Veľkonočná nedeľa

Kristovo zmŕtvychvstanie je nádej našej večnosti.

Predstavme si dobýjanie vesmíru. Vieme, že je to náročné a zodpovedné. Nečudujeme sa, že kozmický program, v ktorom si ľudstvo vytyčuje svoje plány, poznania a prenikania do tajomstiev vesmíru, je stále vysoko aktuálny, stále viac koncepčný, ale aj stále viac náročný na obrovské finančné čiastky potrebné na jeho krytie. A preto nás neudivuje, keď sa dozvedáme, že po vypustení kozmických telies z riadiacich centier starostlivo sledujú ich dráhu, aby teleso išlo tam, odkiaľ má priniesť množstvo nových informácií, aby splnilo svoju úlohu v kozme. Ak však zistí, že sa teleso odchyľuje od svojej vypočítanej a určenej cesty, robí sa tzv. "korekcia dráhy", aby nevyšiel nazmar celý drahý projekt.
Pýtajme sa: Je naša spása niečo menej ako dobýjanie vesmíru? Rozhodne nie. Každý z nás je dôležitý, nenahraditeľný... Je správne, že cítime veľkú zodpovednosť za svoju spásu. Veľkonočná nedeľa je dar, kedy si máme uvedomiť, že sme zodpovední za svoju spásu. A preto, keď sa odchyľujeme od Krista, jeho učenia, jeho lásky, od spásy svojej duše, urobme “korekciu dráhy“, čiže zmenu svojho života.

A na to nás upozorňujú slová sv. Jána apoštola, ktorý o sebe napísal: „Vošiel“ do hrobu „aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril“ (Jn 20,8).

Opis, osoby, rečí a skutkov okolo utrpenia a smrti Ježiša sa nám môže zdať, že končí tragédiou. Je koniec. Ježiš vydýchol (Lk 23,46). Ešte pohreb (23,50-53) a posledné správy o jeho tele. Keď čítame tieto state prvýkrát, môže sa zdať, že všetko skončilo. Posledné slová a obrady balzamovania (23,56), informácie o uložení tela do hrobu. Príbeh Ježiša, ktorý sa vydáva za Božieho Syna však nekončí, naopak pokračuje. Boh potvrdzuje slová svojho Syna a posiela posla - anjela, aby to oznámil človeku (24,4). „Vstal z mŕtvych, ako už vopred povedal“ (24,6). Ženy sa stávajú ďalšími poslami a oznamujú radostnú zvesť ďalej. Toto potvrdzuje Ježišova prítomnosť, keď sa zjavuje učeníkom, ktorí idú do Emauz (Lk 24,15nn), keď sa zjavuje Jedenástim (Lk 24,36nn) a keď sa pred ich očami v Betánii vzniesol (Lk 24, 50n). (Lk 24,1-10), je časť evanjelia, ktorá opisuje zvrat udalostí v dejinách človeka. Ženy, o ktorých sa rozpráva (od v. 23,55), prichádzajú v prvú príležitosť, kedy to zákon dovoľuje, k hrobu, aby dokončili balzamovanie mŕtveho tela, čo nebolo možné dokonale previesť kvôli sabatu. Za včasného rána, prvého dňa v týždni (v nedeľu) idú ženy (v. 55) s olejmi k Ježišovmu hrobu, od ktorého je odvalený kameň slúžiaci k jeho uzatvoreniu. „Telo Pána Ježiša nenašli,“ preto sú bezradné. Dvaja muži v žiarivom odeve (Sk 1,10) oznamujú užasnutým ženám, že Ježiš nie je medzi mŕtvymi, ale vstal z mŕtvych, ako to predpovedal v Galilei (9,22.44; 17,25; 18,32n). Tri dni (v. 7) uplynuli a Ježišova predpoveď sa splnila. Ženy "sa rozpamätali na jeho slová" (v. 8), vracajú sa späť do mesta a oznamujú „Jedenástim i všetkým ostatným“ (v. 9). Lukáš predpokladá, že apoštoli sú zhromaždení v Jeruzaleme a okolo nich je obec učeníkov. Až teraz uvádza Lukáš mená žien (porov. 8,2a: Mária z Magdaly; Jana; Mária, matka Jakubova z Mk 16,1, a ostatné učeníčky. Zuzana z 8,2a sa neuvádza).
V evanjeliu je opísané, čo sa stalo: kameň je od hrobu odvalený a Ježišovo telo nie je vnútri. Je to stav bezradnosti, ktorý prežíval aj Jozef, keď sa dozvedel, že jeho snúbenica Mária je v požehnanom stave. Vynárajú sa otázky: Aké riešenie? Nevedia si udalosti vysvetliť. Prichádzajú mužovia v žiarivom odeve a vyvádzajú z tejto beznádeje. Ženy majú strach, čo sa bude diať ďalej. Čo im anjeli oznámia? Až potiaľ je táto stáť v kontexte s predchádzajúcimi udalosťami: Ježiš bol uväznený, odsúdený, zbitý, ukrižovaný, pochovaný – všetky očakávania stratili zmysel, človek je v beznádeji - Ježiš zomrel, niet ho tu, je koniec. Začína zlom zvesťou, že „Ježiš žije!“ a zvíťazil nad smrťou. Je to silná, ba až neuveriteľná správa, ktorá dáva nový zmysel celému dianiu a hlásaniu. Anjeli podávajú posolstvo v duplikáte. Najprv zvestujú správu, čo sa udialo a potom pripomínajú ženám, že toto všetko už im Ježiš oznámil, keď boli ešte v Galilei. Je tu posolstvo Boha pre človeka, ktorý pripomína už raz vyslovené predpovede o zmŕtvychvstaní, a teraz aj naplnené. Ježiš predpovedal tieto udalosti a anjeli pripomínajú, kde to bolo, keď im o tom všetkom Ježiš rozprával (9,22.44; 17,25; 18,32n) - cestou do Jeruzalema. A reakcia žien na zvesť, ktorú počuli? Ženy sa rozpamätali, vrátili sa a všetko ohlásili, čo počuli. Stávajú sa ďalšími prostredníkmi tejto radostnej správy, ktorú počuli. Posledná stať (bod 6), ktorá ukončuje tieto udalosti, je podanie presných mien žien, ktoré boli priamo účastné týchto udalostí.
Lukáš opúšťa Markovo rozprávanie a pridáva svoju vlastnú látku: Príbeh o zjavení na ceste do Emauz (vv. 13-35), stretnutie Vzkrieseného s učeníkmi (vv. 36-43), misijný príkaz (vv. 44-49), nanebovstúpenie v Betánii (vv. 50-53). Potom pre Lukáša začína apoštolská misia Cirkvi (Sk 1,4-12). Lukáš vynecháva veľkonočné zjavenie v Galilei (Mk 16,7) v záujme koncentrácie dejín spásy na Jeruzalem, odkiaľ vychádza univerzálna misia k národom (v. 47).
Podľa najstaršieho podania v Markovom evanjeliu prišli ženy v nedeľu skoro ráno k hrobu, "len čo vyšlo slnko". Potom si všimli, že kameň bol od hrobu odvalený. Predtým sa domnievali, že by im tento kameň mohol spôsobiť problémy. Mt 28, 2-4 pridáva vsuvku: Kameň bol odvalený v súvislosti zo zemetrasením. (Lk 24,2) a podobne ako Marek nezmieňuje sa o zemetrasení, ale pripomína len, že kameň bol od hrobu odvalený. Takže všetci traja synoptici sa zmieňujú o zjavení anjelov v Ježišovom hrobe, pomocou ktorých bolo ženám povedané, že Ježiš vstal z mŕtvych. Podľa Lukáša (24,4) to boli dvaja anjeli. U Mareka a Matúša anjel povedal ženám, že sa Ježiš zjaví svojim priateľom v Galilei. Mali to povedať učeníkom. Podľa Marka (16,8) „vyšli a utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu nič, lebo sa báli“. Matúš si všimol, že tu niečo chýba, a doplnil (28,8): "Rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom". Podobne Lukáš (24,8n). Musíme si všimnúť ďalší rozdiel medzi Markom a Matúšom na jednej strane a Lukášom na druhej strane. Podľa Marka (16,7) a Matúša (28,7) poveril anjel ženy, aby učeníkom oznámili, že sa im Vzkriesený zjaví v Galilei. Tomu potom zodpovedá Matúš (28,16-20), kde sa podáva správa o zjavení na hore Tábor a o príkaze krstiť. Lukáš (24,6) neuvádza posolstvo anjelov o Ježišovom vzkriesení, že sa Vzkriesený zjaví v Galilei, ale že už v Galilei predpovedal svoje utrpenie a zmŕtvychvstanie. Všetky nasledovné zjavenia sa odohrávajú v blízkosti Jeruzalema.
V Starom zákone sa málo hovorí o vzkriesení. Ľudia SZ boli predovšetkým praktický a sústredili sa na konanie, ako žiť tento život v službe Pána, a len málo času venovali špekuláciám o budúcom živote. Teológia vzkriesenia sa zakladá na Ježišovom zmŕtvychvstaní. Najzreteľnejšími slovami o vzkriesení jednotlivca je text Daniela (12,2): „Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu.“ Predpovedá sa tu vzkriesenie spravodlivým i nespravodlivým. Sú aj ďalšie texty, v ktorých sa hovorí o vzkriesení: „Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie“ (Ž 16,10). „Tvoji mŕtvi ožijú! Vstanú moje mŕtvoly! Vzbuďte sa a plesajte, ktorí bývate v prachu! Veď tvoja rosa je rosou svetla a zem porodí tiene“ (Iz 26,19). Viac-menej celkove o vzkriesení SZ hovorí málo. Aký je historický základ týchto literárnych stvárnení v evanjeliách? Ako predpoklad vidíme, že Ježišov pohreb nemohol byť kvôli sviatku a sabatu uskutočnený riadne, preto museli byť dôležité obrady vykonané pri prvej príležitosti - v nedeľu skoro ráno. Takýto predpoklad je historicky veľmi pravdepodobný. Keď však ženy našli hrob prázdny, zľakli sa a utiekli. Nič nie je pravdepodobnejšie. Až keď sa z preľaknutia zotavili, hovorili o tom s ostatnými. Zjavenie anjelov v hrobe by potom mohol byť ako odkaz na zjavenie Vzkrieseného literárnym prepojením správy o nájdení prázdneho hrobu so samotnými správami o zjavení. Prázdny hrob, ktorého poloha bola prvej obci známa, patrí ku skutočnému základu správ s rôzne kladenými dôrazmi. Skutočnosť prázdneho hrobu nebola ani nikdy spochybňovaná prvou protikresťanskou polemikou, ktorá argumentovala tým, že Ježišovo telo bolo prenesené, či dokonca ukradnuté.
Zoberme do úvahy antropologické predstavy židov v dobe Ježiša. V Jeruzaleme a jeho okoliu by sa ani jeden deň nemohla udržať zvesť o vzkriesení, keby sa skutočne neukazoval prázdny hrob, ktorý bol všeobecne uznávaný ako Ježišov hrob. S ohľadom na vtedajšie antropologické predstavy je teda obsahom veľkonočnej zvesti ipso fakto – prázdny hrob. Podstatným svedectvom o Ježišovom vzkriesení je (1 Kor 15,3-5) správa o tzv. veľkonočných zjaveniach: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1 Kor 15,3-5). Správy o zjavení mŕtvych poznáme z rôznych kultúrnych oblastí, tieto správy však nie sú spojené s eschatologickým pojmom "vzkriesenie". Rozumieť takto veľkonočné zjavenie bolo možné iba vďaka skutočnosti, že Ježiš nezostal v hrobe, a preto bol jeho hrob prázdny.
Syntéza. Pohľad na prázdny hrob znamená u Lukáša, že Ježiš bol vzkriesený celý - i so svojím telom. Teoretická otázka, či je prázdny hrob dôležitý pre vznik viery vo vzkriesenie, je Lukášovi cudzia. Pre neho je prázdny hrob argumentom vedúci k veľkonočnej viere, ktorá sa upevňuje zjaveniami vzkrieseného Krista a jeho slovom. Ježišovo vzkriesenie sa vymyká z rámca bežného života. Sám Ježiš vzkriesil niekoho z mŕtvych - Jairovu dcéru, syna naimskej vdovy a Lazára. Tu však nemôžme hovoriť o vzkriesení, ale skôr o oživení. Nič iné sa s nimi nestalo než to, že sa vrátili k životu, ktorý opustili. Apoštol Pavol jasne hovorí, že Kristus „vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých...“ (1 Kor 15,20). Tieto zázraky ukazujú Krista ako Pána nad smrťou, čo je zreteľné aj z jeho proroctva, že bude vzkriesený o tri dni po ukrižovaní (Mk 8,31; 9,31; 10,34.). To je dôležitý bod, lebo predstavuje Ježiša ako zvrchovaného Pána situácie, Pána nad smrťou. Znamená to tiež, že vzkriesenie má prvoradý význam, pretože potvrdzuje pravdivosť výrokov nášho Pána. Vzkriesenie bolo v centre myslenia prvotnej cirkvi. Dôležitú osobnosť predstavuje Pavol. Nebol človekom, ktorý by niečomu ľahko uveril, ale vzdelaný muž, ktorý sa choval ku kresťanom nepriateľsky. A práve on kladie silný dôraz na to, že videl zmŕtvychvstalého Ježiša.

Keď ideme ďalej v čítaní slov evanjelia, vidíme, že nestačí mi len poznať a poznávať Ježiša. Aj apoštoli ho poznali a milovali, a predsa pochybovali o jeho vzkriesení. Ani my nemôžeme ostať len pri poznávaní. Musíme ísť ďalej. Vidieť, že naše hriechy bičujú Ježiša, pribíjajú ho na kríž. Až potom príde to ticho smrti a beznádeje, obdobie pochybovania a neistoty, či ten, ktorého poznávame, je skutočne Boží Syn. Naozaj vstal z mŕtvych? Je to Ježiš, ktorého stretávame vo svojom živote? Ten, ktorý za nás zomrel, ktorý ma miluje? Historicky to máme potvrdené. Ale vstal aj v nás? Nemáme silu ho zvestovať ľuďom okolo nás? Musíme uveriť posolstvu v evanjeliu: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych.“ Aj slovám na konci evanjelia: „Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil“ (Lk 24,49). To znamená pre nás čakať, kričať a prosiť o Svätého Ducha, aby cez nás oslavoval Boha, rozprával o Ježišovi, rozprával, čo sme s Ježišom zažili.

Zmŕtvychvstanie Krista je pre nás mementom. V čom, prečo, ako? Skúsme si niečo pripomenúť sami pre seba nasledujúcou udalosťou.

Slávny učenec Abaelard mal jedného dňa takýto sen: Bol ťažko chorý. Nezadržateľne slabol.
Lekár nedáva nádej. Už má v ruke sviečku, už počuje modlitby za umierajúcich: Choď, duša kresťanská, v mene Najsv. Trojice.
Na čele cíti smrteľný pot, počuje smrteľný chrapot. Pred ním stoja jeho hriechy, každý predstavuje jedného diabla. Ešte jeden hlboký vzdych a je koniec. Márne sa bráni diablom, ktorí ho tiahnu do večnej priepasti. Zhodili ho dolu. Letí, letí príšernou rýchlosťou. Konečne dopadol. Stojí v mori plameňov, počúva zúfalý krik zo všetkých strán. Pozerá na obyvateľov pekla. Žasne, keď spoznáva súdy večného Sudcu, ktorý súdi celkom ináč ako ľudia. Žasne, keď tam vidí osoby, ktoré by bol poslal do neba. Hrozí sa, keď tam vidí spoločníkov svojich hriechov i dôvod zavrhnutia. Konečne zastal pred novým domom, ktorý jediný ešte nebol v plameňoch. Povedali mu, že toto je jeho dom. Chýba už len jeden, jediný ťažký hriech a že aj ten dom bude zapálený a on doň uvrhnutý.
Abaelard si vo sne hlasne opakuje: Ešte jeden smrteľný hriech. A s tým sa prebudil. Čo to bolo? Sen, videnie? Ešte jeden smrteľný hriech a nastane preňho skutočné peklo. Abaelard sa prežehnal, pozdvihol ruky k prísahe a volal k nebu: Tento jeden smrteľný hriech nikdy nespravím! Zopakoval to ešte dvakrát. Obliekol sa, kľakol k raňajšej modlitbe a prosil: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. A potom ide na sv. omšu. Všetci žasli nad jeho pokorou v chráme. Žasli ešte viac, keď ho po sv. omši videli v spovednici. Dlho tam kľačal. Bez všetkého zahanbenia vyznáva svoje hriechy, aby počul oslobodzujúce slová: Odpúšťam ti tvoje hriechy v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Potom prijal svojho Spasiteľa. Začal nový život. Všetko obetoval svojmu Bohu. A kedykoľvek prišli staré pokušenia, spomenul si na svoj sen a opakoval: Ten jediný hriech nikdy nespravím!

Kristus premohol smrť. Kristus zvíťazil nad našimi hriechmi. Keď chceme s Kristom vstať z mŕtvych, je čas, aby sme zaujali postoj pravých kresťanov k hriechu. Je to vec našej cti, kresťanskej hrdosti, vernosti, zásadovosti a najmä lásky k Bohu. Niet o čom diskutovať.

Zmeniť svoje srdce, zmýšľanie podľa slov učenie Ježiša, žiť v zhode s prikázaniami je viac, ako dobyť vesmír. Sme zodpovední za svoju spásu i za spásu nám zverených. Sviatok zmŕtvychvstania Pána Ježiša je čas, keď aleluja máme nielen spievať ústami, ale aj srdcom. Keď Kristus skutočne žije v nás, skrze nás v našom okolí.

Amen.