Štvrtá pôstna nedeľa

Návrat ku Kristovi, ktorý je znamením nového života, znamením dnešných dní.

Stáva sa, že si vieme určitými znameniami pomáhať. Keď oproti idúci šofér blikne svetlom, šofér rozumie, že polícia je na ceste. Niekomu zamávam, kývnem na pozdrav a on vie, že nás niečo spája. Ale aj iné znamenia, možno nechcené, nám môžu poslúžiť. Stojíme pred spustenými rampami. Nemusíme sa hnevať, že nás zdržujú, ale môžu nám byť znamením, že si spomenieme pri našom zhone na svoju dušu. Taktiež stanice krížovej cesty nám môžu byť znamením.

Slová Pána Ježiša pri stretnutí s Nikodémom sú rovnako znamením. Pán Ježiš hovorí: „Kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu“ (Jn 3,21).

Pôstna doba je rovnako dôležitým znamením. Ježiš od nás niečo vyžaduje a zároveň nám dáva svoj príklad. Nikodémovi pripomína, čo proroci predpovedali, čo Boh sľúbil a čo plní: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Ježiš prišiel na svet ako znamenie lásky. Boh ani po hriechu prarodičov neprestal milovať vrchol svojho stvorenia, človeka. Pán Ježiš prichádza, aby sme sa naučili zmýšľať ako on. „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕža sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,68). Láska Krista je nám znamením. Nikodém vedel o medenom hadovi, ktorého ulial Mojžiš na príkaz Boží: „Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý, kto naň pozrie, ostane nažive... A keď niekoho hady uhryzli a on pozrel na medeného hada, ostal nažive“ (Nm 21,8-9). Mojžišov medený had bol predobrazom ukrižovaného Krista. V Starom zákone si Boh zvolil ako znak záchrany práve obraz toho zvieraťa, ktoré bolo príčinou nešťastia človeka. Spomeňme si na hada v raji. Tam na púšti ozdravovacia sila a moc neplynula priamo z pohľadu na medeného hada. K tomu bol potrebný prejav viery a dôvery v Boha. Teda nie medený had, ale Pán uzdravoval. Ježiš učí člena židovskej veľrady, že on oslobodí od smrti všetkých ľudí, ktorí sa s vierou obrátia k jeho krížu. Keď Pán Ježiš sa sám prirovnáva k medenému hadovi na púšti, chce u Nikodéma upevniť to, čo si začína uvedomovať, že Ježiš je Mesiáš, ktorý prišiel spasiť svet. „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život“ (Jn 3,14). V tomto stretnutí dáva nám Ježiš poznať, ako veľmi nás miluje. Ježišova láska je nám znamením pre večný život.

O starom kňazovi sa vedelo, že ho možno vždy nájsť vo spovednici. Tam strávil veľa času. Ľudia prichádzali a vyspovedali sa. A zvyšok času sa kňaz modlil breviár, rozjímal a meditoval. Keď sa ho pýtali, prečo si tak počína, zvykol povedať: „Chcem byť stále k dispozícii tým, čo hľadajú lásku Pána Ježiša.“ Ľudia mali kňaza veľmi radi. Bol pre nich znamením Ježiša.
Po spáchaní hriechu cítime potrebu odpustenia a návratu k Bohu. Tešíme sa Božiemu milosrdenstvu a uvedomujeme si aj význam Božej spravodlivosti. Ako za čias prorokov v Starom zákone, tak aj dnes nás Boh volá na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky máme konať v Bohu. Rozumieme, že Boh tak miluje svet, že všetko stvoril vo svojom Synovi, skrze neho a pre neho. Tým dostal svet osobitnú “božskú pečať“. Tak môžeme žiť ako omilostené Božie deti. Preto zvlášť v pôstnej dobe môžeme povedať, že tento náš svet je “detskou izbou“ Božieho domu. Uvedomujeme si, že ani našimi hriechmi, keď sme sa postavili proti Bohu, že nás nezavrhol načisto. Áno, právom nás Boh trestá, ale dostáva sa nám aj prísľub záchrany. Keď vyhnal človeka z raja, dal mu i nádej. Dopustil tresty, ako napr. potopu, pomätenie jazykov, ale uzatvára so svojím národom zmluvu, aby cez tento národ pripravoval spásu celému svetu. Keď Boh trestá národ, tak len za nevernosť. Trestá, ale zároveň neprestáva milovať. Pre hriech ľudí dopustil i pád Jeruzalema, ale i po dvoch tisícročiach dovolil návrat národu späť na Sion. Ježišov kríž je znamením, o ktorom platia slová apoštola Pavla: „Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť. Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia“ (1 Kor 1,22-25).
Dnes veríme, že Ježišova obeta na kríži je tým záchranným znamením, ktoré nám Boh dáva aj dnes poznať a porozumieť. Všetci, čo sme uverili v Krista, máme istotu, že sme milovaní a zachránení. Milosťou viery sme spasení. To znamená, že nie sme spasení sami zo seba, ale že to je dar Boží. Preto cítime povinnosť, ako spoločenstvo lásky ohlasovať svetu, že nás Boh miluje. V láske musíme každý sám za seba spraviť krok. Pravá láska má svoje kritériá. Je správne, že chceme objavovať v láske k Bohu, blížnemu i sebe, cieľ a zmysel svojho života.
My sa už nepýtame, prečo nás Boh tak miluje a čím sme si to zaslúžili. Boh nám to dostatočne objasnil. Boh chce našu lásku. A práve preto sme ochotní prijať od Boha aj utrpenie, bolesť a smrť. Pretože to všetko nás vedie k Bohu. Pripomíname si, že nie ten otec opravdivo miluje, ktorý za nás všetko robí, ale ten, ktorý nám pomáha na ceste, s ktorým spolupracujeme. Vieme, že nie je dobrý ten otec, ktorý všetko dovolí svojim deťom, ale ten, ktorý učí svoje deti zvíťaziť nad zlom, hriechom, a tak si získať zásluhy. Dobrý otec vhodným spôsobom skúša deti, aby za iných okolností vytrvali v konaní dobra a zvíťazili nad zlom. Dobrý otec nepovie, mňa do teba nič, rob si, čo chceš! Dobrý otec má starosť o svoje dieťa. Dobrý otec podá dieťaťu aj horký liek, ba vloží dieťa aj do rúk chirurga, len aby ozdravelo a žilo.
A práve na to pamätajme, keď musíme znášať kríže a ťažkosti života. Pred Bohom sa nedá ukryť. Nedá sa utiecť. Nebeský Otec nás vždy miluje.
Svedčí o tom aj príhoda. Mladý muž rozpráva: „Mama ma prosila, aby som nešiel v ten historický piatkový večer na diskotéku. Chodil som na vzdialené učilište. Domov som prichádzal v piatok a v nedeľu odchádzal. Veľmi som sa zmenil. Zaregistroval som to nielen ja, ale aj mama i iní. Dostal som sa do celkom iného prostredia, ako som dovtedy žil. Mama ani nevedela, že ma chcú zo školy prepustiť pre zameškané hodiny, zlé správanie, taktiež začal som fajčiť a piť alkohol. V ten večer i napriek slzám mamy som odišiel z domu. Čakal ma kamarát s autom. Nadránom, pri ceste späť, sme havarovali. Boli sme opití. Keď som sa prebral, videl som bledú, mŕtvu tvár kamaráta. Hľadel som do jeho mŕtvych očí. To, čo som vtedy prežil, nikomu neprajem. Mne to však pomohlo k zmene života. Prebral som sa v nemocnici. Teraz chodievam na hrob kamaráta. Žijem už iný život. Dnes viem, že Boh ma ponechal žiť pre modlitby mojej matky. V to ráno zastihli mamu na kolenách, keď jej prišli oznámiť, čo sa so mnou stalo. Modlila sa za mňa celú noc.“
Podobné, aj keď nie až tragické skúsenosti máme iste sami zo svojho života, alebo poznáme z počutia. Je mnoho znamení, ktoré buď ihneď, alebo s odstupom času chápeme a rozumieme im, že sú to znamenia od Boha. Kristova smrť na kríži nebola zbytočná. Je správne, že si smrť Krista často pripomíname a uvedomujeme, že ju berieme ako znamenie našej spásy.
Presviedčame sa o pravdivosti slov Pána Ježiša: „Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3,18). Keď prijímame milosť od Boha, dostáva sa nám neobyčajného osobného poznania Božej lásky. Keď vieme pochopiť, ako sa cíti mladý muž, keď mu dievča povie – milujem ťa – že cíti úžasnú radosť, že je to na ňom vidieť, tak sa nečudujeme, keď vidíme na živote mnohých ľudí, že milujú Boha, lebo to nemôžu utajiť vo svojom živote.

Tohoročný pôst nech je pre nás a cez nás aj pre iných znamením Božej lásky. Premýšľajme, hovorme, konajme podľa slov Pána Ježiša a budeme znamením sebe i iným, že žiť s Ježišom sa vyplatí. Ako svetelné znamenie protiidúceho vodiča nás uchráni pred zaplatením pokuty, keď budeme pokračovať v jazde podľa predpisov, tak keď žijeme podľa Božích a cirkevných prikázaní, nestratíme nič, ale ešte získame pre tento i pre večný život.

Amen.