Biela sobota - Veľkonočná vigília

Ježišovo zmŕtvychvstanie nech nás naplní radosťou.

Viacerých, ktorí kľačali, modlili sa, rozjímali pri Božom hrobe, vyrušil malý, asi štvorročný Dominik. Nebol nezbedný. Nebehal. Naopak. Ticho s babičkou si kľakol ku krížu. Keď vstali, vtedy povedal babičke to, čo si myslel. Dominik nahlas vyhlásil: „Ja mu tie klince vytiahnem, aby ho to nebolelo.“ Prítomní sa zadívali na chlapca a bolo vidieť v ich očiach, na čo zabudli oni dospelí, na čo ich muselo upozorniť dieťa.

Na čo nás dnes upozorňujú slová mladíka, ktoré neadresoval len trom ženám, ktoré prišli v sobotu ráno pomazať Ježišovo mŕtve telo: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho uložili.“ (Mk 16,6)

Udalosti, ktoré si pripomíname vo Veľkom týždni, majú hlboký význam, rýchly spád a najmä úžasný dopad na spásu ľudstva.
Text evanjelia hovorí, že Ježiš vstal z mŕtvych. Slová mladíka oblečeného do bieleho rúcha, v ktorom vidíme anjela, Božieho posla, oznamovateľa najväčšej udalosti spásy, sú dnes jasné, zrozumiteľné. Nemáme sa čoho báť, keď pozeráme na prázdny hrob, kde bolo položené mŕtve telo Ježiša. Anjelove slová sú jasné: „Vstal z mŕtvych.“ (Mk 16,6)
Zmŕtvychvstanie Krista nestačí prijať len ako symbol, ale je potrebná viera faktu zmŕtvychvstania, jeho historická pravda. Zmŕtvychvstanie je samo osebe pojmom, o ktorom sa nedá vydať svedectvo a ktoré sa nedá prijať našimi kategóriami rozumu zviazanými s experimentmi prirodzeného sveta. Nik z ľudí nebol prítomný vo chvíli zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Nik nemôže povedať, že videl Krista, ako vstáva z mŕtvych (zmŕtvychvstávajúceho), ale môže len povedať, že ho videl po zmŕtvychvstaní (zmŕtvychvstalého). O zmŕtvychvstaní je možné hovoriť jedine “post factum“, opierajúc sa o to, čo potom nasledovalo. Podobne ako o “vtelení“, keď iba fyzická, prirodzená prítomnosť Slova v Panne Márii potvrdzuje skutočnosť jeho vtelenia. Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša dosvedčujú tí, čo ho osobne videli, počuli, dotýkali sa ho, jedli s ním po tom, ako zomrel a vstal z mŕtvych. Keď pohanský historik Tacitus píše o “smrti akéhosi Krista v časoch Poncia Piláta“, nehovorí o zmŕtvychvstaní. Tento fakt nemal zmysel a význam pre toho, kto nebol osobným svedkom udalosti. Pre tých, čo boli priamymi svedkami, že sa so Zmŕtvychvstalým stretli, zmŕtvychvstanie mení ich ďalší život. Ustráchaní apoštoli, ktorí sa rozutekali po jeho smrti, stanú sa mučeníkmi, a za vieru vo zmŕtvychvstalého Krista sú ochotní trpieť i zomrieť. Svedkov zmŕtvychvstania Krista spomína Sväté písmo viac. Sú to najmä jedenásti apoštoli, zvlášť Peter, Ján a Tomáš, nielen vo večeradle, ale i pri rybolove a ďalších stretnutiach. Sú to tri ženy, ktoré chceli mŕtve telo v nedeľu na svitaní natrieť masťami. Dvaja emauzskí učeníci, ale i skupiny ľudí a tiež apoštol sv. Pavol pri bráne Damasku.

Udalosti okolo Ježiša, ako ich podávajú evanjeliá, aj po tisícročiach oslovujú a volajú k ich realizácii v živote každého človeka.
Dnešná noc nám pripomína ešte jednu noc. Cirkev spomína na dve noci. Jednu nazvala “svätou“ a druhú “veľkou“. Počas Svätej noci sa ľudstvo dozvedá o láske Boha, ktorý ako Dieťa narodil sa v Betleheme a uložili ho do jasiel. V onú Veľkú noc na svitaní svet sa dozvedá o triumfe Boha, ktorý vstal z mŕtvych. Obe noci sú darom pre človeka. Radostné „Sláva Bohu na výsostiach“ dnes pokračuje slávnostným „Aleluja“.
Dnešnú liturgiu sme začali trojnásobným významným zvolaním: „Kristus, Svetlo sveta!“ Od veľkonočnej sviece, paškála, sme zapálili ostatné sviece. Veľkonočný chválospev, ktorý spomína radosť, ktorá napĺňa svet, keď Kristus prináša nový život, vyzýva k prijatiu daru, ktorý sprostredkoval svojím zmŕtvychvstaním. Predchádzajúce tri dni ponorené do ticha, mlčania, uvažovania o umučení a smrti Pána Ježiša sa končia radostným zvonením, hrou organu, spevom aleluja.
Liturgické čítania zo Starého zákona pripomínajú históriu dejín spásy, keď vyvolený národ očakáva Mesiáša. Úryvky zo Svätého písma popretkávané žalmami vrcholia čítaním z Nového zákona, ktoré nás uisťuje o Kristovom zmŕtvychvstaní. Zmŕtvychvstaním Krista sa začína pre ľudstvo nový život. Pripomína nám to požehnanie krstnej vody, keď počas obradu vzývame o pomoc, príhovor a ochranu bratov a sestry, o ktorých Cirkev učí, že už majú účasť na sláve v Božom kráľovstve. Pokropenie vodou na znak krstu je nielen pripomenutie si krstu, ale aj výzva k realizácii práv a povinností, ktoré sme pri krste prijali. Veľká noc, ktorú prežívame v jej symbolike, chce v nás prebudiť nádej, aby sme so zmŕtvychvstalým Ježišom vykročili do nového života.
Pri slovách Glória i Krédo si pripomíname základné pravdy viery, na ktoré máme primerane odpovedať. Mlčať, byť pasívny, necítiť sa zaangažovaný v túto noc by znamenalo, že skutočne je niečo v neporiadku, čo je nutné skúmať a čo najskôr odstrániť.
Slávenie Eucharistie a na záver sprievod nie je len naším vonkajším prejavom vďaky, lásky a úcty k Ježišovi Kristovi, ale aj prijatím Ježiša Krista za svojho Vykupiteľa, Spasiteľa a Sudcu, ktorý nás všetkých chce svojím zmŕtvychvstaním priviesť k Otcovi.
Veľká noc nie je záležitosťou len rozumu a citu. Sú veci, ktoré nemožno pochopiť rozumom a o ktorých sa nedá presvedčiť zmyslami. Veľká noc nás oslovuje, aby sme prosili Ducha Svätého o jeho dary. Nech Duch Svätý nám v túto noc pripomína, čo učil Ježiš, aby sme mali účasť na tajomstve lásky Najsvätejšej Trojice.

Táto dnešná noc nás stavia na križovatku v našom živote.

Zamyslíme sa ako rakúsky filozof a spisovateľ Arthur Schnitzel. Prechádzal sa so svojím priateľom po viedenskom mestskom parku v Prátri. Bol nádherný slnečný deň. Prekrásne stromy, na ktorých bolo vidieť sýtosť zelene, nádherne upravené trávniky, vkusné záhony kvetov. Všetko dýchalo vôňou života. Konštatovali, že je to niečo povznášajúce. Schnitzelov priateľ poznamenal: „Tu naozaj sa iné nedá, len tešiť sa zo života.“ Aj spisovateľ ostával v zamyslení a po krátkej pauze nadhodil: „Vidíš túto ďalekosiahlu alej? Skoro sa stráca v splynutí. Počuj, bol by si ďalej taký nadšený z toho všetkého, čo nás obklopuje, keby si vedel, že tam na konci aleje, kde sa to všetko zbieha, je priepasť a tam všetko končí?“ Jeho priateľ zvážnel a spisovateľ pokračoval: „Život často zvyknú opísať ako cestu, ktorá končí v priepasti smrti. Prijímaš aj ty túto filozofiu života, že všetko naše úsilie končí v hrobe?“

V túto noc si uvedomujeme, že sa nezhodujeme s takou filozofiou, že náš život končí v hrobe. My sme uverili a veríme slovám zmŕtvychvstalého Ježiša: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ (Jn 11,25-26)

Keď prijímame Kristov odkaz Veľkej noci, že tak ako on vstal z mŕtvych, vstaneme aj my, keď príklad a svedectvo mnohých svedkov Kristovho zmŕtvychvstania si aj my osvojujeme, vtedy už nepotrebujeme upozornenie štvorročného Dominika, pretože Kristus nezomrel pre nás zbytočne. Sme plní radosti a vďačnosti voči Bohu.

Amen.