Veľkonočná nedeľa

Ježišovo zmŕtvychvstanie je nádejou pre náš večný život.

Prosím, vypočujte si príbeh mladej ženy, ktorá hovorí:

„Niekoľko mesiacov po uzavretí sviatosti manželstva môj manžel utrpel v práci ťažký úraz. Rýchla pomoc mu zachránila život. Deň a noc som bola pri jeho posteli, veď ho veľmi milujem. Jeho oči nedávali znak života. Míňali sa dni a k zdravotnému zlepšeniu neprichádzalo. Vytrácala sa mi sila a strácala som nádej. Viac a viac som sa cítila skleslá a upadala som do hlbokej depresie. Nadišiel deň, kedy manžel nadobudol plné vedomie. Začal sa usmievať a potom so mnou aj rozprávať. Vtedy ustúpila depresia, znechutenie a znova som sa cítila šťastná, všetko okolo som zasa začala vnímať a znova sa mi chcelo žiť.“ (Porov. STEPULAK, M. Z.: Očakávanie, Varšava 1995, s. 27)

Čo odpoviete na otázku: Čo spôsobilo, že zrazu sa všetko v živote ženy zmenilo, keď manžel nadobudol vedomie? Odpoviem za vás. Bola to nádej, ktorá zahnala mraky noci a dala jej síl k ďalšiemu životu.
Zamyslíme sa každý sám. Aká by bola naša viera, čím by bola pre nás Cirkev, keby sme nemali nádej? Kristus svojím učením vzbudzoval u ľudí vieru, ale tá viera rástla vďaka nádeji.

Ján apoštol sa sám o tom presvedčil, keď o sebe napísal: „Vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.“ (Jn 20,8-9)

Nádej je skutočnosť, ktorá napĺňa človeka silou a mocou, dynamizuje jeho život a každodennú námahu. Nádej patrí medzi tri božské čnosti. Vo Svätom písme od začiatku, od udalosti, keď prarodičia spáchali hriech, Boh daruje ľuďom nádej, keď hadovi hovorí, že ľudské potomstvo mu rozšliape hlavu (porov. Gn 3,15). Boh naznačil, že človek bude musieť bojovať, ale dostáva prejav Božej lásky, že raz zvíťazí žena nad diablom a to skrze potomka, skrze Mesiáša. Tento verš voláme prvou blahozvesťou, protoevanjeliom. Ježiš Kristus bol jediný potomok, ktorý zvíťazil svojou smrťou na kríži nad hlavou diablovou. Kristovo zmŕtvychvstanie je naša nádej.
Prázdny hrob pripomína Ježišove slová: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6) a v týchto slovách nachádzame výzvu k nádeji.
Keď chcú ženy v nedeľné ráno namazať mŕtve telo Krista, a nenašli ho, ich radosť a nádej vystrieda smútok, strach, beznádej. Mária Magdaléna oznámi učeníkom, že hrob je prázdny. Ani si neuvedomuje, že stojí na začiatku dejín, kedy ľudia až do konca čias budú nachádzať nádej v Kristovom zmŕtvychvstaní.
Človek má rád svoje isté veci. Príslovie „Lepší vrabec v hrsti ako na streche“ hovorí o hodnotách. Viac znamená keď niečo vlastním, ako to, o čom snívam, premýšľam či rozprávam. A predsa sú v živote veci, ktoré sa nedajú uchopiť, a predsa sú dôležité. Medzi ne patrí aj život kresťana katolíka. Nestačí len hovoriť: verím, milujem, mám nádej, ale je potrebné, aby som to vlastnil a vo svojom živote mal o tom istotu. V tento prvý deň týždňa, ako voláme každú nedeľu, práve pre udalosť zmŕtvychvstania, sám Ježiš chce nás obdarovať darom, čnosťou nádeje. My si tento dar nemôžeme dať, môžeme oň prosiť Boha, ale môžeme byť len obdarovaní.
Vzkriesený Ježiš je tá neuchopiteľná skutočnosť. Stretávame sa s ním, a predsa ho nemôžeme tak chytiť, podržať si, že by sme ho chceli ukázať okoliu. Keď Ježiš vstal z mŕtvych, po ženách odkázal učeníkom: „Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“ (Mt 28,10)

Odkaz Ježiša z dnešného rána platí stále. Je potrebné ísť tam, kde nás posiela Ježiš a robiť to, čo od nás očakáva. Každý z nás má svoju vlastnú cestu, ktorú mu určil Boh. Keď nerozumieme, čo a prečo to Boh na nás dopúšťa či žiada, máme si vzbudzovať v srdci túžbu plniť vôľu Božiu. Boh môže aj našu vôľu zmeniť, ako pri bráne Damasku zo Šavla sa stáva Pavol, ktorý mení svoj vzťah k Bohu. Svoju vôľu podriaďuje Božej a keď s ňou spolupracuje, rastie v jeho živote aj dar, čnosť nádeje. Táto čnosť pre neho samého a pre mnohých, ktorým ohlasuje priamo Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, stáva sa istotou pre večný život. Pavlove slová sú aj pre nás výzvou osvojiť si a prijať Ježiša zmŕtvychvstalého ako nádej. Boha sa telesne nedotýkame, nevidíme ho, nepočujeme, a predsa už pri krste každého z nás Boh obdaroval nádejou. Krst je začiatok nového života. V ňom sa zmyl z našej duše každý hriech. Dostali sme nádej. Pôstna doba je pre veriaceho čas, keď si na krst nielen spomína, ale najmä krstné záväzky aj plní. Nastáva čas zintenzívnenia nádeje.
Byť kresťanom, a nemať nádej, žiť v beznádeji sa nezhoduje. Kristov prázdny hrob je dôkazom, že vstal z mŕtvych. Pre nás to znamená dôverovať Bohu. Prijať ho za svojho Boha a Pána. Odstrániť zo svojho života radikálne a rozhodne všetko, čo je prekážkou nádeje. Sviatosť zmierenia je darom, liekom, svojimi milosťami dáva viac ako špekulovanie, mudrovanie, či úpadková filozofia. Veľkonočné ráno a radostné aleluja ponúkajú to, čo nikto a nič nemôže dať. Zmŕtvychvstalý Ježiš dáva nádej.

Keď nám veriacim zomrie drahý človek, je samozrejmé, že smútime, cítime bolesť a žiaľ. Jedine Ježiš svojím zmŕtvychvstaním nám dáva nádej, že sa nelúčime natrvalo. Zomrelí nás len predchádzajú. Všetci ich musíme nasledovať. Smrť drahého je výzva budovať svoju nádej na zmŕtvychvstalom Kristovi.
Keď lekári konštatujú, že ich zručnosť, vzdelanie, technika už nestačia, že urobili všetko, je správne, že veriaci kresťan pozrie na kríž a prázdny Kristov hrob a povie: „Buď vôľa tvoja.“ Nenastane zázrak. Choroba neprestane. Možno začnú ešte väčšie muky duše i tela, ale vedomie – som v rukách Boha, od neho som vyšiel a k nemu idem – dáva silu nádeje, ktorej nemožno prirovnať žiadne utišujúce a povzbudzujúce prostriedky.
Kto zažil sklamanie, zradu, pošliapanie jeho lásky, keď si uvedomil, že to, čomu zasvätil život sa rúca, stráca, zaniká... čo mu vtedy pomôžu ľudské slová, nech by boli akokoľvek silné, pekné, milé? Zmŕtvychvstalý dá viac svojou nádejou. Nádej neničí, ale pozýva začať znova, dokončiť, neprestať.

Kristovo zmŕtvychvstanie je nádej, ktorá ako zornička na svitaní oznamuje nový deň. Áno, sú ťažkosti s nádejou v našom živote. Nie je to ľahké a samozrejmé vlastniť nádej. Kristov prázdny hrob je začiatok, zelenou ratolesťou, ktorá oznamuje a pripomína, usilovať sa a urobiť z vlastnej strany všetko na prijatie nádeje od Krista. Aj Kristus nad hrobom priateľa Lazára najprv zaplakal a sestre Marte vysvetlil veci, poučil ju a potom Lazára vzkriesil.
Áno, udalosti dnešného veľkonočného rána prijímame, uverili sme, že Kristus nevstal z mŕtvych preto, aby sme v dnešný deň mali bohato prestreté stoly, ale aby sme mali nádej, ktorú môže dať len On. Vstávame z noci beznádeje. Je nové ráno. Na ceste života už nie sme osamotení. Ježiš ide s nami ako s učeníkmi do Emauz. Volajme: Zmŕtvychvstalý Kristus je pravý Boh, pravý človek, je môj Vykupiteľ a Spasiteľ!

Poznám človeka, vzdelaného, zdravého, má pekné spoločenské postavenie, mnohí ľudia ho majú radi, vie pomôcť, poradiť, nájde si čas na pomoc druhým, je nezištný a dobrý, snáď mu i niekto závidí. A tento muž, aj keď to v spoločnosti nedá na sebe vidieť, že muž bolesti. Trpí za tých, čo sa mu zverujú so svojimi krížmi, ťažkosťami, trpí aj za verejné hriechy, stratu morálky u mnohých, s ktorými spolupracuje, trpí, že povie pravdu, že neznesie podvod. Tých pár ľudí, ktorí vedia o jeho utrpení, mu pomáhajú. Je Jóbom našich dní. On vie, že od Boha mnoho dostal a mnoho musí za to aj trpieť. Je však mužom nádeje.

A nie je sám. Koľko je takých otcov, matiek, bratov a sestier, kňazov a rehoľných sestier v našom okolí! Zmŕtvychvstalý potrebuje spolupracovníkov nádeje. Vy, čo patríte medzi nich, pri prázdnom hrobe si znova uvedomujete, že aj pre vás začína nový deň. Všetci si prosme pre seba a svoje okolie, okrem iného - nádej, nádej, nádej.

Amen.