Štrnásta nedeľa v období "cez rok"

Buďmei prorokmi pre dnešok.

Spomínam si na jednu prednášku profesora Tyrola, keď sme hovorili o prorokoch. Vtedy situáciu výstižne preniesol na našu dobu, vsadil ju do súčasnosti. Spomínal, že dnes chýbajú proroci. A platí to aj o Slovensku. Potrebujeme prorocký hlas; niekoho, kto by nám povedal, čo robiť. Muž, ktorý by žil s Bohom, ktorý by počúval Boží hlas a chcel hovoriť to a len to, čo chce Boh. Podobne nám to spomínal aj p. prof. Chalupecký na hagiografii. Zdá sa, že chýbajú osobnosti, chýbajú kňazské osobnosti. Myslím na človeka, ktorý by dokázal tak hovoriť, žeby triafal úplne presne, aby jeho slová boli jasné a priame, vznešené, no pritom jednoduché a skromné, a ako také, aby veľmi nevtieravo, no o to hlbšie vchádzali do ľudských sŕdc.

Ježiš dnes sám seba označuje za proroka, keď hovorí: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome“ (Mk 6,4). On je viac ako prorok, to my dobre vieme. Prišiel domov, medzi svojich, ale oni ho neprijali. „Počúvalo ho mnoho ľudí,“ spomína Sv. písmo. A ich reakcia? „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami“ (Mk 6,2)?! Čudovali sa, ba pohoršovali sa na tom, čo Ježiš hovoril.

Proroci vždy mali svoje miesto uprostred ľudu, hoci väčšinou neboli vítaní. Hovorili totiž pravdivo, hovorili k veci, jednoducho tak, ako to chcel Boh. Pravda sa však niekedy veľmi zle počúva, to poznáme. V Starom zákone existovalo veľké množstvo prorokov: Samuel, Nátan, Eliáš, Ezechiel, Daniel, Zachariáš, Micheáš... V Novom zákone najväčší z prorokov, Ján Krstiteľ, verný posol Boha, hovoril pravdu a vieme, ako skončil.
Najskôr sa však bližšie pozrime na samotný termín. Prorok – z gréc. prophéta - pro = pred a phéta = hovoriť. V hebrejčine: 1) navi = hovoriť, 2) rove = videc.
Videc je ten, ktorý vidí aj také veci, čo ostatným uniknú.
V širšom slova zmysle je prorokom ten, kto hovorí v mene Božom. Proroci sú tí, ktorí tlmočia Božiu vôľu. V Starom zákone to boli ľudia, žijúci na základe veľkej blízkosti s Bohom a tlmočenia Božej vôle. Prorok rozpráva pre prítomnú dobu, ale jeho proroctva sa týkajú aj budúcnosti.

Možno je to trochu odvážne tvrdenie, ale myslím, že každý z nás - ak Pán Boh dá, že budeme kňazmi - bude aj prorokom. Ak sa chceme stať kňazmi, chceme sa stať Božími mužmi, jeho služobníkmi. Máme tlmočiť Božiu vôľu; máme hovoriť o Bohu a v mene Boha. Veľmi pekne to vyjadruje Jean Guitton vo svojich dialógoch s Pavlom VI.: „Stáva sa dnes, a bude to čím ďalej tým častejšie, že ľudí, ktorí veria vo veci neviditeľné, bude treba na to, aby viditeľné veci boli milované správnym spôsobom.“ My sami však najskôr potrebujeme mať vieru, akýsi vnútorný, hlboký cit pre neviditeľné. Nezískame ho len tak odrazu, z ničoho nič. Iste je to Boží dar, ale my na ňom máme s Bohom spolupracovať a pestovať ho v sebe. A tak myslím, že byť v seminári, to znamená učiť sa životu s Bohom a v Bohu, aby sme sa stali jeho poslami.
Aký teda má byť Boží muž kňaz – prorok dnešnej doby?
Myslím, že práve taký istý, ako boli starozákonní proroci, no zároveň trochu iný. Lebo my už poznáme Krista. Proroci Nového zákona, to sú svätci. Máme byť svätí. Iba svätec dokáže hovoriť v mene Božom, ba viac, on zjavuje a sprítomňuje ľuďom Božiu lásku a dobrotu v každom svojom geste, slove, vo všetkom, čo robí. A tak v osobe kňaza, Kristovho proroka, prichádza medzi ľudí sám Kristus. Čo to však znamená táto svätosť? Často o nej počúvame? Každý nám hovorí, že do neba sa nič nesväté nedostane, a predsa zdá sa mi, že tieto slová neberieme dosť vážne. No Božie povolanie k svätosti platí a neustále zaznieva v našich srdciach; je to volanie dneška po Božích posloch, po prorokoch, ktorých život bude zjavením sa Boha v tomto svete.
Dnešok volá po mužoch modlitby. Kto sa modlí, žije s Bohom. Každý náš deň by mal byť celý posvätený modlitbou. Vlastne, deň by mal byť modlitbou, veď modliť sa máme stále. Vieme, že modlitba je rozhovor s Bohom. A v rozhovore platí, že jeden počúva a druhý hovorí. Veľmi dôležité je, aby sa náš zrak neustále upieral k Bohu; neustále žiť v jeho blízkosti, vnímať jeho slová, poznávať jeho vôľu, niekedy tak tajomne zahalenú. Donedávna som si kládol otázku, prečo Boh nevyslyší moje prosby; stále som o niečo prosil a očakával, že to Boh tak urobí. V poslednej dobe sa mi však zdá, že nie Boh by mal mňa vyslyšať, ale je by som mal vyslyšať jeho. Totiž, on ku mne hovorí, pozýva ma, aby som sa zapojil do jeho plánu. Preto ho mám počúvať, aby som poznal jeho vôľu a vedel, aké je moje miesto v jeho pláne. A tak sa pýtam: Kto má koho počúvať? Boh mňa? A nie skôr ja jeho? Veď kým On je vševediaci, ja nič neviem; kým On je všemohúci, ja vnímam u seba vždy znovu a znovu svoju úbohosť. Kým On je svätý, ja som tak hriešny; kým On nekonečne miluje, ja sám len veľmi máličko dokážem milovať. Ako môžem poznať Boha, ak sa s ním nestretnem? Môžem prečítať obrovský kopec kníh, skrípt, hoci aj na dva metre, isté je, že jedno stretnutie s ním je oveľa, oveľa viac. V stretnutí s ním totiž poznávam jeho samého, poznávam seba tak, ako ma vidí Boh, a napokon poznávam Boží zámer so mnou, teda poznávam Božiu vôľu. A len tak môžem byť prorokom – svätcom dneška, keď budem poznať Boha, seba a Boží plán so mnou. Ako je to dôležité v dnešnej uponáhľanej dobe: zastaviť sa, stíšiť, počúvať... Len tak môžem byť prínosom pre svet a ľudí v ňom. Boží muž sa nenechá strhnúť prúdom; kráča slobodne – napriek prekážkam – tam, kde ho vedie Boh. Žije v tomto svete, ale nie je z tohto sveta.
Dnešok volá po mužoch činu. Nemožno zostať len pri modlitbe. A ani nezostaneme, lebo toho, kto sa modlí, Boh povoláva k skutkom lásky, ku konaniu dobra. Tak sa stávame budovateľmi Božieho kráľovstva. Kto buduje svoju svätosť, buduje Božie kráľovstvo. Svätosť je ako krásny dom. Je to dom, ktorý si buduješ ty s Bohom a v ktorom spolu bývate. Je to váš dom – spoločný – tvoj a Boží. Samozrejme, že postaviť si takýto dom, to stojí námahu a mnoho potu. Veď to nie je hocijaký dom, je to svätosť, krásny palác – dom pre Boha. A napokon, veď nebo sa dobýja násilím. Tým, že každý buduje svoj dom, svoju svätosť, budujeme spoločne Božie kráľovstvo. Teda: konať, pracovať, budovať Božie kráľovstvo prácou na sebe a skutkami lásky. Apoštol Pavol hovorí: „Viera bez skutkov je mŕtva.“ Muž Boží je muž modlitby, ale aj činu. Ktorý prorok nebol činný? Ktorý si založil ruky, a nič nerobil? A čo novodobí proroci, naši svätci? Ako veľmi Boží vyvolenci milovali iných; s koľkou láskou sa skláňali nad chorými, chudobnými i chorými. Len si spomeňme na sv. Františka, sv. Don Bosca alebo na ešte nedávno pôsobiacu Matku Terezu. To boli ľudia činu; milovali Boha, milovali všetkých, a preto konali. Neboli ich slová a ešte viac skutky prorockým hlasom pre ich dobu?
Keď hovoríme o konaní, hovoríme aj o zodpovednosti. Sme zodpovední za každú dušu, ako pastier za každú ovečku. Chceme ísť do neba. A naozaj, príde ten čas, že si nás Boh povolá. A my budeme chcieť ísť do neba. Budeš stáť pred nebeskou bránou a budeš chcieť ísť dnu. Tam pri bráne bude sv. Peter. „A ty chceš ísť do neba sám?“, položí ti otázku sv. Peter. „Prepáč, veľmi ma to mrzí, ale to nejde. Do neba sa sám ešte nikto nedostal. Tu chodia celé partie.“ A ešte k tomu, ty chceš byť kňaz. Kňaz, a sám do neba? Nemožné. Môže pastier prísť na salaš bez oviec? Čo by mu povedal bača? Poslal by ho hľadať ovce. Učme sa od Ježiša, Dobrého pastiera: On nechá deväťdesiat deväť oviec a ide za jedinou, ktorá sa stratila.
Dnešok priam kričí a prosí o mužov lásky. Nemožno konať bez lásky. Bez lásky ja naše konanie nezmyslom. A tak naozaj, my sa máme modliť, počúvať Boží hlas, máme aj konať a byť činní, ale pred tým všetkým musí byť láska. Bez lásky to nemá zmysel.
„Lebo je pravdou, že ani my kňazi nie sme dišpenzovaní od povinnosti milovať. Milovať celým naším bytím, celou našou ľudskosťou ako synovia človeka. Milovať tak, ako miloval Kristus – panenský muž.“ Kňaz je zaviazaný láskou voči osobe, ktorú stretne. Nijaká osoba nemá byť pre neho anonymnou. „Musí byť spôsobilý stretnúť živého Krista v stvoreniach.“
Hovoríme, že svätosť je náš dom, ktorý budujeme spolu s Bohom. Predstavte si, že si mladí ľudia postavia dom. Práve láska ich dala dokopy a láska je príčinou toho, že si budujú spoločný dom. A keby medzi nimi nebolo lásky? Čo z takého domu? Odíde buď muž, alebo žena a dom zostane prázdny. Len prázdna škatuľa, nič viac. Svätosť bez lásky = prázdna škatuľa. Taký dom len chátra. Známy gospelový spevák Richard Čanaky v jednej zo svojich piesní má asi takýto text, kde hlavnou myšlienkou je, že môžem robiť čokoľvek, môžem byť dobrý spevák, môžem byť vzdelaný, šikovný športovec, môžem dokázať všetko možné, aj tak „bez lásky som iba smiešny klaun“.
Dnešok potrebuje mužov obety. Keď hovoríme o láske, treba spomenúť aj obetu. Láska a obeta nedokážu žiť jedna bez druhej. Láska bez obety neexistuje, ako ani nie je možná obeta bez lásky. Sú to dve sestry, dokonca dvojičky. Rodia sa spolu; keď sa rodí láska, hneď za ňou prichádza aj obeta. Kto chce byť kňazom, chce milovať a kto chce milovať, chce sa obetovať. A obeta nám dnes akosi nevonia. Milovať chceme, ale obeta...
Obeta si žiada aj veľkú pokoru; dokázať prijať aj pohrdnutie, nepochopenie, výsmech, ľahostajnosť... Kňaz je milujúci otec svojich veriacich. A milujúci otec sa pre svoje deti dokáže obetovať. Niekedy ho možno aj nepochopia, možno vysmejú... Boží muž však vie, v mene koho hovorí; vie, kto ho posiela. A preto sa nemôže dať odradiť. Lebo ho posiela Boh, ktorý miluje všetkých. Ako by som ja mohol nemilovať tých, ktorých on miluje. Môžem byť odmietnutý, nepochopený... na mne nezáleží, záleží len na tom, aby som plnil Božiu vôľu. A Božou vôľou je, aby každý bol spasený.

Vo vlaku došlo k nasledovnému rozhovoru. Istý muž, otec rodiny, jednoduchý chlap v montérkach, cestoval domov z roboty. Hľadal si voľné miesto, keďže bol dosť unavený po celodennej práci. Po dlhšom hľadaní si sadol do kupé k uhladenému mužovi. Na prvý pohľad bolo vidieť, že je to muž z vyššej spoločnosti, bol totiž elegantne oblečený, mal na sebe košeľu s kravatou, sako a čítal noviny. „Môžem si prisadnúť?“ opýtal sa skromne muž. „Nech sa páči,“ odvetil čítajúci pán. Chvíľu len ticho sedeli. Keď vlak prechádzal neďaleko kostola, skromný otec si sňal z hlavy čiapku a prežehnal sa. Oproti sediaceho pána takéto gesto podráždilo, lebo začal veľmi znevažovať Cirkev. Potom sa pustil aj do kňazov. „Načo sú títo kňazi?! Čo oni robia?! Sú to darmožráči.“ A podobne oplzlo sa vyjadroval na adresu kňazov. Muž obhajoval kňazov, ale asi to bolo márne, lebo rozhorčený podnikateľ ho vôbec nepočúval a plný nenávisti ešte viac nadával. Ďalej už robotník mlčal, hoci veľmi ťažko znášal to, čo tu počúval. Vtedy vlak vošiel do tunela, kde bola tma. Zrazu bolo počuť rýchly pohyb a buchot i tlmený výkrik. Robotník bol ináč silná konštrukcia. A v tej chvíli chytil pod hrdlom milého pána a začal ho dusiť. Po chvíli ho však pustil. Vlak vyšiel von z tunela. Predtým elegantne vyzerajúci pán mal teraz vytiahnutú košeľu, rozviazanú kravatu a bol celý červený. Nechápavo krútil hlavou a zmohol sa len na: „Čo to robíte?!“ Vtedy mu silný muž, ktorého pohľad však bol plný pokoja a dobra hovorí: „Pýtate sa, načo sú kňazi, tí darmožráči? Nuž vedzte, že keby mňa jeden z tých darmožráčov nevychoval, už by ste neboli medzi živými.“

Mnohí nás nepochopia a možno odmietnu, ba budú na nás nadávať, ako pán vo vlaku. My sa však nemôžeme vzdať. My máme milovať. Lebo nás posiela milujúci Boh. Len tak budeme svedkami Boha, Božími mužmi, prorokmi. Jedni nás budú chváliť, iní haniť. Asi by sme sa mali menej starať o to, čo hovoria ľudia a snažiť sa zapáčiť Bohu, ktorý si nás povolal. Len keď sa budeme chcieť vo všetkom páčiť jemu, budeme o ňom svedčiť a všetko v nás bude hovoriť o jeho milosrdenstve, lebo prorok dnešnej doby je hlavne ten, ktorý zjavuje Božie milosrdenstvo.

Dobre to vyjadruje Ján Mária Vianney, najväčší prorok medzi kňazmi 19. storočia, ktorý spomína: „Jedného dňa som dostal list, v ktorom so mnou zaobchádzali ako so svätým, a zároveň mi prišiel ešte jeden list, plný urážok. Keby som bol dostal iba prvý, bol by som spyšnel, ale druhý bez prvého by ma uvrhol do zúfalstva. Netreba robiť rozruch ani okolo jedného, ani okolo druhého. Človek je tým, čím je v Božích očiach.“

Drahí bratia! Dnešok volá po prorokoch. Dnešok prosí, žiada si mužov modlitby, mužov činu a mužov lásky i obety. Boh počuje volanie dneška a miluje ľudí dneška. Preto nás povoláva. Aby sme rozprávali o ňom, aby sme sprítomňovali – všade, kde sme – jeho milosrdenstvo a lásku. Kde sú dnes proroci? Ja verím, že sedia tu, predo mnou.
Prosme teraz spoločne najvyššieho Proroka a Veľkňaza:
Milosrdný Ježišu, ty si na zemi bol mužom modlitby, činu, lásky i obety. Urob aj z nás svojich prorokov. Daj, aby celý náš život, naše slová i skutky prinášali zvesť o Bohu a jeho nekonečnom milosrdenstve.

Amen.