Tridsiata tretia nedeľa v období "cez rok"

Aj história učí múdro žiť a očakávať posledný deň.

Stretávame sa na milej slávnosti, keď si obec Kamenná Poruba chce uctiť osobnosti s ňou spojené. Aj dnes sú aktuálne slová zo Starozákonnej knihy Sirachovho syna: „Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov, ako nasledovali po sebe“ (Sir 44,1). Títo naši bratia a sestry sú pravé osobnosti. Nestoja o pocty a jeden z ich poukázal na príslovie, ktoré hovorí: „Všetko dočasu, Pán Boh naveky.“ Nebude na škodu pripomenúť si niečo z histórie.

Obec sa prvýkrát písomne spomína v listine nitrianskeho konventu z roku 1368 ako Stephanburbaya. Prvý kostol sa datuje do 14. storočia. Kanonická vizitácia z roku 1831 podáva, že na hlavnom oltári boli drevené sochy Panny Márie s Ježiškom na ruke, nad ňou reliéf Najsvätejšej Trojice: Boh Otec objíma svojho ukrižovaného Syna. Po stranách oltára boli sochy sv. Barbory, Kataríny, Margity a Márie Magdalény. Hore na oltári dvaja anjeli.
Vizitácia zaznamenala i to, že kostol už nestačil pojať veriacich a múry mal prasknuté na viacerých miestach. Často v ňom omdlievali ženy a pre veľký stisk nebolo možné vyniesť ich na čerstvý vzduch. Preto odporúčala preskúmať možnosti rozšírenia kostola alebo prerúbania bočného vchodu. Pri zemetrasení roku 1858 na kostole spadla povala a potom loď zarastala trávou a kríkmi.
Súčasný kostol sa začal stavať v roku 1860 na mieste starého a malého kostola. Pri stavebných úpravách odstránili múry kostola i ohradu cintorína. Z pôvodnej stavby ponechali iba gotickú vežu, ktorá sa zachovala neporušená. Stavbu v novogotickom štýle dokončili roku 1870.
Počas prvej svetovej vojny zrekvirovali na kanóny z obce 3 zvony. Vo veži sú dnes 3 zvony. Z nich najvzácnejší je neskorogotický zvon zo začiatku 16. storočia o priemere 47 cm. Nesie mená Ježiša Krista a štyroch evanjelistov. Dva novšie zvony si veriaci zadovážili roku 1925 u trnavského zvonolejára Fischera.
V roku 1961 sa obnovil vonkajšok kostola. Pri oprave našli na povale vzácne gotické sochy z pôvodného gotického hlavného oltára. Po zreštaurovaní sa sochy vrátili späť na oltár pri úprave interiéru v rokoch 1974-1975. Obnovený kostol 5. júla 1975 posvätil nitriansky biskup Ján Pásztor. Po poslednej obnove fasády a maľby, na slávnosť Všetkých svätých roku 1997, kostol požehnal a posvätil J. E. Ján Chryzostom kardinál Korec.
Podľa kanonickej vizitácie z roku 1798 obec už mala cirkevnú školu. V roku 1831 zo 70 detí schopných chodiť do školy navštevovali ju len traja. V obci sa nachádzajú aj dve kaplnky: kaplnka sv. Jána Nepomuckého a kaplnka Panny Márie Nanebovzatej z roku 1875. V súvislosti so zakladaním kostola v Stránskom roku 1887 sa tu zriadil poštový úrad a roku 1904 notársky úrad. Zemianske tituly boli úradne zrušené roku 1918.

História obce je bohatá, ako aj súčasné dianie. Všetci si uvedomujeme už povedané: „Všetko dočasu, Pán Boh naveky.“

O tom hovorí aj úryvok evanjelia o konci sveta, o ktorom Pán Ježiš poznamenáva: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi“ (Mk 13,32).

V týchto slovách je pre nás zhrnuté posolstvo o zavŕšení sveta i nášho života. Sú to vážne slová a hovoria o udalostiach a zmenách, aby nás vyburcovali ku bdelosti, k neustálemu očakávaniu a pripravenosti. Na čo nesmieme zabudnúť, a čo si viac máme uvedomiť? Tieto slová hovoria o radosti, lebo hovoria o stretnutí s tým, ktorý si nás vyvolil, ktorý nám prisľúbil, že uvidíme jeho tvár, najláskavejšiu tvár, tvár Syna človeka, láskavú Ježišovu tvár. Ježišove slová učeníkom hovoria o konci sveta, o udalostiach, ktoré koncu budú predchádzať. Vtedy druhýkrát príde „Syn človeka... s veľkou mocou a slávou“ (Mk 13,26). Slávny príchod Kristov, ktorý očakávame, je pre nás oslobodením a spásou. Prorok Daniel videl ten deň ako čas úzkosti, ale ľud Boží bude vtedy oslobodený. Pán zachráni od večnej smrti tých, čo sa utiekajú k nemu. Ježiš nás vyslobodil jedinou obetou kríža a urobí dokonale šťastnými tých, čo sa dajú posvätiť. „Jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú“ (Hebr 10,14).

Toto Ježišovo posolstvo o konci sveta nás vedie k zamysleniu nad ľudským životom a dejinami ľudstva. Môžeme to prirovnať k hre na schovávačku. Niekto sa schová a iný ho hľadá. Otec alebo mama hľadá syna či dcéru. Keď ho uvidí, vykríkne radosťou, keď odhalí láskavú tvár. V objavovaní a hľadaní tváre v tejto detskej hre je naznačené tajomstvo nášho života. Človek hľadá tvár. Veriaci človek, ktorý úprimne hľadá, nájde za každou vecou, udalosťou či človekom skrytého Boha. Náš Boh je skrytý Boh, necháva sa hľadať, aby sme mali ešte väčšiu radosť zo stretnutia s ním. I človek sa vie skrývať. Skrýva sa za veci tohto sveta, za predstavy, za výhovorky, ale i za roky svojho života; som ešte mladý, som ešte pekná... Je pravdou, že každý sa raz stretne so svojím Bohom. Dôjde k stretnutiu Boha so svojím dieťaťom, človekom. Dôjde ku stretnutiu Boha Sudcu so svojím bratom. Dôjde k stretnutiu Ježiša s nami, Vykupiteľa s tými, za ktorých zomrel. Tragické by bolo, keby sme odmietali toto stretnutie. Je len na našu škodu, že sa na toto stretnutie nepripravujeme. Aj znamenia na našom tele, znaky rokov, chorôb a podobne máme chápať ako memento, aby sme sa pripravili na stretnutie s Bohom Sudcom. To, čo na nás dopúšťa Boh, máme chápať nie ako trest, ale ako dar. Vyhnime sa, bráňme sa, neprijímajme napríklad starobu alebo chorobu ako trest, ale ako dar. Náš pohľad na život nech je preniknutý svetlom Ježišovej lásky. Mladí by zvlášť mali mať v úcte starobu tých, ktorí im dali život. Nemali by zabúdať, že raz aj oni budú starí. Aj staroba má svoje čaro, svoje milosti a je neopakovateľná ako mladosť. Boh nás nepovolal len k práci, ale máme pamätať predovšetkým na svoju dušu aj v mladšom veku. Kto zradí Boha v mladom a strednom veku, ten si veľmi, veľmi ťažko získava cestu k Bohu v rokoch staroby a choroby. Nie vždy človek si môže povedať: keď budem na dôchodku, keď budem starý, budem sa viac modliť, chodiť do kostola, pristupovať ku sviatostiam. A kto už aktívne prežíva starobu, nesmie strácať z pamäti, že tí, s ktorými žije, nie sú zlí. Nie každý prejav je prejav nevďaku. Správanie mladších ešte nie je len zlo.
Kým príde ten deň a hodina, o ktorej nevie nik, ani anjeli v nebi (porov. Mk 13,32) treba správne konať. Vieme, sú hodnoty života, ktoré keď im venujeme viac pozornosti, stávajú sa obohatením pre nás. Všimnime si niektoré čnosti, ktorými sa môžeme obohatiť:
Úsmev: Vieme, že s usmiatou tvárou nielen obveseľujeme svoje okolie, ale stretávame viac radosti. Smutný svätý je len smutný svätý.
Láska: Nečakajme len na lásku od iných, ale rozdávajme lásku, milujme a buďme milovaní. „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým“ (Gal 6,10). A čo príkaz lásky?
Vďaka: Je pravdou, že čím je človek starší, tým viac si uvedomuje vďačnosť. Zvlášť v modlitbe voči Bohu. Vďačnosť otvára srdcia ľudí.
Pohyb: Príslovie hovorí, že čo sa nehýbe, to zhrdzavie. Staroba to neznamená utiahnuť sa niekde do kúta, ustúpiť iným z cesty, čakať len na smrť. V starobe je múdre vedieť odpočívať v rozumnej činnosti. Koľkí vo svojej starobe objavili nové talenty a angažujú sa vo svojom okolí!
Vzdelávanie: Kresťan má byť otvorený pre všetko nové, čo ho učí žiť tak, aby získal večný život. Je čas vedieť klásť otázky sebe i okoliu a dať na ne primeranú a správnu odpoveď.
Rozdávanie: S citom a taktom sa podeliť v živote, čo sme sa naučili, zažili, spravili. Je správne, ak každý nový deň berieme ako príležitosť niečo zo seba darovať. Nesprávne si počína ten, ktorý sa uzatvára do seba. Staroba je čas darovať to, na čo som v živote nemal čas, chuť, odvahu či síl.
Utrpenie: Bez utrpenia je staroba zriedkavosťou. Áno, k životu patrí aj utrpenie. Keby sme chceli ísť životom bez utrpenia, neboli by sme vlastne ani ľudia. Hovorí sa, že kto sa v starobe ráno zobudí a nič ho nebolí, nech sa nad sebou zamyslí. Kto vie trpieť, vie aj súcitiť s inými. Kto prijíma utrpenie, prijíma Boha. Keď sa človek správne a včas nepripraví na starobu, stáva sa, že prídu aj tragédie. Nik nemá právo vziať si život. Naopak. Ak vieme od Boha prijať veci dobré, je správne, že vieme prijať aj utrpenie.
A vzory máme vo svojom okolí:
Niektorí šíria ticho dobré meno obce, národa. Iní privádzajú na svet deti, ako dar od Boha i napriek tomu, že je to dvanáste, deviate... Iná sa stará o ležiaceho muža verne devätnásť rokov. Ďalší sa stará o priateľa a učí ho chodiť, jesť, dáva mu silu žiť. Iní učia deti a milujú ich ako vlastné. Ďalší si nájde čas a o tom všetkom píše pre budúce pokolenia.
Podobní sú svätému Pimenovi Veľkému (+440), od ktorého si niekto pýtal radu: „Prečo stále súdim svojich bratov?“ A starec mu odpovedal: „Preto, že si doteraz nepoznal seba samého. Lebo kto poznal samého seba, už nevidí chyby svojich bratov.“

Všetci sme vyzvaní čestne, zodpovedne pracovať tam, kde nás chce mať Ježiš, aby sme sa neocitli v situácii:

Pred Boží súd predstúpil istý človek a dobrosrdečne vyznáva: „Pozri, Pane, zachovával som všetky tvoje prikázania, nič zlé som neurobil, nijakú nespravodlivosť, nijaký zločin. Pane, moje ruky sú čisté.“ „To je pravda, ale, žiaľ, sú i prázdne,“ odpovedal Najvyšší Sudca.

Dnešná nedeľa nám pripomína, že je správne, keď náš život dá sa prirovnať k neustálemu volaniu: Príď, náš Pán! My sa netrápime počítaním, kedy máš prísť. Žijeme tak, aby sme boli stále pripravení, či o polnoci, či nad ránom, či počas dňa. Žijeme ako v predsieni či v tieni večnosti, nemáme dôvod na hystériu, ale na milosrdenstvo. Veríme, že druhý príchod bude iný, ako bol v Betleheme. Vtedy prišiel ako neznámy. Teraz ho očakávame, že príde s božskou mocou, aby prevzal kráľovstvo nad tými, ktorí prijali pozvanie a pracovali na výstavbe jeho kráľovstva. Myšlienka na Kristov príchod u verných vyvoláva radosť a útechu, že budú spoludedičmi Božieho kráľovstva.

A tak ešte dnes sa chceme pripodobniť moreplavcovi, o ktorom Žigmund Freud, tvorca psychoanalýzy, píše v novele, že máme byť stále pripravení.
Námorník sa ocitne na ostrove niekde pri rovníku. Prekvapilo ho správanie miestnych domorodcov, ktorí ho vítali potleskom, spevom a niesli ho na rukách do svojho hlavného mesta. Tam ho korunovali za svojho kráľa, ale len na jeden rok. V čase jedného roka kráľovi boli splnené všetky priania a rozkazy. Pravdaže, námorník sa začal zaujímať o veciach okolo seba. To čo sa dozvedel, mu vyrazilo dych. Po roku ho obyvatelia odvezú na pustý ostrov, kde zostane bez akýchkoľvek prostriedkov na živobytie, bude ako obeta pre bohov. Keď sa námorník kráľ spamätal zo šoku, začal premýšľať, čo robiť. Najprv začal budovať akúsi vojnovú loď. Potom na ostrove dal príkaz sadiť ovocné a iné stromy, siať a sadiť zeleninu. Nakoniec dal na ostrove príkaz postaviť pekný dom. Tak sa kráľ námorník pripravil na deň, keď ho domorodí obyvatelia vylúčia z ich ostrova.

Môžeme povedať, že sa premýšľajúci námorník vo Freudovej novele pripravil na zmenu života. Myšlienka na večnosť na stretnutie s naším Bohom by mala byť podobná. Urobiť všetko preto, aby sme boli prijatí do Božieho kráľovstva.

Už v prorok Daniel napísal: „Múdri sa budú skvieť ako jas oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky“ (Dan 12,3).

Amen.