Piata veľkonočná nedeľa

Pripomenúť si, že máme budovať spojenie s Bohom.

Skúsme dať správne odpovede na otázky: Pochutíme si dnes na jedle, keď ho nikto nenavarí? Môžeme s autom s prázdnou nádržou prísť do cieľa, hoci veľmi túžime tam prísť? Ako sa bude správať športové družstvo k jednému hráčovi, ktorý nebude s ostatnými spolupracovať? Študent, ktorý nechodil do školy či neučil sa, môže postúpiť do vyššieho ročníka?
Iste všetci správne odpovieme jedným slovom: Nie!
Počuť aj takéto názory: Ja som kresťan katolík, aj keď nejdem v nedeľu do kostola. Pomodlím sa aj doma, v záhrade, vo vinici, veď aj tak do kostola chodia len tí... Iný „katolík“ poznamenal: Nie som ešte starý a ani chorý, mám čas na pristupovanie ku sviatostiam. Ďalší nahovára na hriech iného: Neboj sa, však sa vyspovedáš.

Kto má silu, chuť alebo odvahu povedať Ježišovi, odporovať mu, protirečiť, že sa mýli, keď hovorí: „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“ (Jn 15,4).

Ježišove slová v evanjeliách sú a budú pravdivé bez ohľadu na to, či ich niekto zavrhuje, neprijíma, opovrhuje nimi. Nám, čo sme uverili Kristovi, aj podobenstvo o viniči a o ratolesti mnoho napovedá, vysvetľuje a obohacuje. Vy, ktorí pracujete v záhrade vo vinici, jednoznačne konštatujete, že ratolesť nemôže prinášať ovocie, ak nemá pevné spojenie s kmeňom.
Ježiš toto podobenstvo o viniči nevynašiel. Židia ho poznali. Starý zákon často používa symbol vinice a viniča. Vinica je symbol vyvoleného národa. Boh je jediný vlastník vinice. Boh a vyvolený národ patria navzájom k sebe. Boh sa staral o národ, odmieňal ho, keď zachovával Božie zákony.
Ježiš týmto podobenstvom dáva jasnejší symbol. „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník“ (Jn 15,1). Boh dáva ľuďom viacej, ako je bohatstvo, sláva, moc tohto sveta. Ježiš prišiel na svet, aby nám dal večný život, ktorý nikdy neprestane, neskončí, bude trvať stále. Boh chce, aby sme s ním spolupracovali, ak chceme získať večný život. Preto povedal: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11,26). Ježiš nežiada od nás len niečo jednorazové, napríklad krst, sobáš, pohreb... Viera v Boha nie je len nejaká slávnosť. Pretože nám chce dať veľký dar, právom žiada, aby sme s Bohom stále žili, spolupracovali. Ježiš hovorí: „...ratolesť, ktorá neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia“ (Jn 15,2). Čo by to bol za syn, dcéra, ktorí by poznali rodičov, poslúchali ich, ctili a milovali len vtedy, keby od rodičov niečo chceli? Podobne čo by to bol za priateľ, súrodenec, sused... ktorý by len využíval dobrotu a lásku a sám neopätoval... Pre nás kresťanov sú záväzné aj hodnoty, ako nedeľná omša, pristupovanie ku sviatostiam, piatkový bezmäsitý pôst, denná modlitba a iné. Kto to nekoná, sám sa vedome a dobrovoľne zrieka večnej odmeny. Chce niekto filozofovať? Niekto si tvorí vieru, ako sa jemu páči, vyhovuje mu...? Ježiš hovorí: „Ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“ (Jn 15,4).
Ježiš nikoho nevylučuje zo svojej lásky. Každému chce dať to, čo mu patrí. Štvrtá pravda nášho náboženstva znie: „Boh je spravodlivý Sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá.“ Boh preto právom od nás žiada, aby sme sa neodtŕhali od neho. Len ratolesť spojená s viničom žije a prináša ovocie.
Vieme, že len zlý človek ničí, odtŕha ratolesti od kmeňa. Ako bolí vinohradníka, keď mráz spáli alebo vietor doláme ratolesti... Nesmieme zabudnúť, že existuje diabol, ktorému prekáža, že milujeme Boha, že si plníme povinnosti Božích detí. Vieme, že naša slobodná vôľa po dedičnom hriechu oslabla, rozum sa zatemnil. A preto sa stretávame s tým, že podliehame zlu, páchame hriech, volíme si to, čo nám škodí. Preto Ježiš podobenstvom o viniči a ratolestiach pripomína, aby sme sa spamätali, zastavili a prestali robiť zlo, hriech. Vtedy totiž nemôžeme byť trvalo šťastní a spokojní.

Dať si dieťa pokrstiť, a nebyť mu príkladom vo viere, nevychovávať ho ako Božie dieťa, je prinajmenej nečestné voči sebe samým.
Dať dieťa na prvé sväté prijímanie, a sami nepristupovať k Eucharistii, nezúčastňovať sa na omšiach je urážajúce Boha v nás.
Pristúpiť ku sviatosti birmovania len z vypočítavosti, potom je birmovka slávnostnou rozlúčkou s Cirkvou, Bohom.
Zosobášiť sa v kostole, a neprijať záväzky a naproti tomu zavraždiť nenarodené dieťa, porušovať manželský sľub vernosti, čo je to?
Byť priateľom hriechu, nemať čas na častú ľútosť, hnevať sa, súdiť, kradnúť, smilniť, ohovárať... Nehrozí nám, že už-už sme odtrhnutí od viničného kmeňa? Nie sme už roky mŕtvi? V našom živote môže byť niečo, čím hrozí pre nás vážne nebezpečie. Môže to byť aj memento smrti.

Všetci vieme, aké je to krásne, obohacujúce, keď vieme, že niekto nás má rád, že nás miluje. Ježiš v dnešnom evanjeliu nám práve hovorí o tom, ako máme opätovať lásku Bohu Otcovi: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia“ (Jn 15,8).
Vieme, že nič nie je cennejšie, krajšie pre nás, ako keď sme priateľmi Boha. Aké je krásne mať čisté svedomie. Pokoj v duši, rodine, s ľuďmi. Aké je to bohatstvo, keď sa vieme uspokojiť aj s málom, ale čestne a zodpovedne získaným. Keď nevlastním nič ukradnuté. Aký je to poklad, keď sa každému môžeme pozrieť do očí bez strachu, hanby, podvodu...
Ježiš nikoho nechce stratiť. Ježiš nie je len pastier, ktorý hľadá zablúdenú ovečku a teší sa, keď ju nájde. Ježiš je záhradník, čo nalomenú trstinu nedolomí.
Nemecký kazateľ Anton Knippen v knihe Gottes Wort píše o chlapcovi, ktorý sa volá Per. Bol z Hamburgu a nemal rodičov. Bolo s ním zle zaobchádzané. Podarilo sa mu nalodiť na veľkú loď v prístave, ale prišli naň až na otvorenom mori. Kapitán ho pridelil k lodným učňom. Jeden z námorníkov bol k Perovi zvlášť pozorný. Pomáhal mu, radil, venoval sa, takže sa stali priateľmi.
Raz chlapec našiel námorníka čítať knihu. Keď sa ho pýtal, čo je to za kniha, dostal odpoveď, že je to modlitebná kniha. Vtedy námorník Perovi prezradil, že je kňaz a ide do misií, kde ľudia ešte nepoznajú Boha. Ukázal chlapcovi obrázok. Bola na ňom zemeguľa a okolo nej vinič s mnohými ratolesťami a na nich tváre ľudí. Kňaz mu povedal: „To sú tí, čo už poznajú Ježiša. A každý, kto je spojený s Ježišom, je šťastný. Aj teba chcem urobiť šťastným, aby si bol ratolesťou na viniči, ktorým je Ježiš.“ Chlapec videl, že kňaz hovorí pravdu.

Náš život nech je znamením Ježišovej lásky. Uverili sme Ježišovi, učeniu o pravom šťastí a láske. Pomáhajme ľuďom objaviť a osvojiť si toto učenie Pána Ježiša. Je správne, že podobenstvom o viniči a ratolestiach sa sami chceme dať povzbudiť, poučiť, aby sme aj iným boli nápomocní v objavovaní Ježišovej pravdy a lásky...

Auto potrebuje palivo, aby jazdilo. Telo potrebuje vzduch, ale i nápoj a jedlo, aby žilo. A aby sme boli po smrti naveky šťastní? Áno, potrebujeme žiť s Bohom. Žiť s Bohom znamená zachovávať to, čo Boh zjavil vo Svätom písme, čo nám Ježiš prišiel oznámiť a o čo sa snaží i dnes Cirkev. Byť ratolesťou na viničnom kmeni. Byť kresťanom katolíkom nielen pokrsteným, teoretikom, ale praktizujúcim.

Amen.