Tridsiata tretia nedeľa v období "cez rok"

Byť vždy pripravený na stretnutie s Bohom.

Slovo “koniec“ má mnoho významov. Koniec znamená aj začiatok niečoho nového. Dnešná nedeľa je predposledná v končiacom cirkevnom roku. Jeseň v prírode, naše cintoríny, pohľad do zrkadla a naše starnutie taktiež hovoria o konci. Koniec života vyvoláva u mnohých veľký strach. Iní sa boja konca sveta. Koniec je aj čas hodnotiť, ďakovať, odprosovať i tešiť sa.

Pán Ježiš o svojich slovách, ako ich zaznačil evanjelista sv. Marek a ktorým sme venovali pozornosť počas cirkevného roka hovorí: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.“ (Mk 13,31)

V dnešnom evanjeliu majú zvlášť úlohu mementa. Pán Ježiš učeníkom hovorí o dni a udalostiach toho dňa, keď ľudia „uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou.“ (Mk 13,26) Pri vyznávaní viery hovoríme o tom príchode, že „príde súdiť živých i mŕtvych“. Udalosti, ktoré sa budú vtedy diať, nevystihnú fantastické diela ľudského ducha. Božie dielo – svet prestane jestvovať. Poslanie, ktoré mu určil Stvoriteľ, sa skončí. Tí, ktorých Boh stvoril na svoj obraz (porov. Gn 1,27), uvidia svojho Boha Vykupiteľa, Syna človeka v jeho moci a sláve. Nastane koniec, aby nastal začiatok.
Pán Ježiš pri týchto slovách nechce nám naháňať strach. Naopak, keď hovorí podobenstvo o figovníku, ktorý vyháňa lístie, je to predzvesť, že je blízo leto. Podobenstvo je výzvou všímať si veci a udalosti okolo seba. Byť primerane pripravený stretnúť sa so svojím Bohom Sudcom. Ježiš počas svojho účinkovania často používa známe slová prorokov. Preto, aby na známych slovách si Židia, kresťania i všetci ľudia uvedomili svoje poslanie a cieľ na zemi. Nie je dôležité, ako a kedy táto chvíľa konca nastane, ale dôležitá je naša pripravenosť na túto chvíľu. Život sa končí smrťou a smrťou sa nový začína. Byť pripravený na smrť je povinnosť každého človeka. Mementom sú nám slová: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.“ (Mk 13,31) História hovorí o konci jednotlivcov i národov. História prestane druhým príchodom Krista na svet. „O tom dni a tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.“ (Mk 13,32) A práve preto podobenstvo o figovníku, ktorý vyháňa lístie, máme prijať ako prejav Božej lásky a žiť v priateľstve s Bohom, dať si svoje veci do stavu pravdy a lásky. Vtedy nebudeme naplnený strachom, ale v bázni budeme očakávať svojho Boha, Sudcu, ktorého voláme milosrdným a spravodlivým.

K stretnutiu s Bohom v hodine smrti a na konci sveta musí prísť, aby Boh mohol spravodlivo odmeniť a potrestať vrchol svojho stvorenia, človeka, ktorého nielen stvoril, ale za ktorého zomrel a ktorého riadil a posväcoval. Náš život je totiž ako úlohy, ktoré dáva učiteľ žiakom. Každý deň pri ich plnení rastieme v poznaní, múdrosti, láske… Učiteľ ich nemôže robiť za nás, to by nebol dobrý učiteľ. Naše úlohy sú rôznej akosti. Aj náš život prechádza rôznymi etapami. Dôležité je, ako sme celý čas pracovali. Rozhoduje však koniec. Boh v hodine našej smrti odmení celý náš život. Odmena bude spravodlivá. Každá úloha bude zahrnutá v odmene alebo treste. Nedá sa opisovať. Život sa nedá zopakovať. Veríme, že žijeme len raz. Prevteľovanie, aby sme čosi dokončili, urobili za niečo zadosť nepatrí k náplni našej viery. Tým viac svoj život berieme zodpovedne. Každý sám za seba prijmeme odmenu či trest. Nebude potrebné veci vysvetľovať, vyhovárať sa, zvaľovať na iných, špekulovať. Nebudeme mať čas, ani chuť niečo meniť a ani síl. Boh je Sudca, ktorý má najlepšie informácie o našich myšlienkach, slovách i skutkoch. Výrok Boha Sudcu bude večný, konečný, nemeniteľný. Človek, ktorý zomiera v nepriateľstve s Bohom, predsa nebude túžiť žiť večne s ním v jeho Kráľovstve. Odsúdi sám seba. Naopak, Boh splní prianie človeka, že chce žiť s ním v jeho Kráľovstve. Dá podiel, odmenu so všetkými, čo rovnako prejavili svoje priateľstvo s Bohom.
Musí preto dôjsť k stretnutiu s Bohom Sudcom, aby sme všetci poznali lásku a spravodlivosť Boha. Boh dal každému vo svojej spravodlivosti primeranú príležitosť a možnosť, prejaviť mu svoju lásku. Boh nikoho na začiatku nepredurčil k spáse či zatrateniu. Otec rovnako pre všetkých stvoril svet, ako Syn Boží za každého človeka zomrel a Duch Svätý, ktorý je Láska, každému dával svoje dary, aby ich využil vo svoj úžitok.
Musí nastať čas posledného súdu, aby boli oddelení zlí od dobrých. Vrahovia svojho Boha a bratov, ako i seba samých budú spravodlivo potrestaní. Tak dobrí i zlí prijmú odmenu za svoj život. Naša večnosť preto začína naším užívaním rozumu a slobodnej vôle. Je to v našich rukách. Boh každého človeka rešpektuje.

Dnešná nedeľa nám pripomína, že je správne, keď náš život dá sa prirovnať k neustálemu volaniu: „Marana tha!“ – „Príď, náš Pán!“ My sa netrápime počítaním, kedy má prísť. My žijeme tak, aby sme boli stále pripravení: či o polnoci, či nad ránom, či počas dňa. My žijeme ako v predsieni či v tieni večnosti. My nemáme dôvod na hystériu, ale na milosrdenstvo. Veríme, že druhý príchod bude iný ako bol v Betleheme. Vtedy prišiel ako neznámy. Teraz ho podľa jeho slov očakávame, že príde s božskou mocou, aby prevzal Kráľovstvo nad tými, ktorí prijali pozvanie a pracovali na výstavbe jeho Kráľovstva. Myšlienka na Kristov príchod u verných vyvoláva radosť a útechu, že budú spoludedičmi Božieho kráľovstva.

A tak ešte dnes sa chceme pripodobniť moreplavcovi, o ktorom Žigmund Freud, tvorca psychoanalýzy, píše v novele, že máme byť stále pripravený.
Námorník sa ocitne na ostrove niekde pri rovníku. Prekvapilo ho správanie miestnych domorodcov, ktorí ho vítali potleskom, spevom a niesli ho na rukách do svojho hlavného mesta. Tam ho korunovali za svojho kráľa, ale len na jeden rok. V čase jedného roka kráľovi boli splnené všetky priania a rozkazy. Pravdaže námorník sa začal zaujímať o veciach okolo seba. To, čo sa dozvedel, mu vyrazilo dych. Po roku ho obyvatelia odvezú na pustý ostrov, kde zostane bez akýchkoľvek prostriedkov na živobytie, bude ako obeta pre bohov. Keď sa námorník kráľ spamätal zo šoku, začal premýšľať, čo robiť. Najprv začal budovať akúsi vojnovú loď. Potom na ostrove dal príkaz sadiť ovocné a iné stromy, siať a sadiť zeleninu. Nakoniec dal príkaz na ostrove postaviť pekný dom. Tak sa kráľ námorník pripravil na deň, keď ho domorodí obyvatelia ostrova vylúčia z ich ostrova.

Môžeme povedať, že premýšľajúci námorník vo Freudovej novele sa pripravil na zmenu života. Myšlienka na večnosť, na stretnutie s naším Bohom by mala byť podobná. Urobiť všetko preto, aby sme boli prijatí do Božieho kráľovstva. Už prorok Daniel napísal: „Múdri sa budú skvieť ako jas oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky.“ (Dan 12,3)

A takýto pohľad na koniec teší a napĺňa nádejou. Dnešná nedeľa pred nedeľou Krista Kráľa je nám ponúknutou príležitosťou si vec uvedomiť, čo-to zmeniť, zanechať a začať nový život už teraz, aby sme po stretnutí so svojím Bohom mohli pokračovať v jeho Kráľovstve.

Amen.