Piata pôstna nedeľa

1234

Strácanie (Jn 12,20-33)

Povzbudiť, že strácanie vedie k zisku.

Bratia a sestry! V dnešnej dobe vôbec nie je populárne hovoriť o umieraní, o strácaní, alebo dokonca o tom, že sa život nemá milovať. Hovorí sa o radosti zo života, o láske k životu. Ale v každej dobe sa umiera, stráca, človek sa stretáva s neúspechmi, chorobami. A nielen to. Všetci sme tiež stavaní do situácií, v ktorých musíme niečo stratiť, aby sme získali niečo iné.

V dnešnom evanjeliu sme počuli základnú charakteristiku Ježišovho dôvodu existencie, straty ako cesty k zisku. „Kto miluje svoj život, stratí ho a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12, 25).

Ježišove slová z dnešného evanjelia podľa sv. Jána znejú smutne. Pán Ježiš sa pripravuje na svoju smrť a pripravuje na ňu aj svojich učeníkov. Je to zvláštne. Namiesto toho, aby učeníci tešili Ježiša, teší on ich. Vysvetľuje im, prečo musí zomrieť. Ak je zrno zasiate do zeme a odumrie, vyrastie z jeho vnútra klíček, prerazí sa cez hlinu do voľného priestoru. Zrno prijíma vlahu a svetlo, a rastie stále vyššie a vyššie. To predsa nie je nič smutné, keď z jedného zrna vyrastie hneď niekoľko stebiel, ktoré nesú klasy a v každom klase je niekoľko obilných zrniek. To je naozaj dôvod k radosti. Lenže nie hlboko pod zemou v koreňoch každej novej rastliny leží rozpadnuté pšeničné zrno, ktoré odumrelo, aby z neho vyrástol nový život. Povieme si: keby takéto zrniečko mohlo rozhodnúť, či chce, alebo nechce zomrieť, a nakoniec by si zvolilo vlastnú smrť, z akého iného dôvodu by to urobilo, ak nie z lásky k tomu, čo príde? Keby myslelo sebecky samo na seba, ležalo by v chlade a suchu, celé tvrdé a neporušené a, možno, nakoniec by vyšlo navnivoč. Tento obraz pšeničného zrna, ktoré prináša plody keď odumrie, sa síce vzťahuje na každého človeka, v kontexte je však zásadnou výpoveďou o Ježišovom postoji. Možno povedať, že to bolo náplňou celého Ježišovho života. On nechcel sebecky udržať sám seba, ale bol pripravený obetovať svoj život. Ukazuje nám, za akých podmienok môže človek získať pravý život. Odpoveď znie nezmyselne: Práve ten, kto „miluje svoj život“, tzn., kto si ho chce zachovať za každých okolností a nevie sa od seba odpútať, stratí ho. Vlastný naplnený život nenájde. Kto oproti tomu „svoj život na tomto svete“, ktorý je neustále ohrozený smrťou, „nenávidí“, tzn., že ho nepokladá za najvyššiu hodnotu, ktorú by chcel stoj čo stoj uchovať, ten ho získa. Vzdanie sa života je podľa týchto slov skutočne cenou života. Život žije zo sebadarovania a schopnosti vzdať sa seba. To bol zákon Ježišovho života a každý, kto sa s ním vydá na životnú cestu služby znamenajúcu obetovanie života, bude mať podiel na jeho živote.

Veľakrát sme postavení do situácie, že musíme niečo stratiť. Deti, ktoré prichádzajú do školy, sa zriekajú svojej slobody a voľnosti, bezstarostnosti, lebo nastupujú povinnosti a starosti. Kvôli čomu to všetko? Aby sa naučili písať, čítať a počítať. Keď prechádzajú obdobím základnej, strednej a vysokej školy, vždy niečo strácajú. Stráca sa niečo nižšie pre niečo vyššie. Hoci si to hneď neuvedomujú, neskôr na to prídu, že to bolo potrebné. Podobná situácia je v prípade, keď sa mladík rozhodne vstúpiť do manželstva a kvôli tej jednej milovanej stráca všetky iné. Podobne je to aj u dievčaťa. A čo všetko musí zo seba, zo svojho pohodlia, síl a zdravia obetovať matka pre svoje deti. Všetci to dobre vieme. Strata kvôli niekomu inému nikdy nie je stratou.
Zvykneme sa pýtať: Čo z toho mám? Čo mi to prinesie? Aké výhody z toho budem mať? Vyplatí sa to vôbec? Často sme zo všetkého znechutení. Na tieto a im podobné otázky nám dáva odpoveď Pán Ježiš, keď nám hovorí: „Strácanie pre Boha (priamo alebo cez blížneho)“ je tým najistejším prostriedkom, aby sme už tu žili život naplnený, život, ktorý prináša ovocie. Ježišov nielen hovoril, ale aj konal. Nedal sa obsluhovať, ale slúžil; nežiadal, ale rozdával; učil, že „je blaženejšie dávať, ako dostávať“ (Sk 20,35). Z toho vidíme, že naplnením jeho života bolo zvrchované dobro. Láske k Bohu a k blížnemu dal jednoznačne prednosť pred láskou k svojmu životu. Týmto nám ukázal cestu, a nielen to. Tým, že bol Bohočlovekom, prešiel smrťou ku vzkrieseniu a otvoril bránu nám všetkým. Dáva zmysel nášmu životu, každému trápeniu, bolesti a smrti. Kristus zničil smrť a otvoril nám cestu k Bohu. Z nezmyselného ľudského strácania, ktoré je veľakrát veľkou časťou nášho života - ako je strata zdravia, síl a nakoniec samého života, Ježiš urobil výsostnú cestu, ktorá vedie k naplneniu a životu s Bohom. Človek, ktorý slová o pšeničnom zrne a „o nenávidení“ života na tomto svete prijme celým srdcom, stáva sa človekom oslobodeným od strachu a navyše človekom, ktorého život prináša ovocie.
O tom, že strácanie má význam, sa môžeme dennodenne presvedčiť, keď si všímame ľudí, ktorí sa dokázali niečoho slobodne, s vierou a radi zrieknuť. Niečoho zo seba, niečoho svojho. Na ich tvárach vidíme šťastie a vyrovnanosť. Na rozdiel od tých, ktorí boli zameraní len na seba a svoje pohodlie. Títo sú zamračení, nešťastní a cítia sa prázdni.
Prežívame čas pôstu, čas odriekania, čas strácania. Nebojme sa, bratia a sestry, straty všetkého toho, čo nám prekáža ísť cestou za naším Pánom a Majstrom. Poďme spolu s ním po krížovej ceste až na Golgotu. Vieme, že sa to oplatí. Využime preto aj čas svätej spovede a pripravme si vnútro na príchod vzkrieseného Krista.

O tom, že strácať s Bohom a pre Boha znamená získavať, nám ukazuje misionár Torey, ktorý píše vo svojej knihe, že keď hlásal evanjelium v Kalkate v Indii, raz po kázni prišiel k nemu vysokoškolák, poslucháč Kalkatskej univerzity a povedal mu: „Ja verím, čo kážete o Pánu Ježišovi, lebo je to jasné a krásne. Ale neviem, či sa mám dať pokrstiť.“ Misionár sa pýta: „Ako tomu mám rozumieť?“ Mladík odpovedá: „Študujem na univerzite právo. Môj otec je veľký boháč v južnej Indii a ja som jediný dedič. Keby som sa dal pokrstiť, nedal by mi viac ani halier na štúdium, nemohol by som doštudovať, nemohol by som pracovať ako právnik, ani nijako ináč, lebo som členom brahmanskej kasty, a napokon, otec by ma vydedil a stal by som sa navždy žobrákom. Povedzte, duchovný otec, čo mám robiť?“ A misionár mu vraví: „Uvážte, ale dôkladne a hlboko uvážte, čo je viac: byť slobodným synom Nebeského Otca, alebo byť otrokom hmotných dobier tu na svete?“ Mladík si kľakol na kolená, vložil si hlavu do dlaní a premýšľal. Dlho premýšľal. Napokon vstal a povedal: „Rozhodol som sa za krst.“ A dohodli sa na dátume a hodine krstu. Aj otcovi napísal, kedy bude pokrstený. Otec prišiel, aby sa presvedčil, či obrad bude vykonaný a keď sa to stalo, po krste povedal synovi: „V tejto chvíli si stratil všetko, prestávaš byť mojim synom a dedičom, a nedostaneš už odo mňa ani halier.“ A syn pokojne povedal: „V tejto chvíli som získal všetko. Stal som sa synom a dedičom Nebeského Otca a som naplnený nesmiernym šťastím.“
Udalosť, ktorú sme práve počuli, nám chce poukázať, že bohatstvo a hmotné majetky vôbec nie sú dôležité. Dôležitejšie je niečo iné. Mladík to správne pochopil, veď i napriek tomu, že stratil otca i všetko dedičstvo, získal omnoho viac. To, čo získal, ho urobilo nesmierne šťastným, veď získal Božie synovstvo.
Aj my prosme všemohúceho Boha o to, aby sme vedeli prijať skúšky, v ktorých budeme musieť prijať stratu niekoho alebo niečoho.

Pane Ježišu, vieme, že strata s tebou a pre teba nikdy nie je stratou, ale cestou, ktorá nás privedie do Božieho kráľovstva.

Amen.


webmail