Štrnásta nedeľa v období "cez rok"

Nespôsobujme si sklamanie svojím životom.

Istotne každý z vás už zažil sklamanie. Čím silnejšia je láska, tým bolestnejšie je sklamanie.
Spomeňte si na prvé detské sklamania. Sklamanie dieťaťa pri nespravodlivom pokarhaní, sklamanie žiaka v učiteľovi, v kamarátoch. Bolestné bývajú i sklamania v období dospievania v láske, pri voľbe povolania, nepochopenia rodičov. No potom prichádzajú neraz i ťažšie sklamania v manželstve, v rodinnom živote, ale i v náboženskom živote. Ba môžeme povedať, že sú ľudia, ktorí sú sklamaní celým životom.

Evanjelium hovorí o sklamaní Pána Ježiša medzi svojimi rodákmi. Evanjelista Marek o tom píše: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome“ (Mk 6,4).

Obyvatelia Nazaretu počuli o svojom rodákovi veľa nezvyčajného. Ich nadšenie sa rýchlo pominulo. Hovorili: „Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona“ (Mk 6,3)? Keď učil a konal zázraky, pohoršovali sa nad ním.
Ježišovo sklamanie. Zamyslime sa, aké tajomstvo sa skrýva v tomto Ježišovom údive a sklamaní. Cez Ježišov údiv a sklamanie nám Boh chce zjaviť svoju najvnútornejšiu milosrdnú dobrotu: Boh tak miloval svet, že dal svojho milovaného Syna... A predsa ho mnohí odmietli. Či zážitok tak veľkej a pritom odmietnutej lásky nemožno právom nazvať sklamaním?!

A odpoveď na toto bolestné Ježišovo zvolanie? Uznávame, že aj my zarmucujeme Ježiša, ale súčasne chceme byť jeho nasledovníkmi, ktorí prijali Ježiša nie ako tesára, syna Márie, brata Jakubovho a Jozesovho, ale ako svojho Boha, Vykupiteľa a láskavého Otca.
Žijeme vo svete, ktorý nemá správnu predstavu o poslaní Ježiša. Veľa sa hovorí o kresťanstve, no často mylne, nesprávne. Kristus zovšednel v ústach ľudí. V školách, na pracoviskách ho často bez potreby vyslovujú a pritom si myslia, že sú moderní. Brat, sestra, možno sa stalo aj tebe, že si sa ocitol nepochopený ako Ježiš medzi svojimi priateľmi, občanmi, v rodine medzi najbližšími. Nechápali ťa, nechápu, ale ani nebudú. Veď Ježiša nechceli pochopiť a on bol Syn Boží! Neustávajte však v jeho ohlasovaní. Ako? Nie je nič krajšie, ako svojím životom hlásať Evanjelium. Stojí to námahu, ale ovocie je sladké.
Povzbuďme sa na príklade mladého dievčaťa – modernej kresťanky. Vo svojom mladom veku, v 19-tich rokoch stala sa opravdivým apoštolom vo svojej dobe. Stala sa hlásateľkou Evanjelia, ale najprv sa musela naučiť žiť.
Volala sa Marienka Mihalková. Narodila sa 13. 4. 1957 v Zlatých Moravciach. Bola ako iné deti. Učila sa dobre, snáď počty jej šli poslabšie, preto sa snažila usilovne si ich doplniť. Bola pozorná a milá ku chorľavej matke. Večer sa nahlas modlievala spolu s mamičkou a bratom. Rada chodievala na náboženstvo a na svätú omšu. Po ukončení základnej školy sa rozhodla pre štúdium na Poľnohospodárskej ekonomickej škole v Zlatých Moravciach. V prvom ročníku na brannom cvičení spadla do jamy zasypanej snehom a natrhla si šľachu v predkolení. Po čase ju rana prestala bolieť, no v druhom ročníku röntgenologicky zistili, že ide o zhubný nádor. Potvrdili to i v Bratislave, odkiaľ matka odišla so zlomeným srdcom, ale Marienke to nepovedali. 19. 8. 1974 ju operovali. Sestričky, ale i ostatné pacientky sa divili, aká je vyrovnaná, pokojná a vždy usmiata.
Tajomstvo jej úsmevu bola modlitba, dôverné spojenie s Bohom. Hoci celkom isto nevedela, no tušila podstatu svojej choroby. S amputáciou nohy nesúhlasila a žartom poznamenala, že na druhý svet chce ísť s dvoma nohami. Nasledovali ďalšie operácie, ožarovanie, kde spoznala svoju chorobu, ale i utrpenie iných ľudí. A predsa, ani potom nezmizol úsmev z jej tváre. Tam sa spoznala i so svojou prvou láskou – Petrom, ktorého sa zriekla, pretože vedela, že zomrie. To bola preveľká bolesť. Objavili sa ďalšie nádory. Podstúpila ďalšie operácie. Opuchlo jej celé telo a jazyk už nemohla vtiahnuť do úst. Vypadali jej i krásne čierne vlasy, ktoré sa jej tak páčili. Pri jednej návšteve tuho objala matku okolo hrdla a vyčítavo jej povedala, prečo jej nepovedala, že má rakovinu.
Po prepustení domov trpezlivo znášala svoju chorobu, na nič sa nesťažovala. Na každého sa usmievala a o všetko sa zaujímala. Všetky informácie boli z jej denníkov, ktoré si písala a ktoré sa našli po jej smrti. O svojom utrpení nechcela nikomu hovoriť, ba ani svojej matke. Raz sa jej spýtala: „Mamička, aj ty si povedala Pánu Bohu: Nech sa stane tvoja vôľa?“ „Áno, raz v Bratislave,“ odpovedala jej ticho matka. V predtuche smrti žiadala sa odviesť 25. 2. domov, na čo sa veľmi tešila. Večer prišiel pán kaplán a priniesol jej eucharistického Krista. Prišli priateľky i kamaráti. Modlili sa ruženec a pri poslednom desiatku bolestného ruženca zhlboka vydýchla a skonala. Na pohreb prišiel celý ročník. Mali zelené stužky a pán farár poznamenal, že zelená stužka právom patrí aj Marienke, lebo zložila skúšku života.

Bratia a sestry, buďme hlásateľmi a apoštolmi Evanjelia ako spomínaná Marienka. Ohlasujme Evanjelium svojím životom tak, aby sme Ježišovi nespôsobovali sklamanie a vedeli sme sa vyrovnať so sklamaním.

Pane, nediv sa našej nevere, ktorá azda trápi našu myseľ, ale láskavo pohliadni na tú trošku viery v našom srdci. Vlož na nás svoje ruky a povedz nám: Brat môj, sestra moja, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!

Amen.