Štvrtá pôstna nedeľa

Otvorme oči a s vierou pozerajme na svoj život.

Potrebujeme dnes vieru? Dnešný svet potrebuje príklady života podľa viery, lebo slovám neverí. Moja viera. Prečo ju máme v sebe rozvíjať? Nestačí, že som pokrstený? Dostali sme ju často od rodičov výchovou. Nie je ako starý nábytok v kúte, na ktorý je najlepšie nesadať? Zhromaždila nás tu Božia láska ako prvých kresťanov, aby sme rástli v poznaní Písma a v sile viery.

Bratia a sestry! „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).

Boh nechcel smrť pre svet, smrť, ktorú si vybral Adam v raji; ale poslal nám nového Adama, Ježiša, aby zničil smrť a daroval nám život. Ján však ďalej konštatuje, že tmy ho neprijali. Ježiš je to pravé svetlo, v ktorom zaniká akýkoľvek náznak tmy. Viera v neho stavia človeka do svetla svojho svedomia, aby žil ako Božie dieťa. Ježiš je darom Boha pre ľudí. Boh zostúpil na zem, aby sme my mohli vystúpiť k nemu.
Hriech vytvoril priepasť medzi nami, ale Ježiš svojou obetou na kríži preklenul túto priepasť víťazstvom nad smrťou. Ten, kto uverí, má večný život, ale tí, ktorí odmietajú Ježiša, lebo „ milujú tmu viac ako svetlo“, samy vyslovujú nad sebou súd. V Ježišovi sa Boh sám obracia svojou láskou k ľudom a čaká odpoveď. Nikto nie je oslobodený od rozhodnutia sa pre Boha alebo proti. Našou odpoveďou je viera, ktorou milujeme Boha a on nás. On dal seba samého a jeho láska je výzvou k nasledovaniu podľa Ježišovho života. Dnešná nedeľa sa volá Nedeľa laetare, čiže Nedeľa radosti. Prečo by sme sa však mali radovať teraz, v pôste? Mnohí z vás sa asi pýtajú: Môže sa kresťan v pôste radovať? Cirkev nám dáva túto nedeľu, aby sme sa hlbšie ponorili do tajomstva Božej lásky a milosrdenstva, lebo každý, „ kto v neho verí“ získa večný život. A právu o túto vieru máme prosiť Boha. Jánovo evanjelium je preniknuté láskou. Kríž, ktorý dal človek Ježišovi, premenil svojou láskou na centrum nekonečnej lásky, ktorá zasahuje každého človeka všetkých čias. Kto s vierou vidí kríž, nemôže v ňom vidieť iba drevo a mŕtveho Ježiša. Prví kresťania znázorňovali kríž ako rozkvitnutý strom, ktorý priniesol ovocie. Ovocie života. To, čo Adam pokazil, to Boh napravil láskou a milosrdenstvom. Ale to vidí človek len vtedy, ak hľadí na Ježišovu obetu s vierou. A v tejto viere môžeme dnes povedať: „Raduj sa, Jeruzalem, zhromaždite sa všetci, čo ste si ho obľúbili; plesajte a čerpajte z bohatých zdrojov útechy.“

Viera. Bratia a sestry, koľkokrát sme počuli slovo viera, a možno nám už aj zovšednelo. Preto Ján zdôrazňuje: „ Kto v neho verí...“, aby nám pripomenul hlavnú podmienku pre získanie večného života. Vieru. Pevnú, odhodlanú, schopnú obetovať aj seba samého pre Ježiša. V každodennom živote sa stretávame so situáciou, kde sa skúša naša viera. Je mylné si nahovárať, že dnešný svet je neveriaci. Ba možno povedať, že viera dnes prekvitá. Každý v niečo verí. No nie je viera ako viera. To skusujeme stále. Do nášho života vstupuje množstvo názorov, zdanlivo tých najlepších riešení. Dnešný supermarket náboženstiev je preplnený. Ako si môžeme vybrať tú správnu cestu? Najlákavejšou je pre nás tá najpríjemnejšia, tá, ktorá nežiada skutky sebazaprenia. Ale život nás učí opaku. Koľkí už šli takýmito cestami, a predsa neskôr uznali, že zblúdili. Boh ale miluje človeka a nikoho nenechá vo tme. Dáva milosť viery, ale prečo nie každý odpovie vierou? Prečo ten a ten neuverí, aj keď mu hovoríme o Bohu a o jeho láske k nemu? Je ťažké na to odpovedať. Ale môžeme si to priblížiť na svojej vlastnej skúsenosti.
Predstavme si ten rozhodujúci okamih, kedy sme povedali Bohu: Verím! Je to chvíľa, ktorá zmenila náš život. Dala nám cieľ života, radosť v utrpení. Vtedy sa rozhodlo, či chcem večný život. Ježiš na kríži nás presvedčil o tom, že v ňom je večný život. A my z toho máme mať radosť. Byť kresťanom znamená radovať sa, lebo naším cieľom je Láska a cestou k nej je láska ku každému človeku. Nie sme sami, lebo s nami je Boh, ktorý tak miloval svet. Slovo nás núti sa zamyslieť, ako ja osobne milujem Boha? Čo robím, aby moja viera v neho bola vždy väčšia? Kardinál Ratzinger hovorí, že „naša viera musí byť vzrastajúca.“ Nemôžeme ostať stále na jednom mieste. Tak ako si neobliekame jedny a tie isté šaty, ktoré sme dostali ako deti, tak si musíme stále obnovovať svoju vieru. Ostať na jednom mieste môže, a často sa to aj stáva, viesť k strate viery v Boha. Najprv príde ľahostajnosť, potom pochybovanie a nakoniec nevera. Vyvarujme sa tomuto. Diabol hľadá mnoho spôsobov ako otupiť našu vieru. Nedajme sa odradiť ťažkosťami. Nech v nás rastie horlivosť a láska k Bohu a k blížnym. To nás ochráni pred ľahostajnosťou, chorobou dnešnej doby.

Brat, sestra! Viera je veľmi cenný dar. Mnohí sme ju dostali výchovou od rodičov, iní museli prejsť ťažkou cestou hľadania, no nik nemôže s istotou povedať, že: ja ju nemôžem stratiť.

Paul Claudel, slávny francúzsky básnik a konvertita, napísal: „Mladí ľudia, ktorí tak ľahko opúšťajú vieru, nemajú ani len tušenia, koľko útrap ich bude stáť, aby ju znova získali.“ Stratiť vieru sa dá, ale tiež existuje cesta späť. Boh je láska a nedovolí stratiť sa nikomu. On je tu stále a čaká. Klope, ale otvoriť musíme my.
Raymond Franz bol 40 rokov v ústredí Svedkov Jehovových a v knihe Kríza svedomia opisuje omyly svojho života. Predtým bol plne presvedčený, že to je tá pravá viera, no neskôr videl protirečenia, ktoré sa konali na ľuďoch v tejto skupine. Prežil krízu svedomia, lebo iné veril a iné videl. Buď verím, že Boh a večnosť existuje, alebo verím, že Boha niet a smrťou sa všetko končí. Buď verím, že existuje večná blaženosť, alebo verím, že moja túžba po večnosti je márna. Musím si vyvoliť! Čo si zvolíš ty? Slnko, alebo temnú noc? Ja som si už zvolil. Verím, pretože zmysly mi nestačia. Verím, pretože nemôžem prijať myšlienku, že všetko má len začiatok bez konca a bez zmyslu, že celý môj život je cesta bez cieľa.
Istý kňaz hovoril príbeh zo svojej farnosti. Mladý pár sa zobral. Ale on si našiel iné dievča, odišiel od nej a nechal ju s dieťaťom. Po niekoľkých rokov ovdovel, stratil domov, prácu. Stal sa bezdomovcom. Nakoniec prišiel k prvej žene v zúboženom stave, plný strachu a pocitu viny. Ona ho na prekvapenie všetkých prijala. Keď sa jej pýtal, ako to dokázala, odpovedala: „Keby som nemala vieru, lásku k Bohu, tak určite by som si ťa ani nevšimla.“

Viera. Poklad, ktorý je tak krehký, ale na druhej strane neochvejná sila a opora v zúžení. Jej ovocie je večný život. No potrebuje stále vodu života, ktorou je Eucharistia a Božie slovo. Na to, aby bola účinná, chce celé naše VERÍM!

Kto verí v neho, má večný život. O malú chvíľu vyznáme všetci spoločne Verím v Boha. Zamyslime sa hlbšie nad slovami, aby nám pripomenuli a oživili v nás osobné Verím. Nech láska, ktorou Boh miluje svet, rozhorí v našich srdciach radosť. Lebo vieme, komu sme uverili a očakávame život večný.

Amen.