Druhá pôstna nedeľa

Urobiť v pôstnom období rozhodujúcu nápravu na ceste za Ježišom.

Čo v nás vyvolá slovo „premena“? Rodičia vidia, ako rastú ich deti, vnúčatá. Ich premenu vidia aj na správaní, názoroch, postojoch... Meníme sa všetci. Telesne: stačí pozrieť do skríň – a koľko šiat už neoblečieme? A mení sa aj doba, móda má iný trend. Meníme sa aj v jedálničku. To už nemôžem, zakazuje lekár. Načo si spôsobovať nové bolesti? Pohľad do zrkadla hovorí, že sa meníme. Vrásky, šediny, kilogramy... Meníme sa aj názorovo. Niekto vymení za jedno volebné obdobie aj tri politické tričká.

Ktorú premenu sme nespomenuli? Mnohé? Venujme pozornosť jednej, dôležitej, ktorej na aktuálnosti neuberá čas, móda, ľudia... Akých nás chce mať náš Boh?

Pôstnu dobu môžeme využiť k výstupu na horu svojho života, aby sme prežili svoju duchovnú premenu ako Peter, Jakub a Ján, a prijali Ježiša podľa slov Boha Otca: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho“ (Mk 9,7).

Na apoštolov mocne zapôsobila udalosť premenenia. Nie je to vidieť len zo slov apoštola Petra, ktorý chce Ježišovi, Mojžišovi a Eliášovi stavať stánky, ale premenu je vidieť v zamýšľaní sa nad tým, „čo znamená vstať z mŕtvych“ (Mk 9,10). Apoštoli sú svedkami, keď Boh potvrdzuje svojho Syna. Peter myslí na udalosť aj po rokoch v očakávaní svojej smrti za Ježiša v slovách: „Veď sme nenasledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby“ (2 Pt 1,16). Udalosť premenenia bola Petrovi veľkou posilou na celý život. Vtedy, keď zostupoval z vrchu, nevedel, prečo Ježiš apoštolom prikázal nikomu o tom nehovoriť, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.

Udalosť premenenia Pána sa má dotknúť aj nás. Má sa stať výzvou, posilou v našom kresťanskom živote. Ježiš v pôstnej dobe nás pozýva do ticha. Snáď, aby sme si to ticho vytvorili. Chce, aby sme si našli čas na dušu v hektickej, konzumnej, unáhlenej dobe. Vstúpiť do ticha si vyžaduje prácu na sebe. Vedieť sa zriecť, chcieť niečo odložiť, pozrieť sa pravde do očí, prijať hodnoty, zmobilizovať sily... Modlitba, pôst a almužna, toto akéhokoľvek druhu a množstva má vytvoriť základ, aby sme mohli prijať milosť, ktorú ponúka Boh. Zažiť Boha. To je dar, milosť. Treba si uvedomiť, že z Dvanástich na horu s Ježišom mohli vystúpiť a boli pozvaní len traja. Tu je odpoveď, prečo sme vlani, v minulosti nezažili premenu. Ak máme už skúsenosť z duchovnej premeny, prečo nás Ježiš znova pozýva opätovne prežiť svoju konverziu, obrátenie, premenu. Boh rešpektuje naše slobodné rozhodnutie. Aj áno, aj nie. Je na nás, čomu sa rozhodneme. Teoreticky vieme, že po pôstnej dobe nasleduje Veľká noc. Je dnes na nás, či veľkonočné „aleluja“ zaspievame len ústami, alebo aj srdcom a rozumom.
Býva zvykom, že na fašiangovom maškarnom plese sa o polnoci zložia masky. V pôstnej dobe nám nemá maska pretvárky života zahaľovať tvár. Sú ľudia, ktorí sa celý život pretvarujú, klamú okolie i seba, a napokon zomierajú sklamaní. Bohu nič nie je ukryté. Pred Bohom bude odhalená každá myšlienka, slovo i skutok. Kto z nás je bez hriechu? Potrebujeme urobiť rozhodný, rázny krok k zmene, premene života, k návratu k Bohu. Vieme, čo nevedeli apoštoli, keď zostupovali z hory premenenia, „čo znamená vstať z mŕtvych“ (Mk 9,10).
Pôstna doba je čas skutočnej premeny. Najmä premeny ducha. Zmeny zmýšľania. Naliať si čistého vína. Akí sme a akých nás chce mať Boh. Preč s falošným pretvarovaním sa, odkladaním na neskoršie, vyhováraním sa či nahováraním, že s nami to nie je až také zlé, alebo preč s nezdravým prirovnávaním sa k iným.
Akí naozaj sme? Táto otázka asi vydesí väčšinu z nás. Čo je naše vlastné „ja“? Apoštoli videli Ježiša na hore takého, aký skutočne je. Videli jeho slávu. Zažili premenenie.

Určite si vieme predstaviť motýľa. Predstavme si, že by sme motýľovi, ktorý sa zakuklí, tej škaredej kukle povedali, že sa z nej na jar stane krásny motýľ. A my vieme, že z kukly, keď príde jej čas, sa skutočne vyliahne krásny motýľ, ktorý sa bude dať unášať vánku v krásnej prírode.

Aj keď prirovnať svoj život, pôstne obdobie k zakukleniu nie je celkom primerané, predsa môžeme si predstaviť, že ako po pôstnej dobe prichádza veľkonočné liturgické ráno, tak po živote na zemi nás čaká večnosť. Aká večnosť, to je v našej moci. Kukla sa stane motýľom, to má vo svojej prirodzenosti dané. Človek po dedičnom hriechu sa slobodne a dobrovoľne rozhoduje o večnosti. Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša o večnosti hovorí. Ale akú večnosť si my zaslúžime, je na nás.
Premena. Poznáme svoj hriech. Je čas včas a správne sa rozhodnúť.

V autobuse cestovala zaľúbená dvojica. Nevšimla si, že pribudlo ľudí. Nad sediacim mladým mužom sa ocitla starenka. Dievča sa naklonilo k milému a pošepkala mu: „Pusť túto starkú sadnúť si.“ On jej stisol ruku a s úsmevom povedal: „Vieš, drahá, keby bola mladá, azda by som vstal...“ Dievča zbledlo a na najbližšej zastávke vystúpilo. V ten deň mu napísala: „Nechcem si vziať takého muža, pri ktorom by som sa celý život bála, že ak zostarnem, nebudem hodná jeho pozornosti.“

Je správne vnímať premenu. Budovať si pravé šťastie. Ježišova premena pozemskej podoby do podoby nebeskej by nám mala byť dostatočným mementom a výzvou.

Dnes je čas rozhodnúť sa k zmene. V našom živote môže byť niečo, čím hrozí pre nás vážne nebezpečie. Môže to byť aj memento smrti.

Chlapec našiel pri potulkách v lese dva nevybuchnuté granáty. Očistil ich od hliny a dal si ich na poličku medzi svoje obľúbené veci. O niekoľko dní si jeho izbu prezeral otec, ktorý pri pohľade na ne zbledol. Pýtal sa syna, čo to má a on mu s veľkou hrdosťou ukázal granáty. Otec, ktorý poznal ich zničujúcu silu, bledý vykríkol: „Okamžite to musíme dať preč! Tie môžu kedykoľvek vybuchnúť!“ Keď ich na bezpečnom mieste odpálili, chlapec s hrôzou pochopil, v akom nebezpečenstve niekoľko dní žil.

Možno, že sa usmejeme nad naivitou tohto chlapca. No mnohí nemáme právo na takýto ironický úsmev. Čo je taký granát, ktorý môže usmrtiť telo oproti granátom hriechu, ktoré si nanosíme do života a ktoré spôsobujú večnú smrť? Naša pôstna premena je tu nato, že nesmieme si dovoliť podceniť silu hriechu, starého spôsobu života, čo spôsobuje Ježišovo odmietnutie v nás a stratu neba. Čo tak dôkladne prezrieť svoju dušu, či sa tam nenachádza nejaký "nevybuchnutý granát"?
Opustiť každú náklonnosť na hriech. Zriecť sa všetkého, čo spôsobuje blízkosť a prítomnosti na hriech. Vrátiť, rozlúčiť sa so všetkým čo nás drží v jarme hriechu, čo z nás robí otrokov zla, čo nám dáva putá nielen na ruky a spôsobuje z nás neslobodných ľudí.

Premena si vyžaduje konať. Načo mať skriňu plnú nepotrebných šiat? Vedieť správne, vhodne a včas poradiť deťom, vnúčatám. Kozmetika len na chvíľu dokáže zakryť vrásky. Váha nemôže za to, že sme pribrali. A nestačí si len bezducho, rýchlo, anonymne vykonať veľkonočnú sviatosť zmierenia.
Pôstny čas je čas milostí, ktorý vyzýva konať.

Amen.