Tridsiata tretia nedeľa v období "cez rok"

Každý z nás by mal myslieť na starobu.

Pohľad do prírody dnešných dní a rovnako myšlienka na to, že sa končí ďalší cirkevný rok, je pre mnohých aj príležitosťou, že si viac uvedomujú koniec svojho života na zemi a snáď aj viac prežívajú to, čo sa skrýva za slovom staroba. Častejšie počuť, že je mnoho tých, čo sa pripravujú na svoju smrť, stretnutie s Bohom Sudcom zodpovedne a mnohí v strednom veku sa pripravujú na svoju starobu. Jedni sa smrti i staroby boja, obávajú a iní nie. V čom je rozdiel, príčina?
Vieme, že Beethoven napísal svoje najväčšie diela, keď už bol hluchý, keď už nemal nijakú telesnú kondíciu. Podobne Goethe či Kant vytvorili svoje najväčšie diela až vtedy, keď zostárli a telesne zoslábli. Aj takýto môže byť model stárnutia.
Pápež Ján XXIII. vo svojom denníku Denník duše, ktorý si písal od študentských rokov až do smrti ako pápež, a ktorý sa stal pre mnohých vzpruhou a oslovením, napísal: „O niekoľko dní budem mať 58 rokov. Ďakujem ti, Pane. Z hľadiska zdravia a energie sa ešte cítim mladý, ale nič si nezastieram. Keď ma budeš chcieť, som pripravený. I v smrti a najmä v smrti. „Buď vôľa Tvoja“. Ako 64-ročný napísal: „Nesmieme si zakrývať pravdu: Som už na ceste staroby. Duch sa ešte bráni, lebo sa cítim mladý a pohotový. Stačí však pohľad do zrkadla, aby som sa usvedčil, že... Nie, ja neplačem a ani si nežiadam vrátiť roky naspäť... Zverujem sa milosrdenstvu Pánovmu... Dívam sa do budúcnosti, či už bude krátka alebo dlhá, lebo ju chcem zasvätiť Posväcovateľovi.“ Ako 81-ročný, teda o dvadsať rokov neskôr a niekoľko mesiacov pred smrťou, napísal si do denníka: „Cítim vo svojom tele začiatok choroby, ktorá by mohla byť u starca normálna. Znášam ju s pokojom, i keď ma niekedy sužuje...“ A posledné slová z denníka? „Pane Ježišu, pomôž mojej nedostatočnosti. Pane, Ty vieš všetko. Ty vieš, že Ťa milujem.“

Evanjelista sv. Marek dnešný úryvok evanjelia končí slovami: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec“ (Mk 13,32).

V týchto slovách je pre nás zhrnuté posolstvo o zavŕšení sveta i nášho života. Sú to vážne slová a hovoria nám o strašných zmenách, aby nás vyburcovali ku bdelosti, k neustálemu očakávaniu a pripravenosti. Na čo nesmieme zabudnúť, a čo si viac máme uvedomiť? Tieto slová hovoria o radosti, lebo hovoria o stretnutí s Tým, ktorý si nás vyvolil, ktorý nám prisľúbil, že uvidíme jeho tvár, najláskavejšiu tvár, tvár Syna človeka, láskavú Ježišovu tvár. Ježišove slová učeníkom hovoria o konci sveta, o udalostiach, ktoré koncu budú predchádzať. Vtedy druhýkrát príde “Syn človeka... s veľkou mocou a slávou“ (Mk 13,26). Slávny príchod Kristov, ktorý očakávame, je pre nás oslobodením a spásou. Prorok Daniel videl ten deň ako čas úzkosti, ale ľud Boží bude vtedy oslobodený. Pán zachráni od večnej smrti tých, čo sa utiekajú k nemu. Ježiš nás vyslobodil jedinou obetou kríža a urobí dokonale šťastnými tých, čo sa dajú posvätiť. „Jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú“ (Hebr 10,14).

Toto Ježišovo posolstvo o konci sveta nás vedie k zamysleniu nad ľudským životom a dejinami ľudstva. Môžeme to prirovnať k hre na schovávačku. Niekto sa schová a iný ho hľadá. Otec alebo mama hľadá syna či dcéru. Keď ho uvidí, vykríkne radosťou, keď odhalí láskavú tvár. V objavovaní a hľadaní tváre v tejto detskej hre je naznačené tajomstvo nášho života. Človek hľadá tvár. Veriaci človek, ktorý úprimne hľadá, nájde za každou vecou, udalosťou či človekom skrytého Boha. Náš Boh je skrytý Boh, necháva sa hľadať, aby sme mali ešte väčšiu radosť zo stretnutia s ním. No i človek sa vie skrývať. Skrýva sa za veci tohto sveta, za predstavy, za výhovorky, ale i za roky svojho života; som ešte mladý, som ešte pekná... Je pravdou, že každý sa raz stretneme so svojím Bohom. Dôjde k stretnutiu Boha so svojím dieťaťom, človekom. Dôjde ku stretnutiu Boha Sudcu so svojím bratom. Dôjde k stretnutiu Ježiša s nami, Vykupiteľa s tými, za ktorých zomrel. Tragické by bolo, keby sme odmietali toto stretnutie. Je len na našu škodu, že sa na toto stretnutie nepripravujeme. Aj znamenia na našom tele, znaky rokov, chorôb a podobne máme chápať ako memento, aby sme sa pripravili na stretnutie s Bohom Sudcom. Teda aj starobu máme chápať nie ako trest, ale ako dar. Vyhnime sa, bráňme sa, neprijímajme starobu ako trest, ale ako dar. Náš pohľad na starobu nech je preniknutý svetlom Ježišovej lásky. Mladí by zvlášť mali mať v úcte starobu tých, ktorí im dali život. Nemali by zabúdať, že raz aj oni budú starí. Aj staroba má svoje čaro, svoje milosti a je neopakovateľná ako mladosť. Boh nás nepovolal len k namáhavej práci, ale máme pamätať predovšetkým na svoju dušu aj v mladšom veku. Kto zradí Boha v mladom a strednom veku, ten si veľmi, veľmi ťažko získava cestu k Bohu v rokoch staroby a choroby. Nie vždy človek si môže povedať: keď budem na dôchodku, keď budem starý, budem sa viac modliť, chodiť do kostola, pristupovať ku sviatostiam. A kto už aktívne prežíva starobu, nesmie strácať z pamäti, že tí, s ktorými žije, nie sú zlí. Nie každý prejav je prejav nevďaku. Správanie mladších nesmie byť pre nich bremenom.

Vieme, že sú hodnoty života, ktoré keď im venujeme viac pozornosti, stávajú sa obohatením pre nás. Zoberme si niektorú z čností staroby:
Úsmev: Vieme, že s usmiatou tvárou nielen obveseľujeme svoje okolie, ale zažívame spoločne viac radosti. Vyhnime sa prílišnej vážnosti a dokážme sa zasmiať sami na sebe.

Láska: Nečakajme len na lásku od iných, ale rozdávajme lásku, milujme a buďme milovaní. Kto je pozorný v láske ku svojmu okoliu, ten vie odpustiť, zabudnúť a nikdy nemá pocit absencie lásky.
Vďaka: Je pravdou, že čím je človek starší, tým je náchylnejší k vďačnosti. Zvlášť je to dobré, keď si to uvedomujeme hlavne v modlitbe. Je krásne, keď v starobe ďakujeme Bohu za všetko, na čo sme snáď nemali času v minulosti, keď sme sa zabudli poďakovať alebo sme vďaku podcenili. Vieme, že vďačnosť otvára srdcia ľudí.
Pohyb: Príslovie hovorí, že čo sa nehýbe, to zhrdzavie. Staroba to neznamená utiahnuť sa niekde do kúta, ustúpiť iným z cesty, čakať len na smrť... V starobe je múdre vedieť odpočívať v rozumnej činnosti. Koľkí vo svojej starobe objavili nové talenty a angažujú sa vo svojom okolí! Aj v starobe je pohyb nutnosťou, tak pre telo, ako aj pre dušu.
Vzdelávanie: Staroba je bohatstvo. Je správne, že počas jej trvania vieme byť otvorení pre všetko nové. Je čas vedieť aj klásť otázky sebe a dať na ne primeranú a správnu odpoveď.
Rozdávanie: Vieme sa s citom a taktom podeliť s tým, čo sme sa v živote naučili, zažili, spravili... Byť nezávislí od detí, vnúčat, okolia. Je správne, ak každý nový deň berieme ako príležitosť niečo zo seba darovať. Nesprávne si počína ten, ktorý sa uzatvára do seba. Staroba je čas darovať to, na čo som v živote nemal čas, chuť, odvahu či síl.
Utrpenie: Bez utrpenia je staroba zriedkavosťou. Áno, k životu patrí aj utrpenie. Keby sme chceli ísť životom bez utrpenia, neboli by sme vlastne ani ľudia. Hovorí sa, že kto sa v starobe ráno zobudí a nič ho nebolí, nech sa nad sebou zamyslí. Kto vie trpieť, vie aj súcitiť s inými. Kto prijíma utrpenie, prijíma Boha. Keď sa človek správne a včas nepripraví na starobu, stáva sa, že prídu aj tragédie. Nik však právo vziať si život. Naopak. Ak vieme od Boha prijať veci dobré, je správne, že vieme prijať aj utrpenie.
Odišiel do dôchodku. Po mesiaci nad vchodom budovy, v ktorej pracoval takmer štyridsať rokov, viala čierna zástava. Obesil sa. Niekoľko dní sa rozprávalo o tom, že nezvládol starobu.
V inom prípade manželka a deti sa boja chvíle, kedy ich manžel a otec pôjde na dôchodok. Prečo? Boja sa jeho nervozity, rozkazovania, zlej povahy. No sú aj iné prípady, keď deti nutia svojich starých rodičov pracovať, a naopak, sú deti, ktoré sa hanbia za to, že rodičia veľa pracujú a tým im robia hanbu. Deti chcú, aby si už odpočinuli.
Staroba. Ako si predstavujem svoju starobu? Budem ju vedieť využiť ako veriaci kresťan? Koľkí by mohli starobu využiť viac aj pre spásu svojej duše. Koľkokrát by mohli ísť aj v pracovný deň do kostola, a nejdú.
Na hodine náboženstva sa kňaz pýtal Marienky, prečo nebola na prvý piatok v kostole a nevidel tam ani jej starú mamu. A jej odpoveď? Pozerali s babkou seriál v televízii! No máme, vďaka Bohu, aj kladné príklady.

Nemusíme si svoj denník písať perom, ale píšme ho svojím životom. O čom hovorí?

Amen.