Prvá pôstna nedeľa

Dať si počas pôstu do poriadku vzťahy s Bohom, blížnymi i sebou.

Predstavme si, že máte rádio, na ktorom vysiela len jedná stanica. A vy nemáte vplyv na jej hlasitosť, preto raz nič nerozumiete, pretože tak ticho vysiela a potom zas tak hlasno, že je to nepríjemné. Nemôžete rádio vypnúť. Boli by ste s takýmto rádiom spokojní?

Nespráva sa podobne naše srdce? Čo všetko v ňom prežívame? Čo všetko sme nechceli a stalo sa realitou, a čo všetko sme chceli a neuskutočnili sme.

Vieme, že keď chceme naladiť a ovládať rádio, musíme poznať jeho mechanizmus. Keď chceme zmeniť srdce, musíme počúvať a uskutočňovať slová Pána Ježiša.

Dnes sú to slová: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,14-15).

Táto výzva Pána Ježiša odznela počas jeho prvého vystúpenia, keď sa vrátil po štyridsaťdňovom pobyte na púšti, kde „satan ho pokúšal“ (1,12) a kde „anjeli mu posluhovali“ (1,13). V tom čase bol Herodesom uväznený Ján Krstiteľ. Výzvu Jána Krstiteľa na obrátenie, pokánie, zmenu života, opakuje aj Ježiš. Vyzýva radostným poukázaním na skutočnosť, že ohlásené a predpovedané Božie kráľovstvo sa priblížilo. Čas sa naplnil. Ján splnil svoje poslanie. Pripravil cestu pre Baránka, Ježiša. Ježiš sa stáva radostným zvestovateľom posolstva pokánia. Ježiš prináša odpustenie hriechov, prichádza, aby otvoril Božie kráľovstvo. Ide o kráľovstvo nie na zemi, ale kráľovstvo, kde Boh je všetko vo všetkom. Vystúpenie Ježiša začína v pohanskej Galilei, mimo Jeruzalema, kde dokončí svoju misiu.

On počas troch rokov verejného účinkovania svojím životom, slovom i skutkom dokázal, že je Mesiáš, Boží Syn, ktorý nás vykúpil a spasil svojou smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním na tretí deň.
Dnes na prvú nedeľu pôstneho obdobia máme pôst prijať ako dar od Boha, aby sme našli pokoj sŕdc, aby sme sa oslobodili od všetkých závislostí a otroctiev. Ježišom sme vyzvaní znova objaviť pôst, jeho význam a jeho hodnotu pre náš život.
Cirkev si osvojila Ježišove slová: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,14-15). Príklad Ježiša, ktorý sa nám stal podobný vo všetkom okrem hriechu, by sme nemali podceniť. Uvedomujeme si svoje hriechy, a preto nezabúdame na jeho slová o moci diabla, našich hriechoch: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou“ (Mk 9,29). Pôstom si priznávame, že sme hriešni. Tým, že sa vedome a slobodne zriekame príjemných a dovolených vecí, pôžitkov, žiadame od Boha odpustenie a pomoc. Tak dávame najavo, že sa chceme vrátiť k Bohu, od ktorého sme sa vzdialili. Pôstny čas je čas milostí, keď viac ako inokedy prežívame svoju odovzdanosť Bohu. Pri rozjímaní nad umučením a smrťou Pána Ježiša, viac preniká náš život túžba žiť bez hriechu. Pri pôstnych skutkoch pokánia vieme spolucítiť s druhými, vieme si navzájom pomáhať k spáse. Pod krížom nachádzame uzdravujúci liek na naše rany po hriechoch. Skutky pokánia nás krotia, aby našou pýchou zvíťazila pokora. Myšlienka na Božie kráľovstvo oslobodzuje nás od vášní, túžime po slobode a víťazstve. Sviatosť pokánia navracia vnútorný pokoj, radosť... V pôstnom čase skôr nachádzame silu povedať svoje “nie“ požiadavkám tela ale i ducha, ktoré sú v rozpore s požiadavkami Krista. Pôstny čas správne využitý obohacuje dušu, telo i nášho ducha. Je preto správne pozrieť sa sám sebe do tváre. Vidieť pravdu, odstrániť všetko čo je prekážkou, aby sme mohli mať účasť na Božom kráľovstve. Spoznávanie svojich hriechov, slabostí, chýb nás robí pokornejšími. Spoznávame seba, dostáva sa nám milosti prijať samých seba a s Božou pomocou sa pretvárať, oslobodzovať a posväcovať. Pôst je vyskúšaným prostriedkom v boji o čistotu i pokoj srdca. Napomáha žiť v Božej prítomnosti.

Je čas, že si chceme urobiť vo svojom vnútri, ale vôbec v živote poriadok. Vstúpme do seba, spytujme si svedomie, obnovujme si vzťah s Bohom, ale i s blížnymi.

Istý otec v miestnych novinách si dal uverejniť takýto oznam: „Paco, príď za mnou v utorok na obed do hotela Montana. Všetko je odpustené. Otec.“ Paco je v Španielsku veľmi rozšírené meno, tak ako u nás Ján alebo Jozef. A tak v utorok na obed zamestnanci hotela Montana volali políciu, pretože pred hotelom sa zhromaždilo viac než 800 mladých mužov. Všetci sa volali Paco a všetci hľadali odpustenie.

Pôst je čas, kedy pri našom kajaní a uverení evanjeliu pociťujeme výzvu, že nám Nebeský Otec odpúšťa, volá nás, chce sa s nami stretnúť.

Preto po celý pôst budeme mať pred sebou konkrétne pokyny pokánia, čo presne máme robiť. Sú vyjadrené v modlitbe sv. Efréma Sýrskeho, ktorá zaznieva počas Veľkého pôstu:
„Pane a Vládca môjho života, zažeň odo mňa ducha lenivosti, nedbalosti, lakomstva a prázdnych rečí. Udeľ mne, svojmu nehodnému služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky. Áno, Pane a Vládca, daj, aby som poznal svoje hriechy a neodsudzoval svojho brata, lebo ty si zvelebený na veky vekov.

Amen.“

POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA JÁNA PAVLA II. NA PÔSTNE OBDOBIE 2003

„Blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (Sk 20, 35)

Drahí bratia a sestry!
1. Pôstne obdobie, ktoré je intenzívnym časom modlitby, pôstu a angažovania sa v prospech biednych, ponúka každému kresťanovi možnosť pripraviť sa na Veľkú noc úprimným zamyslením sa nad vlastným životom, osobitne jeho porovnaním s Božím slovom, ktoré osvecuje každodennú životnú púť veriacich.
V tomto roku by som chcel navrhnúť ako sprievodcu pôstnym zamyslením vetu zo Skutkov apoštolov: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (20, 35). Nejde tu o jednoduchú morálnu výzvu alebo o príkaz, ktorý prichádza k človeku zvonka. Náklonnosť dávať je vložená do hĺbky ľudského srdca: každý človek nosí v sebe túžbu nadviazať vzťahy s druhými, aby sa naplno realizoval tým, že sa slobodne a úplne daruje druhým.
2. Našu dobu, žiaľ, ovplyvňuje mentalita, ktorá je zvlášť vnímavá na zvádzanie k egoizmu, neustále pripravenému prebudiť sa v ľudskej duši. V sociálnej i v mediálnej oblasti na človeka často doliehajú správy, ktoré vytrvalo - otvorene aj skryto - vyzdvihujú prchavú a hedonistickú kultúru. Hoci vo chvíľach prírodných katastróf alebo iných nebezpečenstiev nechýba pozornosť voči postihnutým, vo všeobecnosti nie je jednoduché rozvíjať kultúru solidarity. Duch sveta prevracia naruby toto vnútorné nutkanie nezištne sa darovať druhým a nabáda uspokojovať vlastné osobitné potreby, čoraz väčšmi roznecuje túžbu hromadiť majetky. Je bezpochyby prirodzené a správne, že využívaním svojho nadania a svedomitým konaním svojej práce sa každý snaží získať všetko potrebné pre život, no prehnaná žiadostivosť po majetku zabraňuje človeku otvoriť sa Stvoriteľovi a ostatným ľudským bratom. Neprestajne a v každej epoche platia slová svätého Pavla Timotejovi, že „koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí“ (1 Tim 6, 10).
Vykorisťovanie človeka, ľahostajnosť voči utrpeniu druhých, porušovanie morálnych noriem, to sú len niektoré z plodov ziskuchtivosti. Ako zoči-voči smutným scénam pretrvávajúcej chudoby, ktorá postihuje veľkú časť svetovej populácie, neodsúdiť skutočnosť, že v dôsledku zisku dosahovaného za každú cenu a nedostatku aktívnej a zodpovednej pozornosti venovanej spoločnému dobru sa veľké množstvo zdrojov koncentruje v rukách malej skupiny ľudí, zatiaľ čo zvyšok ľudstva trpí biedou a opustenosťou?
Svojou výzvou adresovanou veriacim a všetkým ľuďom dobrej vôle chcem zdôrazniť jeden sám osebe samozrejmý, no predsa zriedka rešpektovaný princíp: nevyhnutné je usilovať sa o zlepšenie životných podmienok všetkých, a nie o blaho malého, privilegovaného okruhu ľudí. Len na takomto základe možno totiž vybudovať medzinárodný poriadok vyznačujúci sa spravodlivosťou a solidaritou, po ktorej všetci túžia.
3. „Blaženejšie je dávať, ako prijímať.“ Keď veriaci poslúchne toto vnútorné nabádanie darovať sa druhým bez toho, žeby za to čokoľvek čakal, zakúsi hlboké vnútorné uspokojenie.
Úsilie kresťana podporovať spravodlivosť, jeho angažovanie sa na obranu tých najslabších, jeho humanitárna činnosť na zabezpečenie chleba pre biednych a liekov pre chorých, ktorou vychádza v ústrety každému, kto je v tiesni, čerpá silu z jediného, nevyčerpateľného pokladu lásky, a tým je úplné darovanie sa Ježiša Otcovi. Veriaci je pobádaný ísť v stopách Krista, pravého Boha a pravého človeka, ktorý sa v dokonalom zjednotení s Otcovou vôľou zriekol samého seba, uponížil sa (porov. Flp 2, 6 n.) a z lásky sa nám daroval nezištne a úplne - až po smrť na kríži. Z Kalvárie sa veľavravným spôsobom šíri posolstvo o láske Najsvätejšej Trojice k ľudským bytostiam v každej čase a na každom mieste.
Svätý Augustín si všíma, že iba Boh, Najvyššie dobro, je schopný zvíťaziť nad biedou tohto sveta. Milosrdenstvo a láska k blížnemu preto musia vychádzať zo živého vzťahu s Bohom a neustále naň poukazovať, lebo naša radosť spočíva v blízkosti ku Kristovi (porov. De civitate Dei, kniha 10, kap. 6; CCL 39, 1351 a nasl.).

4. Boží Syn nás miloval prvý, „keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8), bez toho, aby za to niečo očakával, aby si kládol nejakú podmienku. Ako teda, vzhľadom na povedané, nevidieť v Pôstnom období jedinečnú príležitosť odvážne sa rozhodnúť pre altruizmus a veľkodušnosť? Toto obdobie ponúka pôst a almužnu ako praktickú a účinnú zbraň v boji proti prehnanej pripútanosti k peniazom. Zriekať sa nielen nadbytku, ale i čohosi navyše, aby sme to rozdali tým, ktorí to potrebujú, napomáha to sebazapieranie, bez ktorého nejestvuje autentická prax kresťanského života. Pokrstený človek, ktorý sa sýti neprestajnou modlitbou, navyše svedčí o skutočnom prvenstve, ktoré Boh zaujíma v jeho živote.
Božia láska rozliata v našich srdciach musí inšpirovať a premieňať naše bytie i naše konanie. Nech si kresťan nerobí ilúzie, že dokáže nájsť pravé dobro pre bratov, ak nežije Kristovu lásku. I tam, kde sa podarí zmeniť dôležité negatívne sociálne a politické faktory, ostane každý výsledok bez lásky len dočasným. Samotná možnosť darovať sa druhým pramení z Božej milosti. Ako učí svätý Pavol: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2, 13).
5. Dnešnému človeku – často neuspokojenému prázdnym a pominuteľným bytím a hľadaním pravej radosti a lásky – predkladá Kristus svoj vlastný príklad a pozýva ho, aby ho nasledoval. Od toho, kto ho počúva, vyžaduje, aby za bratov obetoval aj svoj život. Z tejto obety života sa rodí plná sebarealizácia a radosť, ako nám to ukazuje výrečný príklad mužov a žien, ktorí sa vzdali svojich istôt a neváhali riskovať život ako misionári v rozličných častiach sveta. Svedčí o tom i rozhodnutie mladých, ktorí oduševnení vierou, prijali kňazské alebo rehoľné povolanie, aby sa zapojili do služby Božej spásy. Dokazuje to i rastúci počet veriacich dobrovoľníkov, ktorí sú okamžite pripravení venovať sa chudobným, starým, chorým a tým, ktorí sú v núdzi.
V poslednom čase sme mohli zažiť chvályhodné súperenie v solidarite voči obetiam záplav v Európe, zemetrasení v Latinskej Amerike a Taliansku, epidémií v Afrike, výbuchov sopiek na Filipínach a nemožno zabudnúť ani na obete v iných oblastiach sveta krvácajúcich v dôsledku nenávisti a vojny.
V takýchto situáciách zohrávajú významnú úlohu spoločenské komunikačné prostriedky, ktoré umožňujú priamejšiu účasť a živšiu pripravenosť pomôcť tým, ktorí sa nachádzajú v trápení a ťažkostiach. V tomto prípade nejde o kresťanský príkaz lásky, ktorým je takýto zásah v prospech druhých motivovaný, ale o prirodzený súcit. Avšak ten, kto pomôže inému v núdzi, sa vždy teší Božej priazni. V Skutkoch apoštolov čítame, že učeníčka Tabita bola zachránená, lebo robila dobré skutky a dávala almužnu (porov. 9, 36 a nasl.). Stotník Kornélius získal zasa večný život za svoju veľkodušnosť (porov. tamže 10, 1 – 31).
Služba biednym môže byť pre tých „vzdialených“ jednou z ciest, ako sa stretnúť s Kristom, pripravených Prozreteľnosťou, lebo Pán odplatí všetko dobro, čo bolo urobené blížnemu (porov. Mt 25, 40).
Zo srdca si želám, aby sa Pôstne obdobie stalo aj pre veriacich plodným časom, v ktorom budú všade šíriť evanjelium lásky a svedčiť o ňom, lebo povolanie milovať je srdcom každej pravej evanjelizácie. V tomto duchu prosím o príhovor Máriu, Matku Cirkvi, nech nás sprevádza na pôstnej ceste. S týmto úprimným prianím všetkých s láskou žehnám.

Vo Vatikáne 7. januára 2003, JÁN PAVOL II.