Piata pôstna nedeľa

Naša sviatosť zmierenia hovorí o nás to, čo naša tvár.

Zadívali ste sa už niekomu do tváre? Prečo asi? Z tváre a nielen z tváre sa dá mnoho vyčítať. Napríklad, aký je to človek. Čo snáď ukrýva pred inými, prečo. Oči a ústa mnoho prezradia. Po rokoch pozeráme na fotografie drahých a cítime akoby boli pri nás. Znova počujeme niektoré slová, ktorých význam a hodnota sa nestrácajú.
Aj nám sa ľudia zadívajú do tváre. Prečo asi? Chcú niečo počuť. Chcú vidieť, čo je v našich srdciach, chcú vedieť, čo si myslíme, chcú odpoveď, radu, povzbudenie, čakajú napomenutie...
Zadívame sa občas aj na seba? Prečo asi? Objavujeme samých seba. Hľadáme v sebe odpovede na známe i neznáme hodnoty. Uvedomujeme si, čo iní môžu o nás len tušiť, alebo vôbec nepredpokladajú. Aký som človek? Aký otec, matka, syn, dcéra? A aký som kresťan?

Vrcholí pôstna doba. Apoštol Ján opisuje udalosť keď Gréci, ktorí prichádzajú na sviatky do Jeruzalema, prichádzajú za Filipom s prosbou: „Chceli by sme vidieť Ježiša“ (Jn 12,21).

Odpoveď prekročila horizont ich túžby. Ježiš sa predstavuje ako ten, ktorý je nielen očakávaný a predpovedaný Mesiáš, ale vydáva svedectvo o tom, prečo prišiel, a čo jediný vie, čo ho očakáva. Ježiš plní Otcovu vôľu. Tomu, kto ho bude nasledovať, pripomína, že musí odumrieť ako zrno, aby prišla nová úroda. Kto to dokáže, dáva prísľub, že ho poctí Otec. Tých čakajú skúšky vernosti, a zároveň je pre nich pripravená odmena. Ježišova smrť bude až do konca čias znamením, že všetkých pritiahol k sebe. Spoločenstvo učeníkov s Ježišom sa jeho smrťou nenaruší, ale zavŕši.

Pôstna doba je, čas kedy máme mať viac času, chuti, odvahy vidieť trpiaceho Ježiša, aby sme čerpali pre seba a iných milosti z prostriedkov Ježišom na to určených.
Medzi ne patrí aj spoveď, sviatosť zmierenia. Každý si má nájsť čas a vidieť a prežiť svoju sviatosť zmierenia, spoveď a to, čo s tým súvisí.

Predstavme si otca, ktorý vyšiel na dvor zahrať si futbal so svojím malým synčekom. Veselo sa zabávajú. V jednej chvíli však chlapček vbehne do dráhy letiacej lopty tak nešťastne, že ho trafí priamo do tváre.
Naraz je silný. Chlapček ostáva stáť a zdá sa, že už-už sa rozplače. Pozerá sa na otca. A v jeho očiach vidí lásku i bolesť. A namiesto výbuchu plaču nastáva výbuch smiechu. Čo je dôvodom tejto zmeny? Pohľad do otcových očí.

Asi takto by to malo byť s nami. Ak nám Sväté písmo prináša výzvu k pokániu, je to neraz veľmi bolestivý úder. Pripomína nám totiž priam s nemilosrdnou priamosťou naše hriechy a hovorí „Stop!“ zaužívanému štýlu života. Máme azda chuť rebelovať, nariekať... Pozrime sa však v takej chvíli do Božích očí. Uviďme v nich lásku, bolesť z nášho poblúdenia i túžbu, aby nás mohol znovu objať ako svojich synov a dcéry. Po takomto pohľade do očí Nebeského Otca sa všetko zmení. Namiesto rebélie a nariekania uposlúchneme výzvu k pokániu. A to nám prinesie radosť a šťastie.
Zadívajme sa na sviatosť zmierenia, spoveď... Má spĺňať päť základných kritérií: spytovanie svedomia, ľútosť nad hriechmi, pevné predsavzatie viac nehrešiť, samotná spoveď a zadosť po spovedi. Zhoduje sa doterajšia naša prax s týmto poučením z katechizmu?
Už prvý pohľad na našu osobnú kajúcu prax môže poodhaliť prečo je naša spoveď málo účinná.
Sviatosti má predchádzať dobré spytovanie svedomia. Časté, denné i niekoľkokrát denne spytovanie svedomia stáva sa liekom, posilou duše. Nielen skôr odoláme pokušeniu, ale vieme čo najskôr zvrátiť stav duše k Bohu. Časté spytovanie svedomia pomáha nemať strach pred Bohom. Časté spytovanie svedomia pomáha pozerať na hriech nie z pohľadu, že budeme Bohom trestaní, ale že my sme urazili Boha, ktorý je Láska, ktorého odprosujeme za svoju absenciu lásky voči nemu, blížnemu i sebe samým. Kto si často spytuje svedomie, nemá strach pred spoveďou. Stav hanby sa mení na prostriedok odpúšťania.
Druhý stupeň k dobrej spovedi je ľútosť nad hriechmi. Časté a dobré spytovanie svedomia pomáha jasne, zrozumiteľne, správne vyznávať sa zo všetkých ťažkých hriechov, ich počtu a okolností. Častá ľútosť pomáha bojovať i proti zanedbaniu dobra a všedným hriechom. Ľútosť sa spája s modlitbou, skutkami kajúcnosti, a ak to často konáme, je chvályhodný skutok, zvyk, prostriedok k posväcovaniu.
Tretí stupeň nasleduje vtedy, keď túžime neupadať do hriechu. Vedome a dobrovoľne sa zriekame do budúcnosti každého hriechu a každej náklonnosti k nemu. Za pomoci milosti pomáhajúcej odstraňujeme okolnosti, ktoré by sa mohli stať príčinou hriechu. Na toto sa zabúda. Máme analyzovať hriechy a vyvodiť uzávery, aby sme opakovane neupadali to tých istých nedokonalostí a hriechov.
Štvrtý stupeň, samotný liturgický úkon, spoveď, vyznanie sa kňazovi ohrozuje viacero činiteľov. Okrem spomenutých sú to najmä prostredie, kde sa spovedá. Pri spoločných spovediach sú to nepohodlné kľačadla, kúty v kostoloch... Nesympatickosť kňaza. Napríklad hlasno rozpráva, prejavuje únavu, nezáujem...
Ďalej je to dlhý čas čakania, studené kostoly, pohyb a rozprávanie iných penitentov, ale i zvyk mať spoveď rýchlo za sebou. Pretože sme sa nedobre pripravili, podcenili sme spytovanie svedomia, spoveď je bezduchá, rýchla, hrozí neplatnosť spovede – svätokrádež, tie isté hriechy už roky bez polepšenia. Preto by sme mali zaujať k spovedi opačný vzťah. Pristúpiť k spovedi pripravený, v dobrej pohode, keď sa nemusí dlho čakať, vybrať si kňaza, ktorý mi najviac vyhovuje, pri spovedi sa neponáhľať, s presvedčením vykonať si platnú svätú spoveď. Kde sa môžem o svojich hriechoch, ťažkostiach s kňazom porozprávať, dať si veci vysvetliť, objasniť, poradiť...
Napokon je to piaty stupeň, vykonať si zadosť, pokánie za hriechy uložené kňazom. Zadosťučinenie patrí k platnosti sviatosti. Jej obsah určuje kňaz, prípadne sa kňaz spýta penitenta, či je schopný pokánie vykonať. Pokánie nemusí byť len modlitba, ale i primerané skutky, či iné hodnoty usporiadať, aby bola sviatosť platná. Po splnení pokánia nesmieme zabudnúť, že za odpustené hriechy, vyznané ťažké, ale i len oľutované ľahké, máme konať dobrovoľne pokánie tu na zemi, prípadne prijať to, čo Pán Boh v živote na nás zosiela, aby sme po smrti nemuseli v očistci konať pokánie. Je správne si uvedomiť, že zadosťučinenie za hriechy nesmieme obmedziť len na niečo krátkodobé, formálne, ľahko a rýchlo vykonané. Zvlášť pokánie máme konať preniknutí láskou k Bohu. Aj všedný, malý hriech, zanedbanie dobra, je urážka Boha. Keď vieme jeden voči druhému zaujať postoj vďačnosti, prejavujeme voči tomu, kto nám odpustil, viac pozornosti, úcty, vďaky..., tým viac si podobný postoj po vykonaní uloženého pokánia uvedomujeme voči Bohu.

Sviatosť zmierenia, spoveď je dar. Darca je sám Boh. S darom nezvykneme pohŕdať. Dar si zaslúži čestné miesto. U nás ľudí platí zásada, že čím väčší darca, čím vzácnejší dar, tým viac pozornosti darcovi venujeme.
Boh nás nielen obdaroval, ale si aj praje, aby sme dar prijali a mali z neho čo najväčší úžitok. Preto sviatosť zmierenia si zasluhuje, aby sme jej venovali primeranú pozornosť. Pôstna doba s udalosťami umučenia a smrti Pána Ježiša je na to priam predurčená. Premrhať, neprežiť pôstnu dobu je nepekné. Je na nás vidieť, našom správaní, štýle života, že je pôstna doba?

Zomrel boháč. Našli ranu pri srdci. Prizerajú sa lepšie, telo je bez srdca. Keď otvorili trezor, div divúci – tam bolo jeho srdce.

Srdce nemôžeme vidieť, iba s prístrojom. Nikto nikomu nevidí srdce bez prístrojov. Ale čo je vidieť, je naše spravenie, postoje, život... To prezrádza naše kresťanstvo, vieru... Aj naše spovede nám o niečom hovoria. Stačí sa len trochu prizrieť.
Je správne, že chceme zmeniť svoj vzťah k celej sviatosti zmierenia, od jej vzdialenej prípravy, cez jej priebeh a následne aj jej konkrétny dopad na život.

Každé tvár je milá Bohu, keď je v nej vidieť vďačnosť za dar vykúpenia. Boh vždy trestal pretvárku. Ježiš karhal počínanie farizejov. Je pravdou, že naša telesná tvár podľahne porušeniu. Uvedomujeme si, že budeme mať aj pri vzkriesení oslávenú tvár. Tvár, ktorá bude niesť znamenia pravej lásky k Bohu, blížnym i k sebe. Pracujme na oslávenej tvári už dnes.

Amen.