Tridsiata prvá nedeľa v období "cez rok"

Aktuálnosť príkazu pre náš život.

Zaiste každý z nás má osobné skúsenosti s prikázaniami. Aký vplyv a akú úlohu už zohrali v našom živote. Príkaz lásky sa nás bezprostredne každého dotýka. Milovať a byť milovaný nás denne mení.
Poviedka rozpráva o človeku, ktorý prišiel do neba. S veľkou hrdosťou ukázal svoje ruky: „Pane, pozri sa, moje ruky sú čisté!“ Pán Boh sa usmial, ale v jeho úsmeve bol smútok: „To je pravda, ale sú aj prázdne.“
Možno ste aj vy videli film, ktorý bol údajne nakrútený podľa skutočnej udalosti. Rozpráva príbeh muža, ktorý pod vplyvom alkoholu a zlého života sa dopustil vraždy mladej ženy. Čo vtedy zažil vrah, keď stál nad svojou obeťou a z kolísky k nemu vystieralo usmiate dieťa svoje rúčky? Dieťa nevedelo, že tento muž zavraždil jeho matku a nikdy ju nebude poznať, nebude môcť povedať slovíčko: mama. Muž, vrah sám sa oznámil na polícii, odsedel si spravodlivý trest a... A môžeme povedať, že aj na neho sa potom vzťahovali slová Pána Ježiša, ktoré povedal v dnešnom evanjeliu zákonníkovi.

„Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva“ (Mk 12,34) .

Svätá Terézia, ktorú Cirkev poctila titulom Učiteľka Cirkvi, k tomuto výroku Pána Ježiša povedala: „Dúfam, že po vyhnanstve na tejto zemi dôjdem do večnej vlasti. Nechcem si však zhromažďovať zásluhy pre nebo, ale chcem pracovať jedine z lásky k tebe, Ježišu, s jediným cieľom, aby som ti spôsobila radosť, aby som potešovala duše, ktoré ťa budú večne milovať.“ (Posol, 6/1997, Trnava, s. 4)
Slová sv. Terézie z Lisieux sú odozvou na odpoveď, ktorú dal Ježiš zákonníkovi, ktorý sa ho spýtal: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Ježiš odpovedal: Prvé je toto: ‚Počuj, Izrael, Pán, náš Boh je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!‘ Druhé je toto: ‚Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!’ Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto niet“ (Mk 12,29-31). Príkazy veriacim Židom neboli neznáme. Boh im odovzdal tieto príkazy cez Mojžiša. Hoci nemali ich zapísané tak, ako ich vyslovil Pán Ježiš hneď po sebe, lebo prvý príkaz je v Knihe Deutoronómium (porov. Dt 6,4-5) a druhý v Knihe Levitikus (porov. Lv 19,18). K prvému príkazu zvlášť pristupovali pozorne. Nábožní Izraeliti ich denne odriekavali ako rannú a večernú modlitbu. Srdce, duša, sila sú tu synonymá a značia, že človek nemá deliť svoju lásku medzi viacerých bohov, alebo medzi Boha a ostatné stvorenia. Boha máme nadovšetko milovať a stvorenia kvôli Bohu, s Bohom a v Bohu. Aj pre nás sú tieto slová významné. Predniesol ich Pán Ježiš ako svoju modlitbu Otcovi. Slová vystihujú zmysel nášho života. Práve preto si ich máme často pripomínať, máme ich mať v úcte, pretože formujú náš dôstojný ľudský život. V úcte k týmto slovám Židia si ich písali na kúsok pergamenu, ktorý vkladali do malej skrinky a túto si priväzovali na čelo a na ľavú ruku ako symbol rozumu a srdca-lásky, aby ich mali často na pamäti a viac si ich všímali. Je v nich vyslovená neochvejná viera v jedného Boha. Pán je jediný Boh, Pán, čiže Jahve – ten, ktorý je. Je plnosť bytia, ktorý je sám od seba a ktorý dáva bytie každému stvoreniu. Keďže Boh je len jeden, zasluhuje si, aby sme ho milovali celým srdcom, dušou, mysľou a silou. Sú to vlastne dejiny zmluvy, dejiny oddanosti i nevernosti, prosby i záchrany. Sú to sväté slová, lebo boli vnuknuté Svätým Duchom. No nadovšetko sú sväté, lebo ich vyslovil a znovu vyhlásil Pán Ježiš a svojím životom ich naplnil. Obetou svojho života nám ukazuje, ako máme Boha milovať a ako máme účinne milovať svojich blížnych.

Je ťažké hovoriť ľuďom, že sú povinní Boha a blížneho milovať. Môžu tomu uveriť alebo sa príkazu podvoliť, ale často sú ťažko o tom presvedčení, pretože im chýba skúsenosť, zážitok z pravej lásky. Človek musí zažiť lásku človeka. Nie iba chvíľu trvajúcu, pokryteckú, ale pravú, aby uveril, že je možné milovať a byť milovaný. Vtedy vzniká nádej, že je sám schopný milovať. Ak k tomu dôjde, môže sa rozvíjať dialóg lásky medzi Bohom a človekom. Toto nestačí len prečítať si z katechizmu, ale je potrebné zažiť vo svojom živote. To je povinnosť veriacich rodičov, aby to odovzdali svojim deťom. To je povinnosť nás veriacich ku bratom a sestrám, ktorí hľadajú vieru. Sme svedkami, že dnes je nedostatok lásky. Nestačia len rozumové argumenty, aby niekto uveril.
“Svätý“ muž stretol na prechádzke žobrajúce dievčatko. V myšlienke sa obrátil na Pána Boha: „Bože, ako môžeš toto dopustiť? Prosím ťa, urob s tým niečo.“ Večer si sadol k televízii a v správach videl mnoho nespravodlivosti, zloby, nečestnosti a keď šiel spať, povedal Bohu: „Pane, urob niečo!“ V noci mal sen, kde mu Boh celkom jasne povedal: „Ja som už niečo urobil. Stvoril som teba!“
Príkaz lásky čaká na našu aktívnu činnosť. Nestačí, aby sme len o tom hovorili s Bohom, ale aj svojimi skutkami urobili, čo je v našej moci, silách...
Iná poviedka rozpráva, ako bolo už peklo plné, ale pred bránou stála ešte veľká rada čakateľov. Diabol už musel ďalším vstup zakázať. „Mám už len jedno voľné miesto a to by logicky mal dostať najväčší hriešnik,“ vyhlásil. „Je medzi vami aspoň nejaký masový vrah?“ Aby diabol našiel toho najhoršieho, začal hriešnikov v rade vypočúvať. Po chvíli si pozrel na jedného, ktorého si predtým nevšimol. „A čo si urobil ty?“ spýtal sa ho. „Nič. Ja som dobrý človek. Som tu omylom.“ „Niečo si predsa musel urobiť,“ usmial sa diabol, „každý niečo urobil.“ „To dobre viem,“ presvedčivo odpovedal muž, „ale ja som sa od všetkého vždy držal bokom. Videl som, ako si ľudia robia zlo, ako sa hnevajú, hádajú, ohovárajú, osočujú, zabíjajú... ale ja som sa k tomu bláznovstvu nepridal. Videl som, ako zabíjajú nenarodené deti, ako podvádzajú, ale ja som tomuto pokušeniu odolal.“ „Vôbec nič si neurobil?“ pýtal sa diabol prekvapený. „Si si istý, že toto všetko si videl?“ „Na vlastné oči!“ „A nič si neurobil?“ pýtal sa znova diabol. „Nie!“ Diabol sa zarehotal a povedal: „Tak poď ďalej, priateľ! Toto miesto patrí tebe!“
Ježiš našu pozornosť obracia na aktívnu lásku. Kto aktívne žije príkazy lásky, tomu patria Ježišove slová: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva“ (Mk 12,34).

Vieme, že Ježiš neprišiel zrušiť Zákon a Prorokov, ale ich naplniť. A v dnešnom evanjeliu prijímame jeho slová i príklad. Ježiš nám odovzdáva nielen prikázanie, ale aj jeho živý obsah, prežívanú lásku, ktorá nás posväcuje. Uvedomujeme si iné Ježišove slová, ktoré povedal: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým“ (Jn 17,17). Uvedomujeme si, že potrebujeme jeden druhého, aby sme splnili svoje poslanie a mohli zaujať miesto v Božom kráľovstve. To vyžaduje od nás, aby sme boli jeden druhému nápomocní a v konkrétnom prípade vzorom.
Predstavme si situáciu. Na horskej chate je skupina ľudí na rekreácii. Jeden z mužov sa vyberie na huby. Po čase si uvedomí, že sa stratil. Prejde viac kilometrov, keď stretne iného rekreanta. Poteší sa, že mu poradí cestu späť. Druhý muž však rovnako poblúdil. Jeden z nich však povie: „Môžeme si pomôcť. Povedzte mi, ktoré cesty ste už vyskúšali a keď vylúčime aj tie, ktorými som prešiel ja, skôr nájdeme tú správnu cestu.
Alebo iný príklad: V lese vypukol požiar. Každý sa snažil zachrániť sa. V lese zostali len dvaja ľudia. Jeden bol slepý a druhý kríval. Slepý sa ponáhľal práve smerom, kde horelo. „Nie tam!“ volal na slepého krívajúci muž. „Tam je oheň!“ „Tak ktorým smerom?“ spytoval sa slepý. „Ja ti ukážem, ale nemôžem bežať,“ povedal krívajúci muž. „Zober ma na ramená!“ Slepý poslúchol radu krívajúceho. Obaja sa tým zachránili.
Príkazy milovať Boha a blížneho ako seba samého si nielen neprotirečia, ale práve naopak. Keď milujeme Boha, vieme pre blížneho urobiť to, čo vieme urobiť pre seba. Kto úprimne miluje blížneho, prejavuje tým aj lásku svojmu Bohu. Ježiš to povedal slovami: „A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu“ (Mt 10,42).

Poviedka o čistých, ale prázdnych rukách je pre nás výzva i memento. A rovnako si uvedomujeme, že Boh chce zmeniť každé zlo láskou. Prajeme si, aby Ježišove slová na adresu zákonníka patrili aj nám: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva“ (Mk 12,34).

Amen.