Piata pôstna nedeľa

Sviatosťou zmierenia pripravme sa na slávenie veľkonočných sviatkov.

Predstavme si chlapca modelára. Zhotovil si loďku. Púšťal si ju v rieke, až mu ju prúd vody odniesol. Tri dni smútil a trápil sa. Keď prechádzal okolo obchodu s lacným tovarom, vo výklade zbadal svoju loďku. Vošiel do obchodu a presviedčal predavača, že loď je jeho. „Ak tú loďku chceš,“ povedal mu predavač, „zaplať za ňu to, za čo som ju kúpil.“ Chlapec vyprázdnil svoju pokladničku, dal všetky svoje úspory, ostatné si vyprosil od rodičov a znova vlastnil svoju loďku. Keď si ju niesol domov, takto sa jej prihováral: „Teraz si už dvojnásobne moja. Ja som si ťa urobil a ja som si ťa i kúpil.“
Pred našimi očami je zahalený kríž. Vieme, že na Veľký piatok kríž slávnostne odhalíme. Celý ten čas si budeme pripomínať veľkosť lásky Boha k človeku. Boh nás nielen stvoril, ale smrťou na kríži aj vykúpil.

V evanjeliu nás oslovujú Gréci, ktorí prosia Filipa: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša“ (Jn 12,21).

Cez tieto pôstne dni nám liturgické čítania pripomínajú utrpenie Krista. Tí, čo prichádzajú do chrámu v Jeruzaleme, aby sa zúčastnili na židovských veľkonočných sviatkoch, sú aj cudzinci. Pravdepodobne počuli o Učitelovi z Nazareta. Títo pohania by Ježiša chceli vidieť. Je známe, že Ježiš prišiel spasiť všetkých ľudí, čo sa malo uskutočniť smrťou na kríži. Pán Ježiš hovorí slovami: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32). Ježiš na prosbe pohanov, ktorú sprostredkovali Ondrej a Filip, poukazuje, akým spôsobom a kde sa možno s ním stretnúť. „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12,25). Ježiš poukazuje na vernosť a poslušnosť, čo rozhoduje o spáse človeka. Ježiš vyzýva k vydaniu svedectva. Nie iba slová, ale skutky rozhodujú o tom, aký má človek vzťah k Bohu a k spáse svojej duše. Je prianím Ježiša, aby spása duše bola prvoradou záležitosťou každého človeka. Kto takto chápe svoju spásu, nebojí sa obetí, znášania ťažkostí a verne plní a zachováva Božie slová. Vtedy človek v sebe odumiera a vo svojom živote dáva vyniknúť Bohu. Na to poukazuje Ježiš slovami: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12,24). To znamená, že máme podriadiť svoj život Bohu.
Jedná sa o zmluvu medzi Bohom a človekom. Ježiš pozýva človeka k účasti na svojom božskom živote. „Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník“ (Jn 12,26). Výzva nasledovať Krista v jeho utrpení je potvrdená veľkou odmenou. Človek je slobodný. Musí sa rozhodnúť a prijať všetko, čo mu ponúka Ježiš a za to má prísľub odmeny. „Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec“ (Jn 12,26). Podobnú zmluvu uzavrel Boh s Noemom i Abrahámom a nadovšetko zmluvou na Sinaji skrze Mojžiša.
Teraz dochádza k uzavretiu zmluvy aj s pohanmi, teda s každým človekom, ktorý prichádza na svet, nie iba s členmi vyvoleného národa. Ježiš hovorí: „Práve pre túto hodinu som prišiel“ (Jn 12,27). Boh uzatvára novú zmluvu s ľuďmi v Ježišovi Kristovi. Je to záležitosť srdca Pána Ježiša. Oproti našej nevernosti a neposlušnosti Ježiš stavia svoju vernosť Otcovi na poslušnosti, a to až na smrť. V liste Hebrejom čítame: „A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5,8). Táto zmluva je večná, a teda aj posledná. Kristus ju spečatil svojou krvou na kríži. Boh ju nikdy neodvolá. Boh zmluvu zachová. Boh Otec to sám potvrdzuje slovami: „Už som oslávil a ešte oslávim“ (Jn 12,28). A čo človek? Nemusí odumrieť ako pšeničné zrnko, čiže môže sa postaviť aj proti zmluve uzavretej so svojím Bohom. Pôstny čas je časom zrevidovania nášho postoja k Bohu. Pôstny čas je časom očisty duše vo sviatosti zmierenia.

Sv. Bernard hovorí, že viac spoznáme Krista, keď verne si plníme svoje povinnosti, ako by sme o Bohu len čítali. Práve preto pôstna doba je čas na skutky. Pri pohľade na utrpenie a smrť Krista dokážeme skôr zaujať postoj k zmene života. Ježišova poslušnosť k Otcovi nás oslovuje. Uvedomujeme si, že naša neposlušnosť je nám na škodu. Je čas, aby rodičia deťom pripomenuli, že im Boh pripomína príkaz „cti otca svojho i matku svoju“. Poslušnosť si pripomeňme všetci slovami sv. Pavla Efezanom: „Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom“ (Ef 5,21). A možno si ženy pripomenú slová: „Ženy, podriaďte sa mužom ako Pánovi“ (Ef 5,22). Pripomeňme si všetci svoju vlažnosť, ľahostajnosť a povrchnosť k zachovávaniu poslušnosti. Každá naša neposlušnosť je prejavom našej pýchy. Všetci cítime následky dedičného hriechu. Ježiš nie je despota ani krvavý diktátor. Boh nepotrebuje krv. Boh od nás žiada poslušnosť. Viac si všímajme prosby z modlitby Pána „buď vôľa tvoja“. Veď kto plní vôľu Božiu, získava zásluhy pre seba, stáva sa vzorom pre svoje okolie a Boh môže človeku dať účasť na jeho Kráľovstve.
Práve túto časť zmluvy nám môže pripomínať príklad, ktorý opísal novinár.
Ponáhľal som sa do kancelárie. Ulice boli plné blata. Pred vstupom do budovy som zbadal chlapcov, čističov topánok. Prišlo mi to vhod. Na jedného som sa pozrel a už bol aj pri mne. Ako som si sadol na stoličku a chlapec mi začal čistiť topánky, pribehol iný, väčší chlapec, odohnal tohto menšieho a pokračoval on v čistení topánok. Bolo mi ľúto menšieho chlapca, a preto som sa spýtal toho, čo mi čistil topánky, prečo to urobil a nezabudol som mu povedať: „Si nespravodlivý, že si odohnal toho menšieho.“ „Ani najmenej. Ten chlapec je nemocný a my ostatní čističi sme sa dohodli, že mu nedáme robiť, kým nebude zdravý.“ Na to som chlapcovi odpovedal: „To je pekné od vás, ale veď ten chlapec potrebuje peniaze na liečenie...“ Chlapec mi skočil do reči a hovorí: „Áno, pane, ale my všetci mu dávame peniaze do posledného haliera, pracujeme preňho. My mu nedáme robiť, lebo ho máme radi a chceme, aby sa čím skôr uzdravil.“

Uvedomujeme si našu úlohu – pomáhať ku spáse duší bratom a sestrám z nášho okolia? Je správne, že nielen slovom, povzbudením, ale i modlitbou za nich a svojím príkladom sme im vzorom.

Sme žiaci Ježiša. Kráčame po cestách, ktoré nám určil. Čím viac si osvojujeme jeho slová v každodennom živote, tým viac poznávame Ježiša. Vieme, že to je naša povinnosť. Keď svet uvidí vieru v našich skutkoch, tým skôr svet prijme utrpenie Krista za svoje, skôr sa rozmnožia naše rady a bude nás viac. Keď Ježišove slová o odumieraní pšeničného zrnka hoci ticho, ale v poslušnosti plníme, pomáhame priviesť ďalších ku Kristovi. Uvedomujeme si, že Kristus zomrel aj za nich. Aj oni sú zahrnutí do zmluvy o ich spásu. Aj ich Ježiš chce pritiahnuť k sebe (porov. Jn 12,33).
Vieme, čo urobilo mladú rehoľnú sestru sv. Terezku Ježiškovu veľkou? Boli to malé, drobné skutky. Jej poslušnosť Ježišovi. Vždy chcela len to, čo od nej chcel Ježiš. Všetko robila na oslavu Boha, a tak sa aj sama pripravovala na stretnutie s ním v hodine smrti. Raz večer po zhasnutí svetla, skôr ako zaspala, zacítila niečo teplé vo svojich ústach. Mohla si povedať, že to je iste krv, mohla vstať, aby vyhľadala liek. Ráno, keď vstala, jej šatka bola od krvi. Vtedy pocítila veľkú radosť a ticho zašepkala: „Pane, to je znamenie, že sa chceš so mnou už stretnúť.“ Je isté, že bez nadprirodzenej milosti by takto nemohla zmýšľať. Nemala strach. Veď už niekoľko rokov žila v kláštore na Karmeli ako rehoľná sestra a mala len jedinú túžbu: robiť Ježišovi radosť. Prijať každý kríž, ktorý jej Boh daruje a niesť ho ako výkupné za duše. Túto svoju zmluvu verne splnila.

Je právne, že si počas týchto dní uvedomujeme význam slov Pána Ježiša, keď nám hovorí o svojom utrpení a smrti. Môžeme povedať s malým chlapcom, ktorý si kúpil svoju vlastnú loďku: „Teraz si už dvojnásobne moja. Ja som si ťa urobil a ja som si ťa i kúpil.“ Aj my si uvedomujeme, že patríme Bohu. Veď Boh nás stvoril, ale aj vykúpil. Chceme Boha chváliť za dar života na zemi a chceme už dnes ďakovať za večný život.

Amen.