Prvá pôstna nedeľa

Čomu nás učí Cirkev o pokušení?

Kto z nás sa ešte nestretol so slovom pokušenie? Zaiste všetci. Veď sám Pán Ježiš v modlitbe, ktorú naučil apoštolov, nám prikazuje prosiť: „a neuveď nás do pokušenia“. S pokušením rôzneho druhu i obsahu sme sa zaiste už mnohokrát stretli i vo svojom živote. Iste sme o náplni slova “pokušenie“ premýšľali, ako sa s ním vysporiadať, ako nad ním zvíťaziť.
Otec vidí, ako jeho synček bojuje sám so sebou. Rozbil okno a teraz v sebe zápasí: priznať sa, alebo oklamať? Sedeli pri kozube, v ktorom horel oheň a vyleteli z neho iskry. Vtedy otec sa pýta syna: „Keď ti padne iskra na nohavice, pozeráš sa chvíľu, aká je pekná, jasná, ako hreje, alebo ju hneď zhodíš z nohavíc?“ Chlapec sa pozrel na svojho otca a povedal: „Hneď ju predsa zhodím z nohavíc, pretože by mi ich popálila a zničila!“ Otec sa usmial na syna a povedal: „Syn môj! Tak isto musíš rýchlo zahnať aj pokušenie. Nesmieš sa s ním zaoberať, nesmieš váhať, hneď ho musíš odmietnuť, keď chceš, aby nespôsobilo škodu v tvojej duši.“ Chlapec sa so slzami v očiach priznal otcovi, že rozbil okno.
Na začiatku nového cirkevného obdobia, ktoré sa volá Pôstne obdobie, práve pojem a obsah pokušenia je aktuálny a môžeme sa nad ním zamyslieť.

Evanjelista rozpráva o Ježišovi, že bol „na púšti štyridsať dní a satan ho pokúšal“ (Mk 1,12).

Pokúšanie Pána Ježiša satanom sa odohráva bezprostredne po krste Duchom. Správa je veľmi stručná, ale to neuberá na vážnosti udalosti. Je isté, že po potvrdení Duchom Svätým, čo sa udialo v krste, dochádza k stretnutiu so zlou mocou, s protivníkom, so satanom. Pán Ježiš začína svoje vystúpenie výzvou k pokániu a prijatiu jeho učenia: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15). V biblickom jazyku výzva k obráteniu (grécke slovo “metanoia“) vyjadruje veľmi hlboký zmysel a znamená to neustálu premenu zmýšľania a za tým nasleduje prax života. Premena je aktom rozumu, za ktorým nasleduje vôľa. Nie je to iba spojenie so zlom, ale i návrat k Bohu, keď srdcom prijímame jeho učenie. S tým súvisí činnosť, návratu k Evanjeliu. Návrat nie je akt jednorazový, ale neustály; je každodennou povinnosťou, je to vypovedanie boja hriechu a diablovi. Tak kresťan svojím zmýšľaním a štýlom života, za pomoci Božích milostí plní svoje poslanie.
Človek na samom začiatku dejín však vplyvom Zlého zneužil svoju slobodu. Podľahol pokušeniu a spáchal zlo. Človek si uchováva túžbu po dobre, avšak jeho prirodzenosť je zranená dedičným hriechom. Človek je naklonený ku zlu a upadá do omylov. Preto je človek sám v sebe rozdelený. To je tiež príčina, prečo sa nám celý ľudský život, tak individuálny ako aj kolektívny, javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou.
Tu je potrebné si pripomenúť a vysvetliť prosbu z modlitby Otčenáš: „a neuveď nás do pokušenia“. Táto prosba ide ku koreňu predchádzajúcej prosby modlitby, pretože naše hriechy sú ovocím súhlasu s pokušením. Prosím, nepripusť nás do. a vtedy Boha Otca prosím, aby nás do zla “neuvádzal“. Dalo by sa to vyjadriť aj slovami “nedaj nám podľahnúť pokušeniu“. Je to obtiažne vyjadriť slovom, ale rozumieme, že je nemožné, aby bol Boh pokúšaný k zlu, a teda ani on sám nikoho nepokúša. Jakub apoštol píše: „Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza. Žiadostivosť potom, keď sa počne, porodí hriech a keď je hriech dokonalý, splodí smrť“ (Jak 1,13-15). “Neuviesť nás do pokušenia“, to zahŕňa rozhodnutie srdca. „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6,21). A ďalej: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom“ (Mt 6,24). „Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme“ (Gal 5,25). V tomto súhlase danom v Duchu Svätom nám Otec dáva silu. „Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1 Kor 10,13). Takýto boj a takéto víťazstva sú však možné len v modlitbe. Evanjelium poukazuje, že práve modlitbou Pán Ježiš zvíťazil nad pokušiteľom hneď od začiatku, a taktiež v poslednom boji svojej smrteľnej úzkosti. Tak chápeme túto prosbu modlitby Otčenáša. Je to výzva k bdeniu našich sŕdc. V našom bdení je ochrana sŕdc. Pán Ježiš prosí Otca, aby nás zachoval v jeho mene. Duch Svätý túto bdelosť v nás stále prebúdza.

Natískajú sa otázky: Čo je to vlastne pokušenie? Kto nás to pokúša? Ako predchádzať a brániť sa pokušeniu? Pokušenie môže byť rôzne. Je to nedovolená túžba, prianie... Treba si pripomenúť, že zlo má krátke nohy. Pokušenie je stav duše, ktorej sa niečo predkladá ako čosi príjemné, pekné, užitočné... ale je to v rozpore s Božím príkazom, slovami Pána Boha. Človek sa ocitá ako na križovatke ciest. Má sa rozhodnúť. Preto podstatnú úlohu tu zohráva rozum a slobodná vôľa človeka. Musíme teda vedieť, že samé pokušenie ešte nie je hriechom. Človek musí zaujať postoj rozumom a svojou slobodnou vôľou. Človek musí vedieť, že sa má chrániť, aby si nežiadal a neprial hriešne, nedovolené, zakázané veci. Preto máme odporovať od začiatku zlým myšlienkam. Ak sa začneme myšlienkou zaoberať, ťažko sa jej ubránime.
Sv. Augustín napísal: „Keď zlá myšlienka v tebe vzniká a keď ju potlačíš, nepoškvrní sa ňou tvoje srdce. Ak ju ponecháš dlhšiu dobu v srdci, ťažko a s mnohými námahami ju odtiaľ odstrániš.“ Ak sa zlá myšlienka neodstráni, spôsobuje zaľúbenie. Zo zaľúbenia vzniká zvolenie, za zvolením nasleduje skutok. Z opakujúcich sa skutkov vzniká zvyk a zo zvyku vzniká potreba. Malá iskra sa dá veľmi rýchlo uhasiť, ale veľký oheň už ťažko. Alebo iný obraz. Dažďové kvapky pomaly prehlbujú i najtvrdší kameň. Nedovoľme, aby nás naša žiadostivosť uviedla do zmätku. Pokušenie nás chce napríklad odtrhnúť od povinnosti a vernosti k zákonu, otriasť našu čistotu. Nezabúdajme, že pokušenie nám ponúka za pohár pochybnej radosti jed, ktorý veľmi rýchlo spôsobuje smrť, či úžasné ťažké následky. Pokušenie ponúka, ale nikdy nie pravú hodnotu. Kto podľahne pokušeniu, spoznáva horkosť, blen, smútok, smrad.
Pokušenie prichádza z troch strán: od tela, sveta a diabla. Z nich najťažšie pokušenie je pokušenie tela. Práve v pôstnom období je potrebné sa posilniť sebazapieraním a umŕtvovaním, čo často je menej ťažké a nepríjemné, ako sa na začiatku môže zdať. Platí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríža a nasleduje ma“ (Mt 16,24).
Sú pokušenia, ktorým sa nedá ináč zabrániť iba útekom. Nie je to zbabelosť, ale treba viac síl k úteku z miesta, od osoby, od vecí. Sv. Ambróz radí: „Chráňme sa rozpálenej žiary svetských vášní, ináč nás stihne osud podobný, aký stihol Ikara, ktorého krídla sa horúcim slnkom zničili a zahynul.“ Počúvaj hlas svojho svedomia. Počúvaj hlas tých, ktorí ti chcú dobre. Opusť rýchlo spoločnosť, odtrhni oči od obrazovky, obrazu, nedotýkaj sa toho, čo nemôžeš či nechceš vlastniť. Pokušenie neprichádza priamo od Boha. Pokušenie je dielom nepriateľa našej duše. Životopisy svätých sú však dôkazom, že Boh pre naše dobro môže na nás dopustiť určitú skúšku. Prečo? Chce nás posilniť. Boh chce vyskúšať našu vernosť. S Božou milosťou dokážeme zvíťaziť.

Uvedomujeme si, že diablovým manévrom je zakaliť náš pohľad. Skúsenosť nás učí, že čím viac sa rozčuľujeme, tým viac pokušenie rastie. Je správne, že si budujeme pokoj vo svojom srdci. Niet príčiny sa znepokojovať. Kedy zazvoní telefón? Len vtedy, keď je zapojený. Je však na nás, či zodvihneme slúchadlo. Je našou povinnosťou pretrhnúť každý kontakt s pokušením. Keď príde pokušenie, zachovať pokoj srdca. Pripraviť sa a v takých chvíľach si povedať: Boh ma vidí. Boh ma počuje. Boh ma miluje. Boh je moje všetko. Keď v takých chvíľach sa naučíme pozrieť na kríž, budeme čerpať silu a nepodľahneme.
U Arabov koluje táto bájka: Raz vsunula ťava hlavu do stanu beduína. Keďže nenašla odpor, vkročila prednými a potom aj zadnými nohami. Až teraz sa rozzúril majiteľ stanu na votrelca: „Čože nevidíš, že tu niet miesta pre dvoch?“ „Tak potom hľaď, aby si zmizol,“ povedala ťava a uvelebila sa v stane. Tak koná aj diabol. Vieme, že najprv pokúša, až vytlačí a celkom zaujme miesto v duši človeka.
Vieme, že myšlienky a žiadosti sú dvojnásobne nebezpečné, pretože sú prudkým sklzom, po ktorom ľahko klesáme do hriešnych skutkov. Hlavou sa mihne myšlienka, duša sa jej chopí, teší sa jej, a myšlienka prerastie v hriešnu myšlienku a žiadosť, a končí skutkom. Môžeme konštatovať, že rakovina duše vypukla. V srdci sa rozhorí hriešna vášeň, hriech sa stáva zvykom... Koľké nešťastia začali myšlienkou! A naopak. Koľko víťazstva sa dosiahne, keď hriešna myšlienka je hneď vo svojom zrode zničená.

Pokušenia sa nebojme, ale od pokušenia sa vzďaľujme. Často sa modlíme, aby sme v skúškach a pokušeniach zvíťazili. Príkladom je nám sám Pán Ježiš. Rázne a rozhodne povedal pokušiteľovi: „Odíď, satan, lebo je napísané: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Mt 4,10). A toto je večná pravda, ktorá jedine je zárukou večného šťastia.

Amen.