Tretia veľkonočná nedeľa

Je potrebné vo viere rásť, ale nielen teoreticky.

Priznať si, že som sa pomýlil, býva veľmi ťažké. Vždy je lepšie omyl si čím skôr uvedomiť. Ak omyl spôsobil zlé a veľké následky, nestačí ich len odstrániť, urobiť za ne náhradu, ale čo sa týka budúcnosti, treba byť viac pozorný.
Ak to platí pre prirodzený život, tým viac to platí pre duchovný život.

Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní nielen apoštolom pripomína: „Vy ste toho svedkami.“ (Lk 24,48)

Ježiš v čase od svojho zmŕtvychvstania po nanebovstúpenie sa často zjavuje za rôznych okolností. Nik z tých, s ktorými sa po zmŕtvychvstaní stretáva, si neuvedomoval, že cez neho a skrze neho chce Ježiš utvrdiť, upevniť v učení, ktoré tri roky učil apoštolov a zástupy. Každé stretnutie so zmŕtvychvstalým Ježišom má svoje opodstatnenie. Stretnutia sa dotýkajú priamo vzťahu človeka k Bohu, večnosti, duše a večného života.
Ženy, ktoré v nedeľné ráno chceli natrieť mŕtve telo Ježiša, sa mýlili. Zmŕtvychvstalý ich posiela ako svedkov k učeníkom: „Choďte a oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“ (Mt 28,10) Peter a Ján pochybovali a napokon sám Ján o sebe píše: „Vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril.“ (Jn 20,8) Tomáš, ktorý si dával podmienky, aby uveril v Zmŕtvychvstalého, napokon odpovie: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28) Rovnako dvaja učeníci, ktorým Ježiš cestou do Emauz otvára písma a oni ho spoznajú pri lámaní chleba, sú svedkami zmŕtvychvstania Ježiša.
Keď Ježiš hovorí k apoštolom: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám“ (Lk 24,38-39) nikoho nechce nechať na pochybách a pre každého má odpoveď a dôkaz.
On je skutočne Boh v ľudskom tele, ktoré po zmŕtvychvstaní žije. Mnohí nerozumeli Ježišovým slovám, keď hovoril o svojom zmŕtvychvstaní.

Problémy prvých učeníkov sa preniesli na stáročia. Duch pochybnosti, nedôvery k učeniu Ježiša, najmä vtedy, keď nepoznajú pravdu, prípadne nie celú, sú aj dnes príčinou mnohých omylov. Veľkonočná doba je výzvou neodmietať všetko, prípadne to, čomu hneď nemôžem uveriť, čo nemôžem hneď poznať, o čom sa nemôžem zmyslami presvedčiť, o tom, čo nejako súvisí s Bohom. Naopak.
Ježiš postupne po svojom zmŕtvychvstaní posilňuje vieru svojich učeníkov. Každé stretnutie so Zmŕtvychvstalým je potrebné a sám Ježiš hovorí, „že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ (Lk 24,44) Ježiš si tak počína, aby nielen jeho učeníci a súčasníci jeho učenia, ale všetci, čo sa stretnú s jeho učením až do konca čias, boli “dobrými svedkami“. Ježiš sám sa postará o to v Duchu Svätom, aby každý mohol porozumieť Písmu.

My, čo sme uverili, že Kristus je naším Bohom, že vstal z mŕtvych a žije v našich srdciach, sme povinní vydávať svedectvo o ňom najmä svojím životom. Pri prijatí krstu sme zobrali na seba povinnosť byť svedkami toho, čo Ježiš učil, robil, ale i jeho smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia. Ježiš v každom z nás žije, pôsobí. Pravými svedkami sme vtedy, keď konáme ako Peter, o čom píšu Skutky apoštolské. Peter prehovoril k ľudu: „Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych; a my sme toho svedkami. A teraz, bratia, viem, že ste to v nevedomosti urobili, ako aj vaši poprední muži. Ale Boh takto splnil, čo vopred oznámil, …že Mesiáš bude trpieť. Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy.“ (Sk 3,19)
Aj dnes Boh právom od nás žiada byť svedkami. Dal nám iných svedkov, cez ktorých a skrze ktorých sme uverili. Náš život, jednotlivé udalosti majú o tom hovoriť. Môžeme aj vo svojom okolí nájsť viac vzorov, povzbudenia, viac svedkov viery Zmŕtvychvstalého.

Viktor spolu s manželkou boli obľúbení ako veriaci ľudia. Spolu boli nielen poslancami v obecnom zastupiteľstve, ale aj vo farskej rade. Nerobili rozdiely. Ich správanie bolo vždy čestné. Aj keď museli si od nich ľudia vypočuť vážne slová napomenutia, všetci vedeli, že nikomu nikdy nechceli zle. Aj oni dvaja museli vydať svedectvo viery a nebolo to ľahké. Po niekoľkoročnom bezdetnom manželstve sa dočkali okamihu, že lekár povedal, že budú mať dieťa. Krátko na to po dlhých vyšetreniach si ich zavolali lekári a oznámili im, že dieťa bude mrzáčik. Vtedy sa pozreli na seba, a hoci so slzami v očiach, jasne povedali, že dieťa prijímajú ako dar od Boha. O dieťa sa starali a Viktor aj vtedy bol vždy ochotný pomôcť ľuďom. Keď mal syn tri roky, prihlásilo sa o život druhé dieťa. Lekári varovali. Nemýlili sa. Aj toto dievčatko sa narodilo choré. O pol roka zomrela Viktorovi manželka. Ľudia čakali, že situácia, v ktorej sa Viktor ocitol, zlomí ho voči Bohu i ľuďom. Nie. Mal ťažký život. Mnohé veci musel odložiť, mnohé sa zmenilo. Dnes je však svedkom v úlohe otca i kresťana. Pre koľkých mužov je povzbudením, svedkom! Dokázal a dokazuje i dnes svojím životom, že byť svedkom Zmŕtvychvstalého nie je pre neho jednoduchá a ľahká vec, ale mnohí z jeho úst počuli recept, návod, tajomstvo života: „Keď prijímam od Boha mnohé dobrá, nemal by som prijať aj to, čo mi Boh dáva ako skúšku?

Áno, svet potrebuje svedectvá, potrebuje svedkov viery.

Známa je socha Božského Srdca Ježišovho, ktorá pri bombardovaní padla a keď ju vojaci našli, mala obe dlane celkom zničené. Keď vojaci postavili sochu na stojan, jeden z nich sa na ňu zadíval. Odbehol, našiel kus papiera, na ktorý napísal: „Nemám už svoje ruky, len vaše,“ a motúzom upevnil k soche. Odvtedy prešli roky. Veriaci sa rozhodli sochu neopraviť. Koľko ľudí, mladých i starých, chorých i zdravých, veriacich i neveriacich sa pri tejto soche zastavilo, zamyslelo, a najmä – odišlo do ďalšieho života s inými myšlienkami...
Jedna z nich hovorí: „Snúbenec ma opustil a dieťa mi ostalo. Pohľad na túto sochu mi dal silu. Dnes som už šťastná babička.“
Iný pri soche umiestnil tabuľku: „Ďakujem za život.“ Za týmito slovami sa skrývajú boje a zápasy muža, ktorý prišiel v jeden deň pri autonehode o celú rodinu, zdravie, zamestnanie a chcel spáchať samovraždu. Dnes má inú rodinku.
Prichádzajú študenti, aby poprosili o pomoc pri maturitách. Mladí muži a ženy prichádzajú prosiť o silu dobre sa pripraviť na život. Prichádzajú rodičia prosiť za márnotratných synov a dcéry, ale aj deti za otca alkoholika, brat za uzdravenie sestry. Mnohí sa na začiatku hnevajú na Boha, že ich trestá, nepočuje. Iní si život predstavovali celkom ináč a dnes musia začať znova.

Boh chce, aby sme boli jeho svedkami. Uveriť v Zmŕtvychvstalého si právom vyžaduje čas, súhlas rozumu a často víťazstvo nad citmi… Kto uveril Zmŕtvychvstalému, nestal sa svedkom zázraku. Choroba milovanej osoby sa skončila smrťou. Sklamanie dlho bolelo. Každý však pozná, skôr-neskôr, že Zmŕtvychvstalý sa nemýli, keď dopúšťa skúšky.
Pri Ježišových slovách „Vy ste toho svedkami“ (Lk 24,48) si uvedomujeme, čo v našom živote právom od každého z nás očakáva Ježiš. Nik z nás nie je a nebude ochudobnený o kríže.

Či sme nepočuli, koho Boh miluje, toho krížom navštevuje? Boh sa nemýli. Boh nám dáva čas a mnohé prostriedky, aby sme dali pravú a správnu odpoveď. Boh čaká.

Amen.