Druhá pôstna nedeľa

Pôstne liturgické obdobie - čas duchovného rastu a napredovania.

Každému z nás je jasné, že ryba je stvorená na plávanie. Vták je stvorený na lietanie a jeho miesto nemá byť v klietke, má lietať. Slávik je stvorený na spev a právom to od neho očakávame. A človek? Človek je stvorený pre lásku. Sme kresťania – a milujeme?
Konštatujeme: Sme slabí. Dedičný hriech a naše osobné hriechy často veľmi cítime a uvedomujeme si. Pôstna doba je čas "milosti". „Boh je láska“ (1 Jn 4,8) a tento náš Boh v túto pôstnu dobu nám pripomína, čo chce od nás, na čo a ako máme využiť prípravu na veľkonočné sviatky, udalosť jeho zmŕtvychvstania.

Zamyslíme sa nad slovami evanjelistu sv. Marka, keď „Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty“ a „tam sa pred nimi premenil.“ (Mk 9,2)
Čím sú tieto slová pre nás dnes aktuálne?

Ježiš berie so sebou konkrétnych apoštolov, neberie so sebou všetkých dvanástich. Hora Tábor je pre vybraných. Na hore sa nepremenili apoštoli, ale Ježiš a udalosť Ježišovho premenenia trvala pravdepodobne krátko. Hlas Boha Otca „toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho“ (Mk 9,7), nevyzýva apoštolov, aby sa premenili, ale iba k poslušnosti voči Ježišovi. Ježiš sa dva razy pred týmito troma a pred nikým iným už druhý raz nepremenil. Eliáš a Mojžiš sa nerozprávali s apoštolmi Petrom, Jakubom a Jánom, iba s Ježišom.
Evanjelista sv. Marek nebol prítomný pri udalosti premenenia. Vieme, že o nej počul z rozprávania sv. Petra, ktorého sprevádzal pri ohlasovaní evanjelia. Keď píše evanjelium, píše ho z vnuknutia Ducha Svätého, a preto majú veľký význam slová o tom, čo sa udialo potom: „Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych.“ (Mk 9,9-10)
Týkajú sa posolstva cesty k našej spáse. Je veľmi dôležité, aby sme sa na životných križovatkách vedeli správne orientovať, nestratili správny smer a bezpečne sa dostali k cieľu.
Ježiš vstal z mŕtvych, ako predpovedal. Na apoštolov zostúpil Duch Svätý, tak ako im to Ježiš prisľúbil. Zmenila sa situácia. Naplnila sa chvíľa premenenia z hory Tábor. Peter, Jakub a Ján sa stali stĺpmi Cirkvi. Oni prví sa zmenili. Z ustráchaných učeníkov z hory Tábor sa stali mučeníci za Krista.

Pôstna doba je výzvou Boha Otca, aby sme jeho milovaného Syna počúvali. Pôstna doba už nie je len pre vyvolených. Ježiš zomrel za všetkých a Ježišovo zmŕtvychvstanie je nádejou pre všetkých ľudí. Pôstna doba ako liturgický čas má svoje opodstatnenie a cieľ, a každý z nás poučený, vyzvaný, osobne zaangažovaný má dať primeranú odpoveď.
Mojžiš a Eliáš vo svojom čase splnili svoje poslanie a sú nám povzbudením. Rovnako vernosť Abraháma k Božiemu hlasu, keď mal obetovať svojho jediného syna Izáka, je výzvou k opravdivému počúvaniu Božieho slova a splnenia vôle Božej.
Ježiš sám sa vydal za nás všetkých (porov. Rim 8,32) a prihovára sa za nás u Otca. Pôstna doba je čas pokračovať v plnení vôle Božej, ktorej nielen uverili účastníci udalosti na hore Tábor, ale aj my máme svoje poslanie uveriť, realizovať, a tak si zaslúžiť Božie kráľovstvo. Je potrebné využiť čas pôstu a splniť vôľu Božiu.
Naše kresťanstvo nesmieme zničiť. Keď sme oslovení a vyzvaní Cirkvou ku skutkom pokánia, modlitbe, almužne a to všetko konať z vnútorného presvedčenia, je to vážna vec. Keď študent dokáže počúvať prednášky, študovať len preto, aby získal diplom, maturitné vysvedčenie alebo vyučný list, keď športovec tvrdo trénuje, len aby vystúpil na stupne víťazov a prijal pominuteľné ceny, alebo keď umelec znova a znova berie do rúk svoje náčinie, aby vytvoril dielo, ktoré ho, aspoň dúfa, niekoľko rokov i po jeho smrti preslávi, prežije, tým viac kresťan katolík má si uvedomiť, že výzvu pôstnej doby nemožno podceniť. Veríme vo večný život. Veríme, že Boh je spravodlivý Sudca, ktorý dobré odmení a zlé potrestá. Udalosť premenenia Pána na hore Tábor je aktuálna až do konca čias a v čase pôstu je výzvou k duchovnej premene, duchovnému rastu, napredovaniu, aby sme si zaslúžili účasť v Božom kráľovstve, kde „budú hľadieť na jeho tvár“ (Zjv 22,4) a nebude to trvať časovo obmedzenú chvíľu ako na hore Tábor, ale po celú večnosť.
Cesta viery nie je ľahká. Viera žiada obety. V Ježišových slovách „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba…“ (Lk 9,23) je potrebné vidieť naše veľkodušné prijatie Božej vôle, že Boh nás nesklame vo svojich prisľúbeniach. Peter, Jakub a Ján nie vtedy, keď zostupovali z hory, všetkému rozumeli, hoci sa na hore cítili výborne, veď Peter chcel stavať tri stánky, ale až po zostúpení Ducha Svätého na Turíce, po naplnení predpovedí Ježiša o svojom umučení, smrti a zmŕtvychvstaní pochopili slová „vstať z mŕtvych.“ (Mk 9,10)

Dnešná nedeľa nemá byť pre nás prestávkou na našej obtiažnej ceste vo viere v pôstnom čase. Naopak. Úryvok evanjelia o premenení je pre nás zábleskom svetla v tme sveta nevery, je kvapkou pravej radosti, keď vo svete zabúdame na pokánie, pôst, nápravu života, je podanou rukou od Cirkvi, ktorá nám pomáha vstať, ak sme sa ocitli v prachu cesty svojho života, hriechu, prípadne, keď spomaľujeme, strácame dych, pochybujeme o potrebe udržať primerané a správne tempo v  čase pôstu.

Máte niekedy pocit, že kázeň je o vás? Muž v rokoch spomína, ako pred troma rokmi, keď sa čítalo toto evanjelium, sám sebe hovoril: „To sa týka mňa. Ja nie som tu v kostole náhodou. Nechcelo sa mi ráno vstať a ísť do kostola. Pre pokoj od ženy som tu.“ A čo si uvedomoval? „Žijem vo tme. Som v najlepších rokoch muža, som ešte zdravý, darí sa mi v podnikaní, ale všetko okolo mňa, čo ma tešilo, čo mi spôsobovalo radosť, prečo som žil, už stratilo lesk, hodnotu… Aj keď manželka by to ani vtedy, keby som jej to povedal, neverila, že som pošliapal manželskú lásku. Dcéra bola na potrat, čo vieme len my rodičia, ona a jej bývalý priateľ. Syn sa musel oženiť a teraz je v rozvodovom konaní. Okrádam a neplatím tým, čo u mňa pracujú. Dá sa takto žiť a ešte si hovoriť, som kresťan katolík?“
A vtedy kazateľ rozprával: „Nemáte pocit, že aj nás si dnes Ježiš berie do ticha, samoty, aby nám ukázal svoju lásku? Aby nás pripravil na niečo, pre čo sa skutočne oplatí žiť? Tento kostol je náš výstup na horu. Zažime premenu svojho vnútra. Otvorme sa Bohu. Uverme Kristovi. Aj my raz máme vidieť Ježiša ako Mojžiš a Eliáš a ako Peter, Jakub a Ján. Netreba z našej strany tak veľa. Urobiť krok k Bohu. Ako? V čom? Popremýšľajme dnes po svätej omši, doma, pod krížom, odpoludnia na krížovej ceste.“
„Dnes viem,“ spomína muž, „že to bol začiatok môjho nového, opravdivého života kresťana katolíka. Dnes som šťastný, dnes mám pokoj v duši, dnes sa môžem pozrieť každému človeku do očí, dnes už som veriaci…“

A čo my? Ježiš aj nám dnes hovorí. Nielen susedovi, susedke vedľa, nie týmto stenám, aby strácal čas. Áno, Ježiš hovorí o mne, nás, premene, návrate k nemu, Bohu, zmene zmýšľania, postojov, vzťahov, názorov. Áno, zmene života smerom k nemu.

Kto siahne po zdochnutej rybe? Kto dá prednosť spevu slávika zo záznamu pred skutočným zážitkom v prírode? A človek? Kresťan? Ja? Odprosme za absenciu lásky k Bohu, blížnemu i sebe. Poprosme o silu znova začať, vytrvať. Poďakujme sa, že Boh hovorí aj ku mne, že chce, aby som ho raz videl z tváre do tváre. Hora Tábor je dnes tento kostol. Udalosť, ktorú prežili Peter, Jakub a Ján je teraz táto chvíľa. Kristus už vstal z mŕtvych.

Amen.