Tretia pôstna nedeľa

Využime pôstnu dobu, aby sme viac spolupracovali s darmi získanými pri krste.

Najjužnejší bod Afriky sa do doby, než ho oboplával Vasco di Gama, nazýval Cabo tormentoso – mys múk, pretože takmer každá loď tu stroskotala. Až odvážny portugalský moreplavec odstránil hrôzu mysu tým, že ho oboplával a otvoril tým cestu do Indie. Od tej doby sa mys hrôz nazýva Mys dobrej nádeje. Mnohí kresťania plnia si svoje povinnosti kresťana zo strachu. Boja sa smrti, trestov za svoje hriechy, boja sa dokonca Boha. Pritom strach nielenže nepomáha, ale spôsobuje, že svojej duši nevenujú takú pozornosť, akú by mali. V tejto pôstnej dobe sám Pán Ježiš prichádza v evanjeliu medzi nás, aby sme zažili a poznali viac radosti vo svojom živote, aby myšlienka na náš krst sa stala každému z nás “Mys dobrej nádeje“.

Evanjelista Ján napísal: „Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil“ (Jn 2,23).

Uprostred Veľkého pôstu čítame, ako Pán Ježiš vyčistil chrám v Jeruzaleme. „V chráme našiel predavačov dobytka a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok“ (Jn 2,14-15). Ježiš vážne sa rozhorlil za dom svojho Otca. Je pravdou, že Židia mali iné správanie vo svojom chráme ako my dnes. K nábožnosti a viere Židov patrili rôzne druhy obiet. Zákony o obetách nájdeme vo všetkých Mojžišových knihách. Boli to obety zápalné, obety pokojné, obety za hriechy a iné. Dar na obetu sa vyberal z čistých zvierat a vtákov (porov. Gn 8,20). Mohli to byť býček, cap, ovca, holubica alebo holub (porov. Gn 15,9), ale nikdy nie ťava alebo somár (porov. Ex 13,13). Židia mali zoznam čistých a nečistých zvierat. Za nečisté sa považovali najmä tie, čo sa živili mäsom a krvou svojich obetí, šelmy, dravci, ryby bez šupín, ale i hady. Konali sa teda krvavé obety, keď čisté zvieratá zabíjali a na oltároch časť z nich spálili, časť zostávala obetujúcim, ktorí po prinesení obety si z nich pripravovali pokrm a časť zostávala kňazom a chrámu. Nekrvavé obety boli tie, čo dopestovali v pote svojej tváre, obilie, olej či víno. V chráme sa denne prinášali obety podľa predpisu ráno i večer. Väčšie obety boli na výročné sviatky. Prinášali sa prvotiny, ale aj pri určitých príležitostiach, ako bola obriezka, očista a podobne. Pre tieto príležitosti bolo potrebné viac zo spomínaných zvierat. Stalo sa zvykom, že pri chráme začal prekvitať obchod. Obetujúci si veci na obety tam kúpili a nemuseli ich zďaleka prinášať. Prichádzali Židia aj z cudziny, a tak potrebovali zameniť svoje peniaze. Pán Ježiš vzplanul spravodlivým hnevom preto, lebo obchod sa z priľahlých miest rozšíril až do chrámu, a tak krik a vrava narušovali prinášanie obiet a potláčala sa nábožnosť.
Aktuálnosť Ježišových slov je dnes rovnaká v tom, že hoci my dnes neprinášame priamo obety, ktoré by sme si museli zakúpiť, ale v chráme sa máme správať nielen dôstojne, nábožne navonok, ale aj naše myšlienky majú byť primerané prinášanej obete. Nejedná sa o nechcenú roztržitosť, ale vedomú, chcenú, vyvolanú. Pri prijatí sviatosti krstu sme na seba prijali povinnosť „v nedeľu a prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši“. Teda na celej omši v určené dni, to je každá nedeľa, deň spomienky na zmŕtvychvstanie Pána Ježiša a ešte desať vo svete, u nás deväť dní v roku, keď pripadnú na pracovný deň. Účasť je podmienená tým, že veriaci je prítomný v kostole. Keď nie je prítomný a omšu sleduje v rozhlase alebo televízii, vtedy je omša pre zdravého človeka neplatná. Rovnako nie je účastný ten, kto nemá kontakt s kňazom. Napríklad je pri kostole, ale nepočuje či nechce počuť. To sú prípady, že ide do kostola a zámerne zostáva mimo neho, rozpráva sa, nemá kontakt s kňazom cez odpovede, spev, myšlienky. Taký vie, že omša nielenže je mu neplatná, ale dopúšťa sa viacerých iných hriechov. A to klamu a podvodu. Robí dojem, že bol na omši, a v skutočnosti nebol. Ďalej dopúšťa sa urážky Boha, pácha a zvádza iných na hriech. Vieme, čo povedal Pán Ježiš na adresu tých, čo dávajú pohoršenie: „Beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza“ (Mt 18,7). Taký dáva zlý príklad a keď to robí zámerne, môže to byť až otvorený boj proti Bohu, hriech bezbožníctva. Rovnako omša neplatí tomu, kto nevenuje pozornosť pri omši. Môže byť účastný, ale vyrušuje vedome a dobrovoľne iných svojím správaním, slovami, gestami, a môže to byť kdekoľvek v kostole, na chóre, predsieni či zákristii. Je povinnosťou rodičov, aby vychovávali a viedli svoje deti v tomto duchu. Je to vec cti a kresťanskej hrdosti, že tí, čo užívajú svoj rozum a slobodnú vôľu, že sa takto nesprávajú v kostole. Rovnako je potrebné si uvedomiť, že zaväzuje účasť na celej svätej omši. Od prežehnania do prežehnania. Kto bez vážnej príčiny toto nedodrží, je povinný v ten deň zúčastniť sa znova na celej svätej omši. Omša je neplatná tomu, kto zámerne prichádza na omšu neskoro a prípadne bez vážnej príčiny odchádza skôr ako po záverečnom požehnaní.

Je to vážne memento. To nie je len vec kňaza, ale vec kresťanského svedomia a cti. Ježiš dnes pri týchto slovách nám pripomína, že ho stravuje horlivosť za jeho dom modlitby. Nik by nemal brať na ľahkú váhu tieto slová. Účasť na omši nás zaväzuje od siedmeho roku života. Výnimkou sú dôvody, ktoré ospravedlňujú, ako je choroba, ale aj tých, čo sú priamo pri chorom dieťati, ale nie obaja manželia. Tiež vzdialenosť, keď sa jedná o štyri kilometre a viac ísť peši, alebo cesta by trvala dlhšie ako hodinu. Výnimkou je práca v takých podmienkach, že sa nemôže prerušiť. Keď si niekto berie prácu v nedeľu a v prikázaný sviatok, aby viac zarobil, pácha hriech. Je tu memento pre podnikateľov, aby v nedeľu dovolili zamestnancom účasť na omši a taktiež na zasvätení dňa od práce. Pre iné príčiny Cirkev dáva možnosť zúčastniť sa na omši v sobotu večer s platnosťou za nedeľu. Len pozor, ak niekto si túto omšu vyberá z vypočítavosti, nie je to správne. A potom ide za športom, turistikou, svojimi záľubami a koníčkami. Treba, aby si uvedomil hodnotu nedeľnej omše a nedele ako dňa odpočinku.

Uvedomujeme si, že naše “telo je chrámom Ducha Svätého“ (1Kor 6,19). A nesieme plnú zodpovednosť za stav svojej duše. Hriech ničí tento chrám. Naše kostoly sú vizitkou ľudí a kňaza, ktorí bývajú v tej obci či časti mesta. Je správne, že o chrám sa staráme. Nie iba po stránke hmotnej, že naše kostoly sú opravené, čisté, že sa v nich cítime príjemne. Je správne, že sa staráme aj o stav svojej duše. Stáva sa dobrým zvykom, že každomesačný penitent, t. j. ten, čo každý mesiac pristupuje ku sviatosti zmierenia, prichádza nie v čase návalu okolo prvého piatku, ale napr. v deň svojho krstu a podobne. Okrem toho má vo veľkej úcte nielen deň svojho príchodu na svet, deň narodením, ale aj deň, keď bol pokrstený. Na tento deň sa mnohí zvlášť duchovne pripravujú. Mnohí si konajú v tom čase deväťdňovú pobožnosť, iní aspoň tri dni zintenzívnených modlitieb. Táto činnosť nie je príkaz Cirkvi. Keď však milujeme svoj život, nie je nám ľahostajná naša duša, spása, robíme oveľa viac, ako je príkaz. Vieme, že takouto činnosťou narastá radosť v duchovnom živote. Vieme sa viac tešiť z duchovného dobra a skôr dokážeme zvíťaziť nad zlom, hriechom. To je pre dušu akoby svetlo. Kto zažije také svetlo, vie si ho vážiť, chrániť a aj s inými sa podeliť.
Skúsme sa poučiť z poviedky Potom sa im otvorili oči duše.
Zo siedmich detí mal otec šesť nevidomých. Keď rástli, stávalo sa, že otec zveroval nevidomých synov na siedmeho, ktorý mal zrak v poriadku. Matku už nemali. Vodieval svojich bratov do prírody, rozprával im, čo vidí. Cez deň slnko, kvety, zelenú trávu, modrú oblohu a v noci hviezdy a mesiac. Bratia začali na brata mať zlosť, hnevali sa naň, až ho začali nenávidieť. Neverili mu, že on niečo vidí a oni nie. Častejšie mu začali vravieť: „Neveríme ti!“ Jedného dňa sa rozšírila správa, že do toho kraja prišiel jasnovidec. Otec zveril nevidiacich synov na vidiaceho brata a odišiel prosiť pomoc pre synov. Pri rozlúčke mu povedal: „Dávaj na seba pozor, aby ľudia nepovedali, že iba slepcov som splodil.“ Keď sa otec dlhšie nevracal, bratia začali útočiť na vidiaceho brata. V zlosti sa dohodli, že mu vypichnú jeho oči. Vrhli sa na brata a kričali: „Teraz priznaj, že nás klameš, že si nás mal na posmech, keď si rozprával, čo vidíš. Pravda, nie je svetlo na svete, iba tma?!“ Darmo ich prosil, žobronil, bratia sa nedali uprosiť. Vypichli mu oči. Slzy zmiešané s krvou mu tiekli dole zúboženou tvárou, ale pritom stále volal: „Aj tak vidím! Kto raz uvidel svetlo a nosí ho v sebe, ten je vždy synom svetla a nikto mu ho nevyhasí.“ A tak si najmladší z bratov zachoval v srdci pevné presvedčenie o svetle, kým sa nevráti otec a neprinesie liek od jasnovidca. Otec sa zhrozil, keď videl, že aj najmladší syn je slepý. Ten ho potešoval a presviedčal, že aj tak vidí v sebe svetlo. Otec vtedy povedal: „Buď požehnaný, syn môj, teraz aj tvoji bratia budú vidieť. Presvedčia sa, že si mal pravdu, čo si im rozprával a hádam oľutujú svoj strašný čin.“ Potom prišli zahanbení bratia. Otec im po jednom odovzdal liek a oči sa im otvorili. A to nielen oči tela, ale i duše, spoznali svoj hriech a plní ľútosti odprosili otca a brata za svoj hriech.
Náš telesný zrak, vďaka Bohu, je dobrý. Využime túto pôstnu dobu na to, aby sme tu v chráme, kde sa začal náš duchovný život krstom, načerpali nových milostí. Milujme svätú omšu. Prichádzajme do kostola včas a zbožne prežívajme každú jej časť. Vyvarujme sa, aby nám omše boli neplatné. Učme sa jeden od druhého zbožnosti. Často si pripomínajme deň svojho krstu a v úcte majme miesto, kde sme boli pokrstení, aby sme raz videli Boha z tváre do tváre.

Krst je pre nás “mys nádeje večného života“. Tak pocítime Kristove žehnanie.

Amen.