Veľkonočná nedeľa

Veľkonočný čas je na zamyslenie sa nad svojou vierou.

„Aleluja, radujme sa, Kristus Ježiš z mŕtvych vstal.“ Takto dnes spieva celá Cirkev po celej zemi. Ona je vyjadrením našej radosti. Táto radosť, ktorú dnes prežívame, je však podmienená naším vnútorným a osobným presvedčením zo zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista.

V evanjeliu čítame: „Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych“ (Jn 20,8-9).

Keď prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený, veľmi sa naľakala. Rýchlo to bežala oznámiť jeho učeníkom. Oni, celí prestrašení bežali k hrobu, aby sa presvedčili o pravdivosti správy, ktorú priniesla Mária Magdaléna. Keď ta došli, našli ho prázdny a v ňom poskladané plachty, v ktorých bolo zavinuté Ježišovo telo a šatka, ktorú mal na hlave. A práve tu sa stretávame s prvým dôkazom vzkriesenia. Týmto dôkazom sú poskladané plachty, ktoré ostali v hrobe. Keď ich Ján uvidel, napísal o sebe: „Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych“ (Jn 20, 8-9). Evanjelista nepíše: „videl a presvedčil sa“, ale „videl a uveril.“ Toto objavenie prázdneho hrobu, bolo pre učeníkov prvým krokom k uznaniu samej skutočnosti zmŕtvychvstania. Hoci sa vzkriesenie v Novom zákone oznamuje ako historická udalosť, nedá sa pochopiť ako iné historické skutočnosti, pretože nepodlieha zákonom nášho sveta v jeho priestore a čase. Prázdny hrob bol znamením, ktoré pochopili až pri stretnutí sa so živým Kristom. Tieto vonkajšie zážitky a vnútorná viera sú neoddeliteľným presvedčením, ktoré dáva zmysel celému poslaniu a životu apoštolov, svedkov Vzkrieseného. Viera dnešného človeka je odkázaná na hodnoverné slovo prvých svedkov.
Drahí bratia a sestry! Vidieť a uveriť. Vo svete sú veci, ktoré môžeme vidieť očami, nahmatať rukami, odmerať, odvážiť, popísať. Sú ďalšie, ktoré môžeme pochopiť rozumom, ako zásady matematiky, iné vychutnať skôr citom, ako krásu prírody, umenia... A existuje ešte jeden celý svet, ktorý možno vnímať iba vierou. Viera v skrytého Boha je a zostane vierou, ktorá hľadá, pýta sa a vždy znova riskuje. Kto naozaj spozná Boha a uverí v neho, toho život sa zmení - vnútorne i navonok. Poznanie Boha je dielom nielen rozumu, ale aj srdca, t. j. celej osoby. Spoznať Boha znamená uznať ho za dôvod a cieľ vlastného života, prijať ho ako jediné a absolútne dobro.

V tichej ulici veľkého Paríža žil známy Max Jacob. Na biedne živobytie si zarábal maľovaním obrazov. Nemodlil sa, nechodil na bohoslužby, nemal na to čas, ale pri práci na obrazoch často premýšľal o tom, či jestvuje Boh, či treba veriť v Boha a ako sa dostať k viere v Boha. A Boh ho za to odmenil nádherným zážitkom. Raz, keď sa vrátil domov z Národnej knižnice, zbadal pri stene, na ktorej visel jeho obraz krajiny, nebeské zjavenie. Uzrel tam stáť postavu zahalenú plášťom. Podľa známych obrazov spoznal, že je to postava vzkrieseného Krista. Ježiš mal pokojnú a žiarivú tvár. Umelec pred ním padol na kolená a zvolal: „Pane, odpusť mi!“ A potom sa mu Ježiš stratil z očí.
Tento zážitok natoľko otriasol mladým umelcom, že požiadal katolíckeho kňaza o poučenie vo viere a o krst. Po svojom krste prežíval umelec najkrajšie chvíle svojho života v hlbokej viere v Boha. Tak veľmi miloval Pána, že celou dušou zatúžil stať sa kňazom, aby mohol ľuďom ohlasovať, akým šťastím je pre človeka hlboká viera v Boha.

Radosť, ktorú dnes prežívame zo zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista, musí nájsť konkrétne uplatnenie v našom každodennom živote. Lebo ináč by bola naša radosť iba čímsi povrchným. A práve viera je tým základným fundamentom, ktorým človek odpovedá na Božie volanie, na Božiu výzvu. Hlboká viera a dôvera v Boha nám pomôže prekonať všetky naše životné ťažkosti a krízy. Mnohokrát sa nám zdá, akoby sme boli na všetky naše životné problémy úplne sami. Ale nie je tomu tak! Veď Boh je stále s nami a vie, čo je pre nás najlepšie. Veriť znamená bezvýhradne sa odovzdať Bohu a pustiť sa spolu s ním na cestu do neznáma. Vzkriesením svojho Syna nás Boh vrcholne uistil o svojej láske k nám. Už v Starom zákone u proroka Izaiáša čítame: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba“ (Iz 49,15). Čo už môže byť krajším dôkazom, ako práve toto? Záleží len od nás, ako sa rozhodneme. Boh sa vo svojej veľkej láske dáva spoznať každému človeku. Prihovára sa ku každému jednému z nás bez rozdielu. K tomu, aby sme ho mohli prijať, je potrebná veľká otvorenosť a vnímavosť srdca. Naša viera musí byť slobodným a zodpovedným úkonom. Preto uveriť v Boha znamená radikálne sa preň rozhodnúť. Ide teda o základné smerovanie a zmysel nášho života.

Ak sa dnes živou vierou odovzdáme vzkriesenému Kristovi, on si nás tak silno privinie k svojmu srdcu, že ani smrť nás nevytrhne z jeho objatia a budeme s ním večne žiť v láske a radosti u Nebeského Otca.

V noci vypukol v dome požiar. Zdesení rodičia utekali s deťmi z horiaceho domu. V tom matka s hrôzou zistila, že chýba ich päťročný syn. Domnievala sa, že ho vzal otec. Čo robiť? Chce sa vrhnúť do plameňov, ale plamene boli príliš vysoké. Vtom sa otvorí okno na druhom poschodí a chlapec kričí o pomoc. Otec zoženie plachtu, rozostrie ju za pomoci druhých a kričí: "Skoč, chytíme ťa!" Chlapec plače: "Tatí, ja ťa nevidím!" – „Ale ja ťa vidím," kričí otec „a to stačí, skoč!" A dieťa skočí a zachráni sa v náručí otca.

Veriť znamená s odvahou skočiť do otvorenej náruče Otca, ktorý zachraňuje. Viera musí častokrát riskovať. Je potrebné, aby naša viera bola živá, neochvejná a plná dôvery. A hoci sme neboli priamymi svedkami zmŕtvychvstania, predsa nás Ježiš povzbudzuje: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,29). Kto sa snaží na svet pozerať očami viery a hodnotiť ho srdcom viery, v tom sa postupne tento cit stále rozvíja a narastá, a tak sa človek ocitá v celkom novom svete. Vo svete Božej dobroty a lásky. Kto spozná Boha vo svojom živote, vie, že mu vďačí za všetko. Pavol opísal existenciu z viery v zmŕtvychvstanie takto: „Vo všetkom máme trápenie, ale nesužujeme sa; cítime sa stratení, ale nie bez východiska; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; na zem nás hádžu, ale nehynieme! Stále nosíme na tele Ježišovo usmrtenie, aby sa aj život Ježišov prejavil na našom tele. Sme živí, ale stále pre Ježiša sa vydávame na smrť, aby sa aj život Ježišov prejavil na našom smrteľnom tele“ (2 Kor 8-11). Viera v Boha prináša do života každého človeka veľkú radosť a uspokojenie.

Kristus vstal z hrobu, nie je viac prístupný našim ľudským očiam. No pozýva nás vstúpiť do sveta viery, kde žije naďalej rovnako reálne, len iným spôsobom. Len nehľadajme živého medzi mŕtvymi, rozumom to, čo možno pochopiť len žitou vierou. Blažení boli zatiaľ všetci, čo to objavili. Naša viera je založená na svedectve apoštolov. Záleží len na našom rozhodnutí. Konečným dôkazom zmŕtvychvstania pre každého jednotlivca je jeho vlastné spoznanie vzkrieseného Krista.

Amen.