevidia! Hoci hovoria, že veria v Boha, nekonajú podľa toho. Súdia len podľa zovňajšku. Inde, vraj, chodia do kostola a pristupujú k sviatostiam, navštívia iných ľudí, ale nie rodičov, súrodenca, susedov. A slová od matky, otca, kňaza… od známeho človeka im nič nehovoria. Naraz zabudli, na čo zabudli aj rodáci v synagóge, čo však vedel každý Žid, že Boh pôsobí všade a vo všetkom, že Boh nie je viazaný na nič mimoriadne.
Sobotné stretnutie Ježiša s rodákmi v synagóge nebolo nič mimoriadne. Prijímali pocestných a dospelý Žid mohol čítať a vykladať texty Písma. Čo bolo iné v Ježišovom prípade? Ježiš nehovoril ako taký, ale hovoril ako poslaný Bohom, ako Boh a slovom i skutkom dosvedčoval vôľu Božiu. To však dokáže prijať len ten, kto je ochotný túto vôľu rešpektovať, kto sa chce dať Bohom poučiť. Pokiaľ chýba ochota, tak aj najslávnejší a najučenejší nebude prijatý. To platilo za čias Ježiša a platí i dnes. Žiaci a študenti ohovárajú a osočujú svojich učiteľov, keď od nich žiadajú to, na čo majú právo a čo je ich povinnosť. Rodičov podceňujú dospievajúce deti, keď upozorňujú, napomínajú... Kňaza pranierujú, keď ohlasuje, čo je povinnosťou veriacich. Plnia sa slová Ježiša: „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás; ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše.“ (Jn 15,20) Je to povzbudenie, netrápiť sa za svoju nemohúcnosť, ak sa stretneme s odporom proti viere, neochotou prijať Božie slová, žiť podľa prikázaní. Je potrebné, aby veriaci, ktorý kráča v Ježišových šľapajach a je neprijatý, si bol vedomý, že neprijatím sa jeho poslanie nekončí. Je potrebné realizovať Ježišove slová: „Potom chodil po okolitých dedinách a učil.“ (Mk 6,6) Dnes ťa neprijali, zajtra skús znova. Neprijal ťa syn, prijme ťa dcéra. Nemlč!

Stretnúť sa s neverou je bežná vec. Mnohých nepresvedčia vedomosti, sila, moc a ani láska. Situácia v Nazarete je toho dôkazom. Zaujatosť tých, čo sú proti Bohu, duši, večnej spáse a všetkým, čo to myslia s Bohom vážne, nemôže veriaceho odradiť, aby žil a ohlasoval evanjelium primerane svojim okolnostiam. Ježiš zomrel aj za svojich rodákov, hoci ho v synagóge neprijali ako svojho Pána a Boha. Je správne, aby sme po prvom zážitku odmietnutia nerezignovali. Je naším poslaním, aby sme znova pomohli tým, čo sa bránia uveriť v Krista ako svojho Boha, pomohli prijať Ježiša ako svoju záchranu. Najťažšie to býva vo vlastnej rodine, medzi tými, s ktorými sme rástli, boli vychovávaní, s ktorými nás spájajú pokrvné putá.

Anna dlho rozprávala s bratom o viere. Nebol zlý, veď bol jej brat, súrodenec. Na učňovke a potom v zamestnaní zatrpkol proti Bohu. Rokov pribúdalo. Žil sám. Neoženil sa a podľahol staromládeneckým zlozvykom. Rodičia zomreli. Podvodom obral svoju sestru o podiel na dedičstve. Krátko po päťdesiatke ochorel. Všetko ignoroval, až ostal ležať: bez kamarátov, bez krčmárov, sám... Pokúsil sa o samovraždu. Anna mu v tom zabránila. Veľa jej poubližoval.
Dnes má Vlado sedemdesiat. Sám hovorí: „To, že skoro denne chodím na svätú omšu, že nepijem, že pomerne slušne žijem, je vďaka príkladu mojej sestry Anny. Nepresvedčili ma jej napomenutia, ale jej príkladný život. Vtedy, keď mi zabránila spáchať samovraždu, keď sa o mňa niekoľko dní starala pri mojej posteli, začal som si uvedomovať jej a svoj zmysel života. Mali sme tých istých rodičov, a predsa ja som bol celkom iný. Ja som bol voči nej zlý – a ona? Zlomila ma jej láska. A keď som si uvedomil, odkiaľ čerpala silu pre svoj život, neodolal som a po čase som nabral odvahu s pomocou Pána Boha zmeniť svoj život. Dnes denne pri modlitbe hovorím: Bože, ďakujem ti za svoju rodnú sestru. Za jej príklad. A dodáva: Viem, čo robím.“

Podceniť vieru, Boha, Cirkev sa nevypláca. A opak? Kto verí, kto nachádza Boha – Lásku, má bohatstvo, ktorému sa nič a nikto nevyrovná. Ježiš prichádza aj do nášho spoločenstva pri tejto svätej omši. Je správne, keď ho prijímame ako svojho Vykupiteľa a Spasiteľa.

Modlime sa a vyprosujme sebe i nášmu spoločenstvu, aby sme mali nielen zdravé oči tela, ale aj duše. Modlime sa za tých, čo prichádzajú s nami do styku, aby sme im pomohli prijať vieru a nájsť v nej pravú hodnotu.

Amen.