Tretia pôstna nedeľa

Uvedomme si, že naše telo je chrám Boží.

Všetci iste poznáte staré príslovie: „Z plnosti srdca hovoria ústa“. Skutočne, každý z nás svojimi gestami, vypovedanými slovami či konaním prezrádza to, čím je naplnené jeho vnútro – srdce. A tak srdce môže byť svätyňou, z ktorej vyžaruje pravá hodnota slov, myšlienok, skutkov. Ale môže byť aj tržnicou prameňom hnevu, nelásky, prameňom neporiadku vo vzťahu k sebe i k blížnemu. Drahí bratia a sestry! Teda čím má byť naše srdce, vnútro?

Ukazuje nám to Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu, keď veľmi jasne a dôrazne vyčíta predavačom ich konanie: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu “ (Jn 2,16)!

Ježiš vstupuje do chrámu. Chrám má byť miestom stretnutia medzi Bohom a človekom. Ježiš chrám najskôr očisťuje, vyhadzuje nečisté modly a na ich mieste zostáva on sám a vyučuje. Tí, čo ho počúvajú, stávajú sa živými kameňmi nového chrámu. Ježišovi nešlo len o to, aby urobil v chráme poriadok. Bol to prorocký čin, ktorým sa Ježiš prejavuje ako Mesiáš, ktorý – podľa proroctiev – preberá moc nad chrámom. Táto praktická vonkajšia očista si vyžaduje aj očistu vnútornú. Ježiš chrám nielen vyčistil, ale dal mu celkom nový význam. Nemá slúžiť obetiam, ale modlitbe, teda nie vonkajším obradom, ale osobnému vzťahu s Bohom. Pre nás je teraz chrámom Ježiš sám. Viera v neho nás robí chrámom jeho Ducha, príbytkom Otca i Syna. Novozákonný Boží ľud objavuje potrebu chrámu, miesta, ktoré je posvätné, lebo je tam bohostánok. Potrebuje miesto, ktoré pomáha započúvať sa do Božieho slova, sústrediť sa na modlitbu, sviatosťami nadviazať a živiť spojenie s Pánom. Pre celý ľud Nového zákona je chrámom sám Kristus. Svätosť chrámu závisí od svätosti Boha, ktorý v ňom prebýva. Teda pre nás všetkých je chrámom sám Kristus.

Pôstna doba je výzvou pre nás, aby sme si očistili chrám našej duše. Iba po očiste môže byť naša duša dôstojným Božím chrámom. Aj pre nový chrám zostáva nebezpečenstvo, že sa premení na peleš lotrovskú. Ani v tomto prípade to nezávisí od chrámu, ale od toho, akí doň vstupujeme, čo napĺňa naše srdcia. Skúsme si to cez najbližšiu sv. omšu vedome všímať a urobiť vo svojom vnútri dôsledné upratovanie. Skúsme sledovať, kam zalietajú naše spomienky či plány, „pristihnúť sa“, čo hýbe našimi citmi. Či tu Boha počúvame, alebo s ním vyjednávame a kupčíme, sledovať, ako na nás pôsobia ľudské ohľady. Nebojme sa odpovedať si pred sebou samými na otázku, načo sme sem vôbec prišli, za čo konkrétne chceme ďakovať a o čo prosiť. Je dôležité občas si to aj v duši takto ujasniť a roztriediť, alebo dovoľme vstúpiť Ježišovi, aby nám to on sám poupratoval. Nachádzame sa v chráme, v ktorom je prítomný živý Ježiš Kristus. Sme ochotní aj my pripraviť svoje srdce, aby bol v ňom prítomný živý Ježiš? Očistime svoj chrám vo sviatosti zmierenia. Načerpajme sily, aby keď odídeme, chrám našej duše nebol ohrozený. Odnesme si Božie slovo nielen pre seba, ale rozprávajme o ňom aj s inými. Rozumieme týmto Ježišovým slovám „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu“ i my? Je to miesto, kde sa odohrávajú najkrajšie a najúprimnejšie rozhovory Boha s nami, ktorí ho milujeme. Svätyňa je skutočne dom Boha, miestom našich opravdivých stretnutí s Bohom. Chráňme si tie miesta. Buďme mu za to vďační. Ochraňujme ich v čistote. Žime v tej viere, že to miesto je skutočne spojivom medzi nebom a zemou.
Znečistenie v našej duši vládne vtedy, keď nosíme v sebe ťažký hriech. Kto z nás by bol spokojný s takýmto stavom? Keď si uvedomíme biedu takéhoto stavu, či nezatúžime očistiť sa? Duša sa očistí pokáním. Tento vnútorný návrat uskutočníme dokonalou ľútosťou, keď je spojená s predsavzatím vyznať oľutovaný hriech pri svätej spovedi. Po takomto vnútornom návrate sa naša duša dokonale očistí a stane sa dôstojným Božím chrámom. Táto radosť, že sme v náručí Nebeského Otca, že v našej duši je vrúcny osobný vzťah k Bohu, prevyšuje všetky svetské radosti a všetky radovánky hriešneho života. Je to najväčšie šťastie ľudského života.

Viera, že kresťanská duša je chrámom Ducha Svätého, bola prvým kresťanom samozrejmá. Veď sv. Pavol prízvukuje Korinťanom: „A či neviete, že ste chrámom Božím a Duch Svätý prebýva vo vás?“

Alexandrijský kresťan Leonidas, keď sa dozvedel, že pre kresťanstvo ho oznámili a že ho budú súdiť, v noci pred svojím uväznením ide do izbietky svojho milovaného dieťaťa Origena a pobozká spiace dieťa na prsia, lebo tam, v jeho duši, sídli Duch Svätý. V myšlienkach prosil pre svojho syna svetlo pravej viery a vytrvania v nej. A Leonidas neprosil nadarmo. Jeho syn stal sa najväčším bohoslovcom východnej Cirkvi.

A bol to Duch Svätý, ktorý to spôsobil, lebo len On dáva svetlo vyššieho poznania, ním osvietený človek žije plným životom v Bohu a bez neho duševný život nedá sa viesť vôbec. Čím je duša pre telo ľudské, čím večné svetlo v kresťanských chrámoch, tým je Duch Svätý pre nás a pre naše telo, ktoré sv. apoštol nazval chrámom Ducha Svätého.

Pane, ty si povedal: „Nerobte z domu môjho otca tržnicu“ (Jn 2,16)! Tieto slová adresuješ každému z nás: „Nerobte zo svojho vnútra domov neporiadku, hriechu, znesvätenia. Vyruš nás, Pane, svojím Duchom Svätým, aby sme sa v hriechu nikdy dobre necítili. Aby sme nikdy dlhodobo a ľahkomyseľne neostali s naštrbeným vzťahom voči tebe i blížnemu. Pomôž nám pochopiť, že pravý pokoj srdca dosiahneme vtedy, keď budeme živým svätostánkom. Chceme byť nositeľmi tvojej lásky, pokoja, radosti. Pane, daj, aby sme s tvojou pomocou ostali čo najdlhšie vnútorne krásni.

Amen.