Biela sobota - Veľkonočná vigília

Prežime ako kresťania veľkonočné udalosti.

Keď sa americkí kozmonauti vrátili z Mesiaca, prezident Nixon ich privítal slovami: „To je najväčšia udalosť od stvorenia sveta.“ Na to vyhlásil známy ľudový misionár Billy Graham: „Najväčšia udalosť svetových dejín je narodenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista.“

Pýtajme sa: Mal kazateľ pravdu? Ľudia budú lietať ešte na iné planéty, objavovať ďalšie svety, ale nikde nenarazia na skutočnosť, že mŕtvy svojou vlastnou mocou vstal z hrobu. Vtom je Kristovo vzkriesenie jedinečné. Existujú mnohé Božie skutky, o nich nám hovorí príroda i Božie posolstvo, ale nikde nie sú tak zreteľné, že niečo je jedine Božím dielom, ako pri Kristovom zmŕtvychvstaní.

Rok čo rok si pripomíname slová mladíka oblečeného do bieleho rúcha, ktoré povedal ženám v nedeľu na svitaní: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho uložili“ (Mk 16,6).

„Pán naozaj vstal z mŕtvych“ (Lk 24,34). Tieto slová sú od tejto chvíle radostným a víťazným pozdravom kresťanov. Bohočlovek je "prvotina zosnulých" (1 Kor 15,20); prvým, ktorý prešiel hrobom k večnému životu s osláveným telom. „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho... A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema“ (Lk 24,31.33). Biblická exegéza vzkrieseného Pána otvorila emauzským učeníkom zmysel Písma, takže ich srdce "zahorelo" a dalo sa uchvátiť pre Božie posolstvo. Giovanni Papini vo svojej knihe Život Krista v tejto súvislosti napísal: „To bola hodina útechy po tých zachmúrených dňoch.“ Jeho nepochybná prítomnosť dokazovala, že neuveriteľné bolo isté, že Boh ich neopustil a že ich nikdy neopustí. Jeho nepriatelia, ktorí si mysleli, že vyhrali, sú porazení. Viditeľná pravda sa celkom zhodovala s proroctvom... Ak majster vstal, ani oni nemôžu umrieť; keď vyšiel z hrobu, jeho sľuby boli sľubmi Boha a on ich zachová až do posledného. Neverili nadarmo a neboli viac sami: ukrižovanie bolo len zachmúrením jedného dňa, aby svetlo tým väčšmi zažiarilo na všetky budúce dni. „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho... A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema“ (Lk 24,31.33).
Správy o vzkriesení, tak ako ich podávajú evanjelisti, nám nepomáhajú vytvoriť si obraz o tom, ako sa to vlastne odohralo. Svätý evanjelista Marek hovorí, že skoro ráno k hrobu prichádza Mária Magdaléna, Mária Jakubova i Salome. Hrob našli otvorený a vo vnútri sa stretli mladíkom, ktorý im zvestoval zmŕtvychvstanie Ježiša Krista (porov. Mk 16,1-8). Svätý evanjelista Matúš hovorí iba o Márii Magdaléne a inej Márii, ktoré na úsvite prišli k hrobu, ktorý otvoril Pánov anjel za veľkého zemetrasenia. Oznámil im Ježišovo vzkriesenie a keď sa ponáhľali oznámiť to apoštolom, stretávajú sa so vzkrieseným Ježišom Kristom (porov. Mt 28,1-10). Svätý evanjelista Lukáš spomína Máriu Magdalénu, Janu, Máriu Jakubovu a ďalšie ženy. Hrob našli otvorený a zvesť o vzkriesení im priniesli dvaja mužovia v žiarivom odeve. Keď oznámili túto zvesť apoštolom, svätý Peter utekal sa pozrieť na hrob (porov. Lk 24,1-12). Svätý evanjelista Ján hovorí len o Márii Magdaléne, ktorá keď prišla k hrobu, zbadala, že je otvorený. Utekala to povedať Petrovi a inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád a tí sa ponáhľali pozrieť si hrob (porov. Jn 20,1-10).
Zdá sa, že evanjelisti si nepotrpeli na presnom zachytení jednotlivých detailov veľkonočného rána. Zrejme im ani o to nešlo. Išlo im iba o zvestovanie zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Chcú, aby sme verili v to, v čo uverili oni. Pozrime sa teda podrobnejšie na správu o zmŕtvychvstaní, ako nám ju prináša svätý evanjelista Ján. Správa začína skoro ráno, "ešte za tmy". Je tu už síce náznak nového dňa, ale stále je ešte tma. Táto tma môže byť aj obrazom toho, čo v sebe cítila Mária Magdaléna. Cítila v sebe bolesť zo smrti milovaného Ježiša a teraz i jeho telo je preč... Je to podobná tma či bolesť, ktorú cítime pri strate milovaného človeka, alebo ktorú cítia tí, ktorým sa rozpadlo manželstvo alebo ich postihla vážna choroba či vážne životné sklamania. Je to bolestivá tma, ktorá znemožňuje vidieť znaky nového dňa, nového života. Mária Magdaléna našla prázdny hrob. Utekala k apoštolovi Petrovi a inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a oznámila im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20,2). Apoštol Peter a ten "druhý učeník" bežali k hrobu. Peter zaostal. Čo ho spomalilo? Evanjelium svätého Jána je plné symbolov. Čo spomalilo svätého Petra? Azda spomienka na jeho zradu v predchádzajúcich dňoch? Pamäť, spomienka na nevernosť i nás môžu zdržiavať. Ak sme konfrontovaní so skutočnosťou zmŕtvychvstania, celkom prirodzene cítime, že je od nás očakávaná úplná vernosť. Viera v Ježišovo vzkriesenie nás vedie k mnohým otázkam: Prečo jestvuje medzi nami rasizmus? Prečo jestvuje nerovnosť medzi ľuďmi? Prečo sa vedú vojny? Prečo zabíjame tých, ktorí zabíjajú druhých, i keď hovoríme, že zabíjanie je zlé. Za týmito otázkami nasledujú ďalšie, ktoré mieria do osobného života a pýtajú sa na konkrétne dôvody toho či onoho nášho zlého konania. Keď sa apoštol Peter dostal k hrobu a uveril, zmenil sa jeho pohľad na svet. Tma a bolesť pominula. Začal vnímať svet cez šošovku Ježišovho Ducha. Môže azda ten, kto uverí vo vzkriesenie, vnímať svet inak? Ako vnímame svet my, keď spolu s Petrom, Máriou Magdalénou a tým "druhým učeníkom" pozeráme do prázdneho hrobu? Vnímame a prijímame odpustenie našej bývalej nevernosti a mnohých kompromisov so svetom tak ako Peter? Prijímame znaky veľkonočného rána tým, že zvestujeme vzkriesenie odpustením nepriateľom, nakŕmením hladných, povzbudením slabých vo viere? Prázdny hrob vyvoláva množstvo otázok, ktoré nás spomaľujú ako Petra, ale zároveň nás vyzývajú k viere, ktorá nás mení.
S apoštolom Petrom prichádza k hrobu ešte jeden učeník, učeník, "ktorého mal Ježiš tak rád". Všetci exegéti sú zajedno v tom, že tu ide o samotného evanjelistu Jána. Prečo však zatajuje svoju identitu? Nech už je to z akéhokoľvek dôvodu, môžeme mu byť za to vďační. Tento učeník "bez mena" takto reprezentuje všetkých kresťanov. I na nás jednotlivo sa vzťahujú slová "ktorého - ktorú mal Ježiš tak rád". Každý jeden kresťan v živote musí prísť k "prázdnemu hrobu". Ide o okamih, kedy sa viera predaná rodičmi pretavuje v osobnú skúsenosť s Bohom. Tento učeník má svoje špeciálne miesto v evanjeliu, pretože je prvým, ktorý uveril v zmŕtvychvstanie. Zároveň nám však ponúka aj kľúč k pochopeniu "prázdneho hrobu". Tým kľúčom je láska. Máme osobnú skúsenosť Božej lásky, ktorá sa voči nám prejavila skrze Ježišov život, smrť i zmŕtvychvstanie. Táto láska nám pomáha vidieť aj v "tme", vidieť aj to, čo iným uniká. Vidíme Božie odpustenie a jeho milosrdenstvo, ktoré sa vylialo na všetkých ľudí. Keď takto nazrieme do prázdneho hrobu, už je nemožné žiť ako predtým.

Bežme teda vo veľkonočné ráno s apoštolom Petrom a Jánom, s Máriou Magdalénou a ostatnými ženami k prázdnemu hrobu, aby sme vstúpili do nového života, ktorý dáva viera v zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.

Kaplán, ktorý pôsobil v jednej americkej väznici, vyzval väzňov, aby napísali vianočný pozdrav tým, ktorým svojimi činmi ublížili, alebo rodinám ich obetí. Aj keď nepovedal, čo majú napísať, predsa na pozdravoch sa okrem priania k Vianociam objavili aj prosby o odpustenie. Takmer všetci väzni napísali pohľadnice. Jeden povedal, že to na neho pôsobilo veľmi oslobodzujúco. Čo keby sme aj my prijali túto výzvu väzenského kaplána a napísali vianočný pozdrav (azda aj s prosbou o odpustenie) tým, ktorých sme v priebehu roka nejakým spôsobom zranili? Ešte nie je neskoro...

Iné memento, ktoré pramení zo zmŕtvychvstania Krista.

Kňaz Bill Wilson pôsobí v New Yorku. Jeho farnosť sa nachádza v dosť nebezpečnej štvrti. Dvakrát ho prepadli a zranili. Napriek tomu sa ďalej usiluje pôsobiť medzi ľuďmi v okruhu svojej farnosti. Jeho zápal priniesol bohaté ovocie v podobe mnohých obrátení.
Jedna žena, pôvodom z Portorika, po svojom obrátení prišla za ním a povedala: „Chcem vám pomôcť vo vašej práci. Čo môžem pre Cirkev a Boha urobiť?“ Kňaz sa pýtal, na čo má talent, čo by mohla ponúknuť. No žena nevedela, čo môže ponúknuť. Nevedela dokonca ani po anglicky. Nakoniec však povedala, že má rada deti. Kňaz chvíľu rozmýšľal a potom dostal nápad. Poprosil ju, aby sprevádzala deti, ktoré autobus z okolia zváža do nedeľnej školy. Žena sa s radosťou ujala svojej úlohy. V autobuse vzala do náručia zakaždým to najzanedbanejšie dieťa a šepkala mu do ucha jediné vety, ktoré sa naučila po anglicky: „Mám ťa rada. Aj Ježiš ťa miluje.“ Po niekoľkých mesiacoch sa jej pozornosť sústredila na chlapčeka, ktorý začal chodiť do nedeľnej školy so svojou sestrou. Chlapček nič nerozprával. Zakaždým ho vzala do náručia a šepkala mu tie isté slová: „Mám ťa rada. Aj Ježiš ťa miluje.“ Po nejakom čase chlapček po nastúpení do autobusu automaticky sa posadil do jej náručia, ale nikdy nič nepovedal. Až jedného dňa, na jej veľké prekvapenie, sa k nej otočil a koktavo povedal: „Aj ja-ja mám ťa-ťa rád.“ Potom ju chytil okolo krku a dal jej veľkú pusu. Toto sa stalo v nedeľu o pol tretej popoludní. O štyri hodiny na to bol tento chlapček mŕtvy. Jeho vlastná matka ho zbila tak surovo, že zomrel. Potom vyhodila jeho telo na smetisko. „Mám ťa rada. Aj Ježiš ťa miluje.“
Tieto slová boli medzi poslednými, ktoré tento úbohý chlapček počul vo svojom krátkom živote z úst ženy, ktorá po anglicky vedela len pár viet. Táto žena dala Bohu k dispozícii len jediný svoj "talent" – lásku k deťom. A tento talent umožnil chlapčekovi, ktorý nikdy nepočul slovo "láska - mám ťa rád" vo svojom domove, zakúsiť a odpovedať na Kristovu lásku... Čo môžeme ponúknuť my? Každý z nás má niečo, čo môže ponúknuť Bohu skrze blížneho.
Dnešný svet, neveriaci ľudia i kresťania, ktorí majú veľké ťažkosti vo viere, od nás žiadajú, očakávajú, že im ukážeme príklad pravej, nefalšovanej kresťanskej viery. Od nás to právom čakajú. Uvedomujeme si, že to nie je ľahké, ale je to potrebné. Ide o spásu ich duší. Je Veľká noc. Kristus tiež počíta s nami.

Pripomíname si najväčšia udalosť z histórie ľudstva. Boží Syn zomrel a vstal z mŕtvych. Dnešný sviatok je najväčší v cirkevnom roku. Aleluja.

Amen. Aleluja.