Tretia veľkonočná nedeľa

Prehodnotiť svoj osobný vzťah k Ježišovmu zmŕtvychvstaniu a následne k svojmu životu.

Stalo sa vám, že niekomu vysvetľujete veci, ako ich vy vidíte a dotyčný, ktorý vás o to požiadal, pritom nepočúva? Je vidieť, že myšlienkami je ďaleko. Môže veci pochopiť, môže ich poznať, keď nechce?
Syn si viackrát vypil. Keď vytriezvel, vždy prosil otca o odpustenie a sľuboval, že alkohol už nechá. Prosil otca, aby sa za neho modlil. Otec to nielen sľúbil, ale aj mnoho sa modlil, aby syn zmenil svoj život. Večer znova prišiel v podnapitom stave. Otec ráno rezal drevo. Syn, už triezvy, prišiel k otcovi: „Otec, môžem ti pomôcť?“ Otec súhlasí. Keď syn na druhej strane chytí pílu a chce ju pritiahnuť k sebe, otec nepovolí, drží ju v ruke. Viackrát syn trhne pílou, ale otec ju pevne drží. Vtedy mu syn povie: „Otec, ale ako ti pomôžem porezať drevo, keď pílu nepovolíš?“ Na to mu otec povie: „Syn môj a ako ti ja môžem pomôcť zbaviť sa tvojho zlozvyku – alkoholu, keď ty nechceš?“

Kto z nás spočíta modlitby, sväté omše, prijímania, spovede, výlohy a milodary, čo sme obetovali na kostol! Je primerane tomu taká silná aj naša viera?
O reakcii na Ježišove slová po jeho zmŕtvychvstaní evanjelista svätý Lukáš poznamenal: „Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu“ (Lk 24,45).

Ježiš po zmŕtvychvstaní nadväzuje s apoštolmi bezprostredný kontakt; má telo, ktorého sa môžu dotknúť, na ktorom môžu vidieť rany po klincoch a kopiji a keďže sa stále divili, hovorí: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi (Lk 24,41). Týmto chce posilniť vieru učeníkov. Jeho telo je skutočne pravé, ale má nové vlastnosti. Je to oslávené telo. Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša nebolo návratom do života na zemi, ako to bolo v prípadoch tých, ktorých vzkriesil z mŕtvych. Tí totiž nemali oslávené telo. Tak mládenec z Naimu, priateľ Lazár či dcéra Jaira museli ešte raz zomrieť. V Ježišovom prípade vidíme prechod zo smrti do nového života, večného života. V tom je vidieť dielo Ducha Svätého. Pán Ježiš učeníkom podáva dôkaz o cieli života človeka, ktorý sa smrťou nekončí. Na Ježišovi sa plnia predpovede prorokov, slová napísané v Mojžišovom zákone a taktiež slová v žalmoch (porov. Lk 24,44). Vieme, že svedectvo dvoch alebo troch bolo u Židov najsilnejším argumentom. Ježiš tak poukazuje na vážnu vec v našej viere. Jeho zmŕtvychvstanie je potvrdením pravdy o jeho božstve, že bol skutočným a pravým Synom Božím. Zmŕtvychvstaním aj nám Ježiš otvoril bránu do nového života. Ježiš predloží podmienku, ktorá zaväzuje tých, čo uveria v neho, že ich viaže poslanie „hlásať pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24,48). A táto činnosť sa má prejaviť tak, ako to sám Ježiš definuje: „Vy ste toho svedkami“ (Lk 24,48).
Liturgické texty celého Veľkonočného obdobia až do slávnosti Zoslania Ducha Svätého rozprávajú o stretnutiach zmŕtvychvstalého Krista najmä so svojimi učeníkmi. Dochádza k neohláseným a neobyčajným stretnutiam. Počas nich Ježiš poukazuje na zmysel toho, čo sa stalo. Robí to nielen slovami, keď hovorí „Pokoj vám“ (Lk 24,36); keď ich oslovuje „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky“ (Lk 24,38), ale aj vyzýva učeníkov, „Dotknite sa ma a presvedčte sa“ (Lk 24,39). Tieto stretnutia majú svoju gradáciu v živote apoštolov. Najprv sa boja, majú strach, postupne sa presvedčia, že Ježiš skutočne je medzi nimi, veď jedol pečenú rybu. Napokon Peter prehovorí k ľudu: „Vy ste zapreli Svätého a Spravodlivého a žiadali ste, aby prepustili vraha. Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych, a my sme toho svedkami“ (Sk 3,14-15).

Môžu sa natískať otázky: Prečo Zmŕtvychvstalému tak veľmi záleží na tom, aby učeníci získali presvedčenie, že nie je duch? Prečo tak konkrétne prejavuje svoje telesné zmŕtvychvstanie, že prijíma pokrm? Odpoveď bude v tom, aby sme neohraničili svoju vieru len na duchovné veci, len na historického Krista a pritom zabudli na význam jeho telesného zmŕtvychvstania.
Základnou povinnosťou človeka je predsa hľadať posledný cieľ svojho života a to je zmŕtvychvstalý Kristus. Bola by to fundamentálna chyba, kto by sa k svojmu poslaniu na zemi staval povrchne, nezodpovedne, zle.
Kňaz J. Cuda (v Biblioteke kaznodziejskej, č. 3-4/97, Poznaň, s. 141) rozpráva o matke, ktorá napísala list svojim neveriacim deťom k Veľkej noci. V liste dáva najavo, že sa teší, že ich na krátku chvíľu uvidí aj s ich rodinami. Deti totiž bývajú ďaleko a prichádzajú k nej len raz do roka. Pokračuje: „Čakám na toto stretnutie s radosťou i bolesťou. Hoci to ukrývam, cítim medzi vami a nami, rodičmi, veľkú priepasť, ktorá nás oddeľuje. Viem, že nás máte radi, máte o nás starosť, ale naše sviatočné stretnutie nie je tak prežité, ako sme vás vychovali: v duchu Zmŕtvychvstalého. My ideme do kostola a vy zostávate doma. Strata vašej viery nás veľmi bolí. Či možno stratiť vieru tak, ako stratí dievča šatku? Veľa rozprávate o tom, čo všetko musíte stihnúť. Rozprávate, že sa staráte vo svojom zamestnaní o bezdomovcov, o tých, ktorým sa robí krivda. Bojujete s nespravodlivosťou a nerozumnosťou iných. Nenapadlo vás pomyslieť si na to, že je Niekto, kto vašej obetavej práci môže dať posledný zmysel? Zaiste vidíte istý zmysel v tom, čo robíte, ale nakoľko táto vaša činnosť má pre vás hodnotu? Aj vám nadíde hodina smrti. Viete, že za vojny som bola zdravotnou sestrou. V poľnej nemocnici, kde som pracovala, došlo k tragédii. Istá matka dňom nocou sedela pri lôžku svojho jediného syna. Bol ranený a situácia bola beznádejná. Syn bol zmyslom jej života. V ten deň, keď zomrel, matka spáchala samovraždu. Bola neveriaca. Zmysel jej života zomrel s jej synom. Mala správny zmysel života? Nemá človek povinnosť hľadať taký rozumný zmysel svojej existencie, kde smrť nie je “posledným slovom“?

Zmŕtvychvstalý Ježiš nás učí, aby sme prijali nielen teoreticky, ale aj každodenným životom, že smrťou sa život nekončí. Veríme, že duša nezomiera. Veríme, že aj nášmu smrteľnému telu nadíde čas, keď povstane k novému životu. Veríme, že s osláveným telom sme pozvaní samým Ježišom žiť v jeho Kráľovstve.
Pracovníci pohrebných služieb za primeraný poplatok dokážu mŕtve telo pripraviť na pohreb tak, že zdá sa, akoby žil. Nešetria rôznymi púdrami, farbami a voňavkami. Chcú pozostalým spríjemniť rozlúčku pohrebu. Necítia zápach rozkladajúceho tela. Nevidieť mŕtvolnú belobu. Keď zaplatia, tak mŕtvej žene urobia aj nový účes.
Kristus bol tiež mŕtvy. Nepotreboval však službu žien v nedeľu na svitaní. Vstal z mŕtvych. Na tele si ponechal znaky umučenia, ktoré mu spravila ľudská zloba. Prečo asi? Môžeme sa domnievať, že keď sa s ním stretneme ako so svojím Sudcom, aby sme pri pohľade na jeho ruky, bok, hlavu, uvideli veľkosť jeho lásky a veľkosť nášho hriechu. „Boh je láska“ (1 Jn 4,8). Je správne, že veľkonočný čas využívame nielen na osobné stretnutie s eucharistickým Kristom v kostole pri svätej omši, ale aj vo všedných stretnutiach s našimi najbližšími, ale i neznámymi ľuďmi, že v nich vidíme zmŕtvychvstalého Krista nielen v duši, ale i tele. Je na nás, či budeme klamať seba a iných, a či budeme bojovať o spásu svojej duše o nový život v oslávenom tele so všetkou zlobou tela, sveta a diabla.
Uvedomujeme si, že akt zmŕtvychvstania Krista je od začiatku plný tajomstiev. Zmŕtvychvstanie Krista nie je iba obyčajný návrat do tohto sveta. Tí, čo boli klinicky mŕtvi a prebrali ich k životu, o tých nemožno povedať, že vstali z mŕtvych. Pretože na nový život, ktorý každému z nás prisľúbil Ježiš, sa už nebudú vzťahovať prirodzené zákony. Tam už nebude druhá smrť, bolesť, lúčenie, strach, choroba... Z mŕtvych vstať znamená dosiahnuť druhý breh, ktorým je večný Boh, nekonečná Láska.
Ďakujeme dnes apoštolom, že tak ťažko bolo im prijať zmŕtvychvstalého Ježiša. Tým sme dostali dôkazy, príklad, posilu o tom, že dnes oživujeme svoju vieru v zmŕtvychvstanie svojho tela.

Vieme, že Boh ku nám hovorí nielen v kostole pri čítaní z Písma a jeho výklade, ale vždy, keď vieme si nájsť na Boha čas, najčastejšie počas modlitby, účasti na svätej omši, pristupovaní ku sviatostiam, skutkoch kresťanského telesného či duchovného milosrdenstva.
Syn pri rezaní dreva pochopil, že je dobré, keď sa za jeho obrátenie modlí otec, ale svoju úlohu pri zmene života, zanechaní zvyku opilstva, musí urobiť on sám. Nečudujme sa, že aj v našom živote je len na nás, aby sme ukázali svojím životom, že veríme vo vzkriesenie svojho tela k novému životu.

Amen.