Tridsiata prvá nedeľa v období "cez rok"

Ako milovať Pána Boha a blížneho.

Vo svete sa stretávame s rôznymi zákonmi, či už štátnymi, alebo medzinárodnými, princípmi alebo filozofiami, ktorými sa riadia ľudia a ktoré slúžia pre ich dobro. Každý z týchto zákonov, princípov, alebo každá z týchto filozofií má svoj základný bod, základný článok, prípadne prvý alebo základný príkaz, ktorý je nosným a na základe ktorého sa ustanovujú, odvíjajú ostatné príkazy zákona, body filozofie či životných princípov, ktoré ho podrobnejšie a zreteľnejšie vysvetľujú.

Aj my, bratia v Kristovi, sme počuli v dnešnom evanjeliu o takomto prvom príkaze v Zákone. O príkaze, na ktorý sa pýtal zákonník Pána Ježiša. Vtedy Pán Ježiš zákonníkovi i tým, čo boli okolo nich hovoril toto najhlavnejšie a najdôležitejšie zo všetkých prikázaní: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej sily.“ Druhé je toto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (Mk 12,30–31).

Boh chce byť milovaný dvojitou cestou lásky, dvoma spôsobmi lásky: priamo oddanou vďačnosťou viery ale aj nepriamo skrze ľudí. Skrze ľudí, ktorých máme okolo seba a snažíme sa ich milovať.
Kresťan nemá byť dualistom, čiže človekom, ktorý sa zmieta medzi Bohom a človekom a nevie, koho má milovať. Ale nemá byť ani monistom, čiže tým, u ktorého Boh splynul s človekom. Teda kresťan si nepopletie nedovolene to, čo je nezlučiteľné, a je ochotný k láske k Bohu i k blížnemu v správnom poradí a v patrične určenej miere.
Ďalej musíme si povedať aj to, že keď chceme milovať blížneho ako seba samého, musíme milovať seba, svoj život, pretože nám ho dal Pán Boh ako dar z veľkej lásky. Pravdaže, správnou mierou, ktorú hľadáme cez meditáciu, cez modlitbu, cez stálu kontrolu a stálu snahu o vlastnú nápravu, lebo by mohlo dôjsť k egoizmu.
Pán Ježiš chce od nás, aby sme sa o seba rozumne starali, a tak mali správnu mieru lásky k blížnemu, čiže milovali blížneho a cez neho nepriamo aj Pána Boha, ktorý je žriedlom lásky. Starosť o vlastné zdravie, vzdelanie, odpočinok, rozvoj schopností a podobne, nemá byť sebeckým cieľom, ale prostriedkom. Prostriedkom, pomocou ktorého slúžime Pánu Bohu, čiže mu svojím správnym životom prejavujeme lásku, ktorou ho chceme milovať priamym spôsobom a ho milujeme.
Toto prikázanie lásky znamená dvojitý spôsob lásky k Pánu Bohu. Teda neexistujú, akoby sme si mysleli, dve prikázania. Ale existuje len jedno prikázanie lásky s dvojakým spôsobom a to priamym a nepriamym spôsobom. Tieto dve formy alebo spôsoby nie je možné od seba odlúčiť, ani ich postaviť do protikladu. Každá jedna polovica z tohoto prikázania lásky by bola neúplná a viedla by ku skostnateniu tohoto príkazu.

Bratia v Kristovi, môžeme sa opýtať alebo hľadať odpoveď na lásku k Bohu, o ktorej nám hovorí Pán Ježiš: „Milovať budeš Pána, svojho Boha z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a z celej sily“ (Mk. 12,30). Môžeme ju nájsť v Katechizme Katolíckej cirkvi: „Boha milujeme nadovšetko pre neho samého teologálnou čnosťou – láskou. Láskou, ktorá je ovocím Ducha a plnosťou zákona. Ona zachováva prikázania Boha Otca a jeho Syna Ježiša Krista. Láska posilňuje a očisťuje našu ľudskú schopnosť milovať a povyšuje ju do nadprirodzenej dokonalosti Božej lásky (porov. KKC – 1822,1824,1827). Katechizmus hovorí o láske, ale kde ju získať? Odkiaľ zobrať túto čnosť, aby sme mohli milovať Boha. Túto čnosť, čiže túto lásku sme dostali ako dar od Boha spolu s inými čnosťami a milosťami pri svojom krste. Ale mnohými prestúpeniami prikázaní, mnohými hriechmi a mnohými skutkami, ktorými sme ublížili svojim blížnym, ale i svojej pravej a správnej sebaláske, sme si ju akoby zapratali špinou, haraburdím, odpadom, a tak máme problém milovať Boha. Máme problém nájsť túto schopnosť milovať ho bez tejto čnosti lásky. Preto nájdime ju, odpracme ten neporiadok, ktorý zacláňa našej pravej láske, našej schopnosti priamym spôsobom milovať Boha, veriť mu a ďakovať mu za všetko. Našli sme odpoveď na otázku, ako milovať Boha. Ale toto je iba jedna časť prikázania. Pán Ježiš hovorí, že máme milovať aj svojho blížneho. Tu sa určite zamyslíme nad otázkou: Ako sa mi podarí milovať blížneho, napríklad suseda alebo človeka, ktorý mi je úplne nesympatický? Juraj Kamas vo svojej knihe Lámanie slova II. píše: „Na rozdiel od toho že nemôžeme mať radi každého, milovať môžeme všetkých, lebo milovať je záležitosťou vôle. A zase mať rád, je záležitosťou citu a temperamentu. Mať rád, či nemať rád, to je istý druh reakcie, ktorú nemôžeme kontrolovať. Teda nemusíme mať radi niekoho, napr. klebetnú susedku, nepríjemného spolužiaka, prísneho učiteľa, nespravodlivého sudcu, ale predsa ich môžeme milovať, lebo je to Boží príkaz a je to dobré pre našu dušu a pre Božiu slávu.“ Sv. Tomáš Akvinský povedal: „Milovať znamená chcieť dobro druhému.“ A toto dokážeme len s veľkou láskou k Pánu Bohu.

Bratia a sestry v Kristovi, nech nás k hľadaniu lásky tejto schopnosti milovať Boha a zároveň blížneho povzbudí aj tento príklad:

Pilot precedil cez zuby: „Nemožno letieť, bude víchor a búrka.“ Muž v koženom kabáte, asi štyridsiatnik, nervózne zaťal päste. „Musím letieť za každú cenu! Černosi nám štrajkujú. Ak neodletíme včas, bude to znamenať ohromnú finančnú stratu. Naučím tých čiernych poslúchať,“ zašomral nervózny Jasques Neuille. V tej chvíli z bokov motora vyšľahli plamene. Čelo pilota sa zvraštilo. Jeho oči so zúfalým výrazom sa upreli do diaľky. Medzi vlnami mora bolo vidieť černieť sa malú škvrnu: ostrov. Lietadlo zamierilo k nemu. Boli to hrozné chvíle. Z pravého boku lietadla blízko vrtule vyšľahli plamene a dym.
Jacques Neuille vyskočil prvý. Pilot za ním asi o pol minúty. Lietadlo sa zrútilo do mora. Pilotovi sa padák otvoril neskoršie, preto sa vznášal o niekoľko metrov nižšie. Ach, čože je to? Jacquesovi Neuillovi sa hrôzou zastavil dych: pilotov padák horel. Ešte malá chvíľka – a poslednýkrát pozrel pilot vydeseným pohľadom na Jacquesa. V nasledujúcom momente sa jeho telo zrútilo do strašnej hlbiny.
Keď Jacques bol už nízko nad zemou, uzrel na pobrežných skalách telo pilota. Mrazenie hrôzy mu prebehlo po všetkých nervoch, potom omdlel. Od námahy, strachu a prudkého duševného otrasu. Prišiel k sebe, až keď mu lejak zmáčal horúcu tvár. Otvoril oči a zahľadel sa na príšery okolo seba, na ich hnijúce telá, zúfalé tváre... a zachvel sa. Tých príšerných tvorov je čoraz viac. Vynorili sa z húštin, obklopili cudzinca a zvedavo sa dívali na neho. Tamtomu chýba pravá ruka i ľavú má na mnohých miestach rozožratú strašnou chorobou. Ten vedľa neho zas na mieste nosa má strašný čierny otvor... Jacquesovi vystúpil na čelo studený pot. Ostrov malomocných! A znovu omdlel. Nevedel, ako dlho bol v bezvedomí. Keď sa prebral, nechápavo sa začal obzerať okolo. Kde je? Ležal v malej izbičke na primitívnej posteli, zhotovenej z bambusu a palmových listov. Nad ním sa skláňala zarastená tvár s dobráckym úsmevom. Beloch. Veď je to beloch! „Vy ich ošetrujete?“ spýtal sa s údivom belocha. Až teraz si všimol jeho dlhý biely habit. Misionár s usmiatou tvárou prikývol. Jacques si vzrušene sadol na posteľ: „Ale veď sa nakazíte!“ „Obetoval som sa,“ odpovedal. „Viem, akému nebezpečenstvu som sa vydal. No pritom som nesmierne šťastný. Stovkám a stovkám týchto úbožiakov vlievam do duši nádej a radosť. Učím ich pravdám katolíckej viery. Hlásam im večný život, vrcholnú blaženosť po smrti.“ Jacques Neuille nechápal. „Láska. Nesmierne milujem Boha a v ňom všetkých ľudí. Som šťastný, keď môžem malomocnému obviazať ranu. Medzi týmito malomocnými sa cítim ozaj šťastný, lebo tu nachádzam plnosť života. Učím ich milovať ich strašný kríž. Vštepujem do ich duší lásku. Lásku ku každému. Lásku, ktorá odpúšťa a dobrorečí, kde iní nenávidia, ktorá miluje, kde iní zabíjajú, ktorá žehná, kde iní preklínajú. Keby láska ako žiarivé more prevalila sa všetkými dušami, nebolo by na svete vojen, vrážd, krívd a zúfalstva...“ Jacques Neuille počúval s najväčším úžasom. Jeho nervy sa prudko rozochveli zážitkami posledných chvíľ: pád lietadla, smrť pilota, hnijúce telá malomocných... V tejto chvíli on namiesto pilota mohol ležať mŕtvy na pobrežných skalách. Či nemá Komusi ďakovať, Kohosi milovať, že má zdravie, kým iní zaživa hnijú? V duši Jacquesa zvláštny pocit súcitnej lásky. Čo on poznal doteraz, aký život?! Hnal sa za šťastím. Ale kde ho hľadal? V peniazoch, v utláčaní a vykorisťovaní druhých. Na fronte videl, ako človek človeka vie vraždiť a nenávidieť. Neveril už v nič vznešené a krásne. A hľa - tu tento bledý misionár ukazuje mu novú a krásnu cestu, cestu lásky.
Keď prišiel večer, Jacques kľačal na kolenách v misionárovej chatrči a spovedal sa: „Bolo to dávno,…“ šepká Jacques. „Mal som vtedy práve 19 rokov. Umrela mi matka. Neplakal som však za ňou. Moje srdce bolo už zatvrdnuté, skazené zlým svetom. Horel som strašnou túžbou po bohatstve, hoci otec bol dosť zámožný. Otec a ja sme mali rovnakú povahu. Matka a môj mladší brat boli zase pravým opakom. Dávali almužny, modlili sa a chodili do kostola. Pre tieto vlastnosti som ich nenávidel. Keď matka umrela, ostal môj brat bez opory. Mal vtedy 11 rokov. Raz v opilosti prebehla mi hlavou krutá myšlienka: Zabijem brata a celý otcov majetok pripadne mne. Otec bol totiž ťažko chorý, lekári čakali na jeho smrť. Raz v noci s kuchynským nožom v ruke priblížil som sa k posteli brata. Ako opitý človek nevedel som ísť potichu. Tak sa stalo, že miesto srdca prebodol som mu celú dlaň pravej ruky. Medzi hrubými nadávkami, ktoré opití chrlia zo seba, vyzradil som, prečo som ho chcel zabiť. Na druhý deň brat zmizol... a odvtedy nebolo po ňom chýru... Rád by som chcel napraviť svoj hriech. Rád by som rozširoval na zemi lásku... Lež žiť takým životom ako vy, dôstojný otče, na to nemám sily.“
Misionárova tvár bola stále rozžiarená milým úsmevom. „Nemusíte predsa žiť tak, ako ja. O dva týždne pôjde tadeto loď, ktorá mi dovezie lieky a obväzy. Odídete s ňou... A doma môžete pokojne rozširovať lásku. Dávajte almužny. Majte súcit s trpiacimi. Rozdávajte úsmevy a život vám bude úsmevy vracať. Rozdávajte šťastie biednym a budete šťastný. Ale hlavne - upevňujte vo svojej duši každodenným kratším rozjímaním lásku a dosiahnete duševné blaho.“
More pri pobreží bolo plytké. Loď preto zakotvila ďalej od brehu. Na vlnách sa hojdá čln. Jacques Neuille si sadá doň medzi veslárov a čln sa pohol smerom k lodi. Misionár stojí na brehu v žiari zapadajúceho slnka. Dvíha pravú ruku a žehná odchádzajúcemu Jacquesovi.
Jacques zrazu vyvalil oči. V žiari slnka videl celkom zreteľne žehnajúcu misionárovu ruku. Krížom cez jej dlaň tiahla sa hrubá červenkastá jazva! Misionár sa milo usmial. Jacques Neuville je neschopný pohnúť jazykom. Stojí celkom zmeravený vo vzdiaľujúcom sa člne. Zdá sa mu, že v duši mu znejú slová: „Láska, ktorá odpúšťa a dobrorečí, kde iní nenávidia, ktorá miluje, kde iní zabíjajú, ktorá žehná, kde iní preklínajú.“


Bratia a sestry v Kristovi, ďakujme Bohu Otcovi za to, že nám poslal svojho Syna, ktorý nám nielen povedal, ktoré prikázanie je prvé a najväčšie. Ale svojím životom nám ukázal, ako máme tento zdvojený príkaz uskutočňovať v našom živote. No zároveň ho aj prosme o silu, aby sme toto základné prikázanie lásky vždy plnili v ostatných príkazoch Desatora.
Nebeský Otče, prosíme ťa, daj nám túžbu a silu hľadať čnosť lásky, tento možno už stratený, alebo nejakým hriechom zakrytý dar v našich srdciach. Lásku, ktorou budeme milovať teba i svojich blížnych.

Amen.