Piata veľkonočná nedeľa

Pre spásu má význam mať spoločenstvo s Kristom.

Začína jar. Záhradník v tieto dni už má prerezané stromy. Odstránil každý konár, ktorý bol suchý, vetrom a snehom zlomený. Robí to preto, aby strom priniesol úrodu. Suchý a nalomený konár, ktorý už nemá priamy kontakt s kmeňom stromu, nemôže zarodiť ovocie.
Videli ste už niekedy stromy, keď sa krajom prehnala silná búrka s vetrom? Z nejedného oka pri takomto pohľade vypadne slza; vyvrátené stromy, polámané konáre, zráňané ovocie na zemi.
A rovnako bolí, keď sa niekto nezodpovedne správa k stromom a kríkom. Pri oberaní láme ratolesti a konáre.
Niečo podobné môžeme sledovať v duchovnom živote. Napríklad brániť niekomu kontakt s Bohom. Dávať zlý príklad, byť pohoršením spôsobuje, že môže dôjsť k ochromeniu spojenia s Bohom a možno až ku strate večného života. A na druhej strane, prevencia, pomoc, odborný zásah môžu pomôcť hneď na začiatku, ale aj vtedy, keď sa objaví beznádej.
Pán Ježiš nám pripomína: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5).

Podobenstvo o viničnej ratolesti je aktuálne i v dnešnej dobe. Pán Ježiš obrazom o vinici, ktorý bol známy jeho poslucháčom a zrozumiteľný aj nám dnes, poukazuje na pravdu ohlásenú Ježišom a každým, kto verí jeho slovám. V alegórii o ratolesti Ježiš nadväzuje nielen na známu vec zo života prírody, ale v kontexte starozákonnej predpovede dotýka sa obrazu v proroctve Izaiáša o Pánovej vinici. „Čože som ešte mal urobiť vinici svojej a neurobil som jej“ (Iz 5,4)? Tou vinicou Pána zástupov je rod Izraelov, ktorú si Pán vysadil. O Otcovi Ježiš hovorí: „Otec je vinohradník“ (Jn 5,1). Otec sa sám postaral o to, aby svoj vyvolený ľud – ako šľachetný viničný štep – preniesol z Egypta a zasadil si ho na mieste, ktoré mu cez Abraháma sľúbil. Ježiš sa stal naším bratom, ako sám povedal: „Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka“ (Mt 12,50). A o sebe hovorí: „Ja som pravý vinič“ (Jn 15,1). Cez Ježiša a skrze neho dostávame milosti a dary. Jedine priamy kontakt s ním je zárukou úrody. „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5). Text hovorí, že ratolesťou je každý a krstom sme boli začlenení do Cirkvi. Boh už v Starom zákone sadí, chráni, čistí svoju vinicu, ale tiež čaká z nej úrodu. Vo vyvolenom ľude pôsobí osobitný úmysel Boží. Pripravuje sa tu dielo ľudského vykúpenia. Keď nadišla plnosť času, Boh zasadil do svojej vinice ten najšľachetnejší viničný kmeň, v ktorom je ľudská prirodzenosť zaštepená do tajomstva božskej osoby. „Ja som pravý vinič“ (Jn 15,1), to môže povedať o sebe len Ježiš. Apoštol Ján týmito slovami zjavuje tajomstvo Ježišovej osoby. Podobne keď o sebe hovorí: „Ja som chlieb života“ (Jn 6,35), „Ja som svetlo sveta“ (Jn 8,12) alebo: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6) a podobne. Keď hovorí, že on je vinič a my sme ratolesti a že Boh Otec je vinohradník, tým nadväzuje na starozákonný obraz vinice Pánovej. Týmto obrazom chce povedať, že všetky prisľúbenia, ktoré sa v Starom zákone ohlasovali podobenstvom viniča, teraz sa tu plnia. Láska Božia k vinici, k vyvolenému ľudu a celému ľudstvu sa prejavila v tom, že do nej zasadil ako viničný kmeň svojho Syna. A nás všetkých, čo sme uverili, zaštepil do tohto kmeňa, aby sme žili novým životom, aby sme prijímali životnú miazgu z tohto kmeňa, z Ježiša Krista. Odvtedy vinič a ratolesti predstavujú obraz, ktorý nám sprístupňuje tajomstvo Cirkvi.

Konštitúcia Lumen gentium hovorí: „Cirkev zasadil nebeský Hospodár ako šľachetnú vinicu. Pravý vinič je Kristus. On dáva život a plnosť ratolestiam, totiž nám, čo skrze Cirkev zostávame v ňom a bez neho nič nemôžeme vykonať.“ (čl. 6) Ako hlboko prežíval toto životné spoločenstvo s Kristom sv. Pavol, keď napísal: „Či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi“ (Rim 14,8), alebo keď zvolal: „Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1,21). Pripomíname si, že evanjelium nám nepredstavuje len nejaký obraz. To je živý obraz a ten oslovuje. To, čo hovorí, otriasa naším svedomím: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5). Katechizmus nám pripomína v článku 755, že Cirkev je obrobená zem, Božia roľa. Apoštol Pavol hovorí: „Lebo my sme Boží spolupracovníci a vy ste Božia roľa“ (1 Kor 3,9). Na tejto roli rastie prastará oliva, ktorej svätými koreňmi boli patriarchovia. A Rimanom Pavol píše: „Ak je svätý koreň, potom aj ratolesti“ (Rim 11,16). Apoštol majstrovsky poukazuje na význam byť pevne, nie nalomene, spojený s Bohom. Bezpochyby od večnosti Boh má starosť o svoju Cirkev ako vinohradník o svoju vinicu. Pravý viničný kmeň je Kristus, ktorý dáva život a plodnosť vetvám, totiž nám, ktorí prostredníctvom Cirkvi zostávame v ňom a bez neho nemôžeme nič robiť.
Dnes, ale už aj v minulosti, bolo počuť hlasy proti tomuto obrazu, a teda aj proti učeniu Cirkvi. Aj kresťania často pod Cirkvou myslia len na kňazov, rehoľníkov, biskupov či pápeža. Niekedy ešte na tých, čo posluhujú okolo kostola. Na seba zabúdajú. Nečudujme sa, že sa stretávame s chladným správaním voči Cirkvi, že rastie odcudzenie, že sa dá žiť aj bez omše, sviatostí, modlitby... Táto skutočnosť nič neruší na tom, že Cirkev založil Kristus, že apoštol Peter dostal určitú moc a poverenie, a taktiež aj apoštoli. Viera nie je výmysel ľudí. Vieme, kto a ako sa stáva členom Cirkvi. Cirkev teda nie je len hierarchia. Práve na to myslí Ježiš v podobenstve o viniči a ratolestiach. Ježiš poukazuje, že nestačí byť len pokrstený, prípadne len niekedy sa prihlásiť k Cirkvi, to ešte nie je zárukou spásy. Ani úrad v Cirkvi nie je zárukou spásy. Je potrebné byť spojený s Kristom, ako je ratolesť spojená s kmeňom; len vtedy sa môžeme dočkať ovocia. Suchá ratolesť nielenže nemôže zarodiť, ale je zbytočná, neplní poslanie, ktoré jej bolo určené, a preto je hodená na oheň. Teda nemusí byť spasený cirkevný hodnostár či laik. Spojenie voláme milosťou posväcujúcou alebo nadprirodzeným životom. Vieme, že Cirkev ako viditeľná spoločnosť má svoje poslanie, ktoré jej zveril Kristus. Cirkev koná viditeľné úkony, v ktorých Kristus je prameňom sily, ktorý je neviditeľný, ale ktorý dáva silu pre život na zemi, je zárukou večného života. Cirkev má preto čo povedať i k životu na zemi. Mýlia sa tí, čo by Cirkev chceli uzavrieť len do kostolov, aby sa prejavila len v nedeľu alebo len ako súkromná vec. Cirkev nemôže byť cudzia k prirodzenému životu na zemi. Z histórie vieme, že Cirkev vždy vo svojej dobe robila to, čo žiadal Boh. Či sa nestarala o kultúru, vedu, umenie, zdravie, o práva a povinnosti ľudí? Áno, stalo sa a ďakujme aj za to, že niektorí členovia Cirkvi sa dopustili chýb a omylov. Vieme, že to nie Cirkev, ale ľudia. Cirkev je dielom Boha a nie človeka.
Spomíname to aj preto, že aj dnes počuť hlasy, ktoré chcú presadiť, aby viera bola odsunutá na okraj, aby sa Cirkev chápala ako jedna z organizácií z nášho okolia. Z organizácie, strany, spolku, združenia môžem vystúpiť kedy chcem a prípadne sa tam môžem vrátiť, ak ma prijmú. Ale to nie je možné vo vzťahu k Bohu. Aj keď hriechom sa zriekame Boha, ale on sa nás nezrieka. Práve preto s Bohom nesmieme pretrhnúť kontakt. A keď si to už neuvedomujú a podceňujú niektorí bratia a sestry, nesmie mlčať brat, sestra a nielen biskup. Napríklad, máme len niekoľko svätých omší v televízii. Ale podľa niektorých ľudí o ne nestoja veriaci. Podobne nestoja o relácie s náboženským programom. Mlčíme, nepíšeme, neozveme sa, keď sa nám niečo nepáči alebo páči. Mlčíme, keď vidíme, že niekto v našom okolí odumiera vo viere, zarastá mu chodník do kostola a ku sviatostiam. Nevidíme, že niekto potrebuje pomoc, radu, povzbudenie a je to syn, krstná, priateľ, suseda či brat. Bojíme sa ozvať, napomenúť, vyhovárame sa, a predsa je to naša povinnosť. Chceme, aby odumreli Bohu? Nechceme, aby boli aj oni spasení? Ak to neurobíme, tak to nie je naše kresťanstvo, ale falošná filozofia, nerozumné rozumkárenie, sebectvo najhrubšieho zrna. Záhradník bdie nad svojím sadom. V pravý čas ošetruje a chráni pred škodcami. A my v Cirkvi chceme mlčať a čakať?

Je správne, že dnes je viac a viac kresťanov, ktorí neveria všetkým správam o Cirkvi, o biskupoch. Vedia, že lož sa dá predstaviť ako pravda. Neboja sa ozvať, keď ich tupia, urážajú a hania. Je smutné, že mnohí nie sú správne informovaní a nedajú si veci vysvetliť, nechcú sa poučiť, nejdú za pravdou.
V poviedke Láska sa rozpráva o mužovi, ktorý mal krásneho koňa. A práve toho koňa chcel mať najbohatší gazda toho kraja. Chcel si ho od neho kúpiť, ale muž nechcel. Preto sa naň gazda hneval a rozhodol sa, že využije všetky metódy, triky, spôsoby, úskoky, podvody, klamstvá i zlodejstvo na to, aby koňa získal. Vedel, že muž pôjde s koňom po známej ceste. Tak sa bohatý gazda prezliekol za žobráka a ľahol si vedľa cesty, po ktorej muž s koňom prechádzal. Keď prichádzal, začal preoblečený gazda kričať, zvíjať sa od bolesti, plakať a prosiť. Muž bol dobrého srdca, a preto neváhal žobrákovi pomôcť. Zostúpil z koňa a pomohol mu vysadiť ho na koňa. Muž však držal uzdu koňovi. Vtedy žobrák poprosil o chlieb, že je veľmi hladný. A keď muž pustil uzdu, aby vytiahol chlieb pre žobráka, ten bodol koňa, ktorý sa najprv vzpieral, ale potom sa pustil do behu. Muž začal za ním utekať s krikom, že mu ukradol koňa. Zlodej-gazda na to nedbal. Muž vtedy zvolal: „Mám len jednu prosbu.“ „Akú?“ pýtal sa gazda. „Prosím, nikomu nepovedz, ako si prišiel ku koňovi.“ „A prečo?“ pýtal sa gazda. „Pretože raz niekto bude skutočne v núdzi, bude ležať na okraji cesty a bude potrebovať pomoc a iný človek, ktorý pôjde okolo neho, keď bude poznať tvoj podvod, tvoj trik, tvoje zlodejstvo, ho odbije a nepomôže mu.“
Uvedomujeme si, že nemôžeme žiť mimo Boha, Cirkvi. Vždy budeme živou ratolesťou.

Zabráňme všetkému, čo by nás i iných okradlo o Boha, o jeho lásku, a večný život.

Amen.