Tretia pôstna nedeľa

Urobme si poriadok s vlastným pokáním.

Veľkým pokušením je vidieť sa v inom svetle, lepším, čnostnejším, krajším či svätejším. Svoje počínanie, postoje, život hodnotíme iným metrom, ako to isté u druhých. Stáva sa, že viac poznávame tých druhých ako seba. Kontrolovať, sledovať, napomínať druhých – na to si robíme právo, nárok. Tým druhým ale bránime nazrieť do nášho vnútra, bránime sa kritike, napomenutiu.

Ján v závere o Ježišovi poznamenáva: „On poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku“ (Jn 2,24-25).
DI
Udalosť vyčistenia chrámu od predavačov dobytka, oviec a holubov, ako aj peňazomencov sa odohrala krátko pred poslednou Veľkou nocou. Ježiš nebol konfliktný typ človeka, hoci oponoval nepravému učeniu učiteľov národa. Udalosť, keď si z povrázkov urobil bič a peňazomencom poprevracal stoly a predavačov holubov upozornil: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu“ (Jn 2,16), má hlbší význam. Ježiš poukazuje na koniec židovského kultu. Ježišovi nejde len o útok na výnosný obchod s devocionáliami. Dobytok, ovce, holuby boli potrebné pre prinášanie obety a peňazomenci umožňovali v priestore chrámu obetujúcim i z cudziny zakúpiť si potrebné. Počínanie Ježiša malo upozorniť na chrám nie z prirodzeného materiálu, kameňa, dreva či zlata, ale na Ježišovo telo, jeho zmŕtvychvstanie, čo prítomní nepochopili. Udalosť pochopia mnohí až pri zoslaní Ducha Svätého. Udalosť vyčistenia chrámu je výzvou k očisteniu našich duší od hriechu.

Aj dnes počuť otázky v tom zmysle: nerozumiem, prečo sa často mám spovedať. Nepácham veľké hriechy a tie, ktoré mám, vyznávam a ľutujem pred Bohom. Načo zaťažovať svojimi maličkosťami kňazov?
Iní majú pocit začarovaného kruhu: hriech a spoveď, hriech a spoveď... Tak to ide už roky. Vtedy sa spoveď stáva bremenom. Možno nadobudnúť tak pripodobnenie ku kúpeľu či sprchovaniu. Keď sa tak pozbavíme duchovnej špiny. Chvíľku, niekoľko dní snáď i cítime vnútornú čistotu, pohodu... Úľavu a radosť zas vytlačí nečistota a, možno, i väčšia špina. Preto môžu vystáť otázky: Prečo znova ísť k spovedi? Prichádza znechutenie a môže prísť i rezignácia voči sviatosti zmierenia. Kde sa dopúšťame chyby? Kto sa jej dopúšťa?
Ján o Ježišovi píše: „Sám totiž vedel, čo je v človeku“ (Jn 2,25). Náš Boh nepotrebuje naše recitovanie hriechov, vysvetľovanie okolností, zvaľovanie vín na iných. Nepotrebuje, aby sme kládli dôraz na psychológiu, odvolávali sa na spoločenské okolnosti, siahali do rodinných genealógií, poukazovali na genetiku rodu, či sa vyhovárali. Ježiš aj bez spovedi vie všetko o každom človeku. Chybu či omyl nehľadajme u Boha, ale na svojej strane. Akú chybu?

Nie je to už tradícia, zvyk, že už roky pod vplyvom prichádzajúcich sviatkov, ideme k sviatosti zmierenia? Kľakáme si a spovedáme sa bez zastavenia, uvažovania, modlitby, čiže serióznej prípravy. Už roky ten istý bezduchý kríž na sebe, ten istý roky opakujúci sa pocit mať spoveď čo najskôr za sebou, s tými istými hriechmi, mechanicky zopakovanými. Áno, dokážeme si vystáť radu pred spovednicou, čo berieme ako nutné zlo. Snáď sa pod tlakom výčitiek svedomia vieme i rozcítiť. V nemiestnom napätí, ktoré si samy spôsobujeme, zabudneme nielen na poučenie, napomenutie, povzbudenie, radu, ale i pokutu. Pár minút venovaných modlitbe pokánia pokladáme za bodku sviatosti zmierenia. A čo nasleduje potom? Ten istý kolotoč, zhon, povinnosti, ľudia... ale aj chyby, hriechy...
Zastavili sme sa, skúmali sme, prečo u kresťanov sa vytvára takýto nedobrý kolotoč? Našli by sme odpoveď. Nedostatočné, nepravidelné spytovanie svedomia. Nevenujú čas, pozornosť analýze svojich myšlienok, skutkov a slov. Boja sa pravdy o sebe? Poznajú sa vôbec? Chcú ešte pracovať na sebe?
Pri sviatosti zmierenia nejde len o vyznanie hriechov. Po vykonaní pokánia, urobenia zadosťučinenia, je potrebné urobiť zmenu zmýšľania, postojov, vzťahov voči Bohu, blížnemu i sebe, ale aj zmenu postoja k hodnotám materiálnym či duchovným. Tento krok po spovedi nesmie byť vynechaný. Zmena zmýšľania má byť podporovaná modlitbou. Viac času venovať modlitbe, v ktorej si vyprosujeme silu vytrvať vo vyslovenom predsavzatí počas spovede. V modlitbe sa upevňuje náš vzťah s Ježišom. Osvojujeme si náuku Otca i Syna v Duchu Svätom. Nadobúdame zmýšľanie Pána Ježiša.
Iným krokom je zmena v prístupoch. Naše zmýšľanie má byť v zhode s učením Ježiša. Tu sa rodí vytrvalosť v dobrom, vytrvať v predsavzatí. Čas po spovedi venovaný modlitbe, uvažovaniu, stáva sa posilou premôcť samých seba, zvíťaziť nad sebou, dať prednosť Bohu pred sebou. Je správne, že si po spovedi uvedomujeme bolesť svojich hriechov, ktorými sme urazili Boha. Upevňujeme sa v láske k Bohu. Dôvera v Boha dodáva silu nevracať sa k vyznaným hriechom. Po sviatosti zmierenia by sme mali viac čítať o Božom milosrdenstve, o čnostiach a najmä Sväté písmo.

Sv. Ignác z Loyoly poúča o potrebe konania častého spytovania svedomia. Vo svojich Duchovných cvičeniach dáva návod, ako s úžitkom si spytovať svedomie. Je na nás, aby sme si osvojili počas dňa krátke pozastavenia a venovali sa skúmaniu nielen svojich chýb, hriechov, ale aj zanedbaniu dobra. Je na úžitok duše, keď sa najmä pri prežehnaní neponáhľame a pri dôstojnom urobení kríža vzbudzujeme si vďačnosť voči Bohu za dar vykúpenia na kríži.
Mnohí si pochvaľujú, že nejaké zvukové znamenie, zvončeka pri dverách, zvonenie telefónu už vedia využiť najprv na strelnú modlitbu za tých, ktorí nás chcú pozdraviť, osloviť.
Iní využívajú svoje hodinky na prehĺbenie svojho vzťahu k Bohu. Pri pohľade na hodinky ďakujú Bohu za deň, hodinu, ktorú im on dáva.
Kto si osvojil kartikulár, čo je spytovanie svedomia okolo obeda, je toho názoru, že takého krátke zamyslenie je balzamom na dušu. Zvlášť vtedy si pripomíname konať dobro, cvičiť sa v čnosti, premáhať svoje nedostatky, napríklad i povahy.
Je dobré, keď do večernej modlitby patrí spytovanie svedomia. Malo by byť počas dňa najdlhšie, pričom sa nevenujeme len hriechu, ale aj vďake za milosti dňa s prosbou o nové do nasledujúceho dňa. Stačí dve tri minúty, ktoré budú aspoň takým prínosom, ako večerná hygiena tela.
To, že sa vieme uznať za hriešnych, že chceme z hriechov povstať, že neľutujeme len zo strachu, napríklad pred trestami či peklom, ale v ľútosti nad našimi hriechmi prevláda láska, že sme urazili a zarmútili Boha, je správne. „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva svoju milosť“ pripomínajú sv. Jakub, sv. Peter i Kniha prísloví (Jak 4,6; Prís 3,34; 1 Pt 5,5).
Sv. Otec Ján Pavol II. v adhortácii Rekonciliatio et paenitentia povzbudzuje: venovať pozornosť svojmu svedomiu. Keď vieme dbať na hygienu tela, na kultúru a vkus prirodzeného života, tým viac si zasluhuje od nás pozornosť spytovanie svedomia.
Podľa kardinála Carla Martiniho by pri spytovania svedomia nemalo chýbať: ďakovanie Bohu za jeho milosrdenstvo (confessio laudis), priznanie si svojich slabostí, nedokonalostí, neverností, hriechov (confessio vitae), a tiež pravdivé, jasné, úprimné vyznanie sa z hriechov (confessio fidei).
Uvedomujeme si, že Ježiš od nás chce viac, ako je vyznanie sa z hriechov. On chce našu konverziu, obrátenie sa, zanechanie hriechu, ktorý nám odpúšťa.

Keď po smrti blahoslaveného Jána XXIII. zostavovali vydanie jeho Duchovného denníka, všimli si zaujímavú vec. Keď ako seminarista si konal pred kňazskou vysviackou duchovné cvičenia, napísal si do denníka niekoľko predsavzatí. Prešli roky, desaťročia plné intenzívnej práce na sebe a Ján XXIII. si pri duchovných cvičeniach ako pápež opäť napísal predsavzatia. Na prekvapenie boli rovnaké ako spred piatich desaťročí. Mal tie isté problémy, dopúšťal sa tých istých chýb a zlyhaní, ale nebol to ten istý človek.

Áno, niečo sa opakuje, pretože veci vyplývajú z povahy a z prostredia, kde žijeme. Usilovnou a cieľavedomou prácou na sebe sa predsa veci dajú riešiť. Sklony možno mierniť, až celkom vykoreniť. Varovať sa opakovaným hriechom je zvlášť potrebné, aby sa nezakorenili, nezvykli sme si na ne, nestali sa súčasťou života.

Úprimné spovede a následne cieľavedomá práca na sebe po spovedi menia ťažkých hriešnikov na ľahkých, tých na bojujúcich so zanedbávaním dobra, a napokon tých, čo túžia žiť s Bohom v zápasoch, bojoch, pokušeniach. Nestrácajme čas pozeraním na chyby a hriechy iných. Za hriešnikov sa máme modliť a najmä za seba. Hriech, akýkoľvek hriech, však nenáviďme a žime v presvedčení, že sa chceme každého hriechu v budúcnosti chrániť. Častá spoveď a vyznanie sa aj zo všedného hriechu, stávajú sa zárukou vernosti Bohu.

Amen.