Druhá pôstna nedeľa

Uvedomme si, že k sláve prichádzame cez utrpenie.

Bratia a sestry, poznáme to z bežného života, že keď cestujeme do zahraničia, tak niekoľko dní pred odchodom si zmeníme peniaze. Prídeme do banky alebo zmenárne a za slovenské peniaze dostaneme napríklad doláre, euro. Peniaze sa vyplácajú podľa kurzu, ktorý určuje Medzinárodný menový fond a výška valuty závisí od ekonomickej politiky. Bežne však dostaneme menej, ako zaplatíme. A keď už aj sme na dovolenke či pobyte v nejakej krajine, tak kalkujeme pri kupovaní, koľko čo stojí v našej korune.

Aj v dnešnom evanjeliu sme počuli o premenení. Nie však peňazí, ale premenení Pána Ježiša. On sa svojím apoštolom dáva celý. Nekalkuluje, čo ho bude stáť Judášova zrada. Ukazuje im cestu, po ktorej majú kráčať a nezblúdia, ukazuje im seba. On je tá pravá cesta. Vedie cez Golgotu k prázdnemu hrobu. Potvrdil to aj Boží hlas, ktorý hovoril: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho“ (Mk 9,7).

Učeníci poznali Ježiša ako človeka, ako svojho učiteľa a majstra, ako divotvorcu, keď rozmnožil chleby a uzdravoval. Ale dnes ho spoznali trochu ináč. Ba dostali sa do rozpakov, lebo ich doterajšia predstava o ňom sa rozplynula. Bola to chvíľa istoty pravosti Mesiáša. Peter, Jakub a Ján boli hlboko zakorení v židovskej tradícii. Preto prítomnosť Mojžiša a Eliáša po boku Krista bola svedectvom jeho pravosti. Najradšej by zostali tam, na vrchu, urobili si stánky, aby zabudli na svoje starosti. Skutočne však význam Pánovho premenenia pochopili až po vzkriesení. Schádzajú z hory Tábor a po zážitku Božej prítomnosti nechápu, čo znamená vstať z mŕtvych a hádajú sa, kto bude mať v Božom kráľovstve účasť po Ježišovej pravici.

Bratia a sestry, možno sa teraz opýtate: Prečo sa v pôstnom období číta evanjelium o Pánovej sláve. Nie je to predsa čas odriekania a askézy? Áno, iste je. Ale práve tým, že máme pred sebou obraz budúcej slávy, vidíme zmysel nášho pôstu. Počuli sme slová Boha, ktorý nám poukázal na svojho Syna. A liturgia dnešnej nedele je receptom, ako túto slávu dosiahnuť. Nasledovaním Ježiša Krista. Aj slová žalmu nám to pripomenuli, keď sme spievali, že pred tvárou Pána budeme kráčať v krajine žijúcich. Všetci sme teda povolaní, aby sme dosiahli Pánovu slávu. A ako ho máme nasledovať? Najlepšou cestou je cesta utrpenia. Cesta, ktorá vedie na Golgotu nášho života. No ona tu nekončí, lebo práve tu sa začína spása.
Zo skúsenosti je nám známe, že dar či predmet, po ktorom sme túžili, a získali sme ho nezaslúžene, nevážime si ho tak, ako keby sme pre jeho získanie mali vynaložiť isté úsilie. Príkladom nám k tomu môžu poslúžiť detské hračky, ktoré po krátkom čase končia v koši, lebo deti si ich nevážia. Alebo auto na skládke haraburdia, ktoré požičal otec svojmu synovi v deň, keď získal vodičský preukaz a chcel sa ukázať pred kamarátmi. A tak by sme mohli pokračovať ďalej.
V podobnej situácii sa ocitli apoštoli účastní Pánovho premenenia, ktorého zmysel pochopili až po zmŕtvychvstaní Ježiša. Aj preto im povedal, keď zostupovali z vrchu, aby o tom zjavení nehovorili nikomu, kým nevstane z mŕtvych. Oni poznali Pána ako človeka, preto im bolo veľmi ťažko porozumieť, že je Synom Boha, že jeho osoba je Božia a nie ľudská. A tak máme výhodu oproti apoštolom my, čo žijeme na svete po zmŕtvychvstaní, lebo poznáme Ježiša ako Boha. Ale ťažšie sa nám možno prijíma skutočnosť, že on, Boh, prijal ľudskú prirodzenosť, ľudské telo. Udalosť z vrchu Tábor je teda aktuálna a rovnako živá aj dnes. Lebo aj dnes sa pred našimi očami premení chlieb a víno na telo a krv nášho Pána. Chlieb a víno, ktoré sú dielom práce a námahy človeka. Tieto dary zeme máme všetci v úcte a vážime si ich. Preto by chlieb nikdy nemal skončiť medzi odpadkami. Aby sme aj dnes mohli priniesť na obetný stôl tieto dary, bolo potrebné vynaložiť istú námahu, utrpenie. Telo a krv Pána Ježiša má takto pre nás ešte väčšiu hodnotu. Nielenže je prítomný v dare, na ktorom sme museli pracovať, ale je samým telom a krvou Božieho Syna vo chvíli premenenia vo svätej omši.

No nezabúdajme na naše životné kríže a ťažkosti ani v tejto chvíli, ale zverme ich Bohu. Položme na paténu k chlebu a vínu to, čo nás trápi, čo nás ťaží, všetky problémy. Život sa nám možno zdá niekedy nezmyselný. Nechápeme, čo sa to deje okolo nás. Rúcajú sa nám naše všetky plány a predstavy. Pýtame sa, či to tu má ešte zmysel. Najčastejšie je to vtedy, keď nás prekvapí vážna choroba, smrť blízkeho človeka, keď sme opustení alebo prežívame starobu v samote a niet nikoho, kto by nám pomohol, podal pohár vody, keď sa trápime za nevďak, alkohol, ktorý je manželovi bližší ako rodina... To všetko môže byť cesta utrpenia.

O nej hovorí aj jedna rozprávka z knihy Damianova rieka, ktorá má názov: Rozprávka o ceste a míľniku.
„V údolí pod stromami, pod hladinou malinového lístia, vo vejároch papradia stál starý, zabudnutý míľnik. Je veľmi pravdepodobné, že tadiaľto viedla kedysi cesta,“ hovorieval pán Mlok, ktorý mal dom pod kameňom vedľa míľnika.
„Či tu bola cesta, je pre mňa vedľajšie, mňa zaujíma, prečo tu ešte ten míľnik stále stojí.“ „Svet sa predsa zmenil a míľniky už nič neznamenajú,“ dodala pani Mloková, aby doplnila mužove slová. Užovka, ktorá bola vzdialená príbuzná Mlokovcom, mala záujem o útulnú vilku v ich susedstve, prihovorila sa teda k míľniku: „Ctihodný pane, počula som, že viedla tadiaľ kedysi nejaká cesta. Neviete o tom niečo bližšie?“ – „Akoby nie, som míľnik a sám som svedectvom, že cesta viedla tadeto.“ – „Nerobte si zo mňa blázna! Čo mi to chcete nahovoriť! Preplazila som sa celým údolím a viem, čo je to cesta, viem ako vyzerajú koľaje od kolies.“ – „Kým čas plynul, cesta už zarástla trávou. Ja som zostal jediným dôkazom o tejto ceste.“
Užovku už pomaly prechádzala trpezlivosť. „Vašej existencii však chýba logické opodstatnenie, prostý spoločenský úžitok. Načo tu ešte vytŕčate!“ – „Bol som stvorený na to, aby som ukazoval cestu. Hoci je cesta dnes zničená, predsa tu niekde je a skrytá pod kobercom machov niekam vedie.“ – „O čo vlastne bojujete! Kvôli komu si odriekate, aký zmysel má vaše utrpenie? Dažde vás podmývajú, mach sa vám zahrýza do lýtok, prečo si naľahnete ako váš brat kameň? On si vedel nájsť miesto v reálnom svete.“ A užovka si predstavila, aké príjemné by bolo stočiť sa v poludňajšej horúčave pod spadnutý míľnik. A pokračovala: „Vstúpte si do seba aspoň kvôli mienke okolia! Už samotný fakt, že ste jediný vztýčený kameň na okolí, budí pohoršenie celej spoločnosti. Alebo si myslíte, že máte pravdu a všetci ostatní sa mýlia? Užovka nechala míľnik v trýznivom rozpoložení a víťazne odišla. Míľnik zmietaný v krížoch pochybností do noci uvažoval: „Všetko, čo vravela užovka, je pravda. Aké ťažké je stáť vtedy, keď všetci ostatní ležia.“ Zdvihol oči a prihovoril sa ku hviezdam: „Hej, hviezdy! Prezraďte mi, prečo svietite do temnôt tohto údolia, kde vás žiadne živé oči neuzrú?“ – „Nevieme, míľnik, nevieme nič, iba tušíme, ako tušíš ty. Vieme však, prečo si na zemi, a prečo je dôležité, aby si stál. Štvrť míle odtiaľ je ďalší míľnik, ktorý ešte nepadol, a za tým údolím začína stratená cesta. Prechádza lúkami cez brezový háj k jazeru a ústí do záhrad bohatého mesta. Tvoje poslanie má zmysel. Presne o ňom vie len ten, kto stojí nad tebou a vidí viac, ako vidíš ty. Dôveruj hlasu, ktorý ťa pobáda k vernosti.“
Po tejto skúsenosti sa míľnik upokojil. Naučil sa na svoj život dívať s perspektívy hviezd a to mu dodalo pocit nenarušiteľnej slobody.
Dej pokračuje, ako míľnik zachránil život zablúdenému mužovi tým, že ostal stáť. A do konca roka údolie pretínala cesta vysypaná kamením.

Je to len rozprávka, ale skrýva v sebe veľkú múdrosť lebo odkrýva zmysel utrpenia, ktorý nám ukázal Spasiteľ na hore Tábor svojím premenením. Čo je nám ťažko alebo nemožné pochopiť dnes, má zmysel, pretože všetci sme zapojení do plánu spásy. Spása je cieľom utrpenia. Až ona v plnosti chápe to, čo sa nám vo chvíľach bolesti a smútku zdá nepochopiteľné.

O chvíľu nastane premenenie Pána do bieleho kúska chleba, do kvapiek vína v kalichu pred našimi očami. Bude v ňom aj naše utrpenie. Ale slovami kňaza sa stane miestom prítomnosti Boha. Otvorme si svoje srdcia a dôverujme hlasu Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ňom mám zaľúbenie“ (Mk 9,7), lebo to je ten pravý hlas, ktorý nás pobáda k vernosti.

Amen.