Veľký piatok

Mať vždy úctu k Ukrižovanému.

Pierre Lefévre v knihe Příběhy psané životem (Vyd. Portál, Praha 1994) opisuje príhodu španielskeho kráľa Richarda, ktorého na love zastihla búrka a ocitol sa sám uprostred lesa. Noc prežil sám a nadránom sa celý zúfalý dostal na gazdovský dvor. Zaklopal na dvere, ale nik sa neozval. Dvere boli otvorené, a preto vošiel dnu. Vtedy od stola vyskočil sedliak a s krikom vyhodil žobrajúceho kráľa zo svojho domu. Dokonca poslal na neho psov. Čím viac kráľ prosil, tým bol sedliak zúrivejší. Za pomoci iných ľudí dostal sa kráľ domov. O tri dni nechal kráľ predviesť sedliaka do svojho paláca. Sedliak sa čudoval: Prečo mám ísť pred kráľa? Predsa som mu nič neurobil! Vo veľkej sále predstúpil sedliak pred kráľa, ktorý bol v slávnostnom rúchu, v ruke mal žezlo a na hlave korunu. Kráľ sa dlho díval na sedliaka, ktorý sa pomaly viac a viac začal triasť. Potom sa ho spýtal: „Spoznávaš ma?“ Sedliak bol tými slovami tak prekvapený, že na mieste zomrel.
Dnes si viac ako kedykoľvek počas roka uvedomujeme slová, ktoré dal na kríž napísať Pilát: „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ“ (Jn 18,19).

Tieto slová nám pripomína evanjelium svätého Jána, ktoré rozpráva o umučení a smrti Pána Ježiša: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca“ (Flp 2,8-11).
Veľkopiatková liturgia pozostáva z troch častí. Podľa pradávnej tradície v tento deň sa neslávi eucharistická obeta. Oltár je obnažený, bez kríža, plachiet a sviec. V popoludňajších hodinách po tretej hodine sa Cirkev zhromažďuje v kostoloch na liturgiu. Kňaz prichádza k oltáru v červenom omšovom rúchu; kľakne si, ale najčastejšie ľahne dole tvárou a zotrvá chvíľu v tichej modlitbe. Pripomíname si tým Kristove uponíženie a jeho poslušnosť až na smrť. Uvedomujeme si tajomstvo kríža. Ježiš zomrel na kríži. Zdanlivo porazený, opustený a zradený. Toto všetko podstúpil len preto, aby sa naplnili slová: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32).
Prvá časť veľkopiatkovej liturgie nás oslovuje najmä pašiami. Druhú časť tvoria slávnostné modlitby veriacich, keď v desiatich modlitbách za Cirkev, pápeža, biskupov, kňazov, diakonov a ľud, ale aj za katechumenov, jednotu kresťanov, za Židov, za tých čo neveria v Krista, za tých čo neveria v Boha, za tých čo spravujú štát, ale aj za tých, čo znášajú útrapy, striedavo spevom, recitovaním a tichom, kľačíme a stojíme, prosíme Ukrižovaného. Tretia časť začína odhalením kríža. Zvlášť si uvedomujeme slová: „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta.“ A odpoveď: „Poďte, pokloňme sa.“ Kňaz vyzdvihne kríž. Prítomní buď jednotlivo pobozkaním si uctia kríž, alebo pohľadom a sklonením hlavy.

Človek si uvedomuje svoju neposlušnosť voči Bohu. Ako často chce byť človek Bohom! Stáva sa to naším hriechom. Takto bolo na začiatku, a tak prichádza i dnes hriech na svet. Všetci sme hriešni. Chceli sme byť múdri, mocní, slávni a namiesto toho spoznávame vlastnú biedu. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Kríž je nádej kresťanov, kríž je vzkriesenie mŕtvych, kríž je viera pre slabých, kríž je nádej pre zúfalých, kríž je cesta pre blúdiacich, kríž je opora bezmocných, kríž je prístav stroskotancov, kríž je opora spravodlivých, kríž je uspokojenie zarmútených, kríž je hlásanie apoštolov, kríž je základ Cirkvi, kríž je prameň smädných...“
Misionárska tradícia rozpráva, že misionári sa stretli v Číne so zvykom, že hriešnik napíše svoje poklesky na tabuľku a túto hodí do mora v pevnej nádeji, že týmto sa jeho hriechy zmyjú. Aj keď je morská voda slaná, predsa nestačí na umytie ani najmenšieho previnenia. Na to je potrebná krv Bohočloveka. Katechizmus jasne učí o odpustení hriechov spáchaných pred krstom a po krste. Je potrebné prejaviť ľútosť svojím životom.
Maliar namaľoval seba, ako vyťahuje Ukrižovanému klince z nôh. Na otázku, prečo sa tam namaľoval, odpovedal: „Vo svojom živote som nie raz Pánovi klinec hriechom do jeho tela vrazil. Je čas, aby som klince vytiahol.“

Milosť Ducha Svätého má moc nás ospravedlniť, očistiť od našich hriechov a udeliť nám ospravedlnenie, ktoré dostávame na základe viery v Ježiša Krista. Keď s Kristom umierame, s ním aj budeme žiť. Ospravedlnenie nám bolo zaslúžené utrpením Krista, ktorý sa za nás obetoval na kríži ako živá a bohumilá obeta a jeho krv sa stala nástrojom zmierenia za hriechy všetkých ľudí.
O zaujímavom prípade rozpráva kňaz Alojz Pekárek v knihe Hoříci srdce (str. 212).
Človek nenávidel Boha. Keď uvidel kríž, správal sa ako posadnutý. Chcel všetky kríže sveta odstrániť. Doma strhol kríž zo steny, ktorý mali po rodičoch, zlomil ho a hodil do peca. Deti museli dať retiazky s krížikmi z krku dole. V noci chodil po okolí a ničil kríže popri cestách. Rozbíjal ľuďom okná, pretože rámy sa pretínali v podobe kríža. Bolo to s ním na nevydržanie. Bol to blázon. Dostal sa do ústavu choromyseľných. Keď aj tam zúril, zavreli ho do klietky. Zhrozil sa, pretože oceľové tyčky tvorili samé kríže. On, ktorý chcel všetky kríže odstrániť, bol zrazu obklopený samými krížmi.
To je kríž s človekom, ktorý chce odstrániť všetky kríže na svete. Naopak, nič krajšie a silnejšie nenájdeme do našich bojov a zápasov o svoju spásu, ako keď padneme na kolená pred krížom. Najkrajšia poloha človeka je na kolenách pred svojím Bohom. Vráťme sa v našich rodinách k modlitbe na kolenách. Vráťme krížu čestné miesto v našich rodinách, nielen ako výzdobe, ale aj ako memento, že keď sa na kríž pozrieme, načerpáme posilu pre svoj život. Viac si všímajme kríže vedľa ciest, pozdravujme ich slovami: „Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. Aj nad dušami v očistci.“ Keď robíme znamenie kríža na sebe, robme ho s úctou, láskou a dôstojne. Často si prosme požehnanie od tých, čo môžu žehnať. Rodičia, žehnajte svoje deti! Kto nosí na krku kríž, nech ho nenosí len ako ozdobu, ale ako znamenie, že chce byť stále spojený so svojím Ježišom, Vykupiteľom. Vtedy plníme vôľu Božiu. Vtedy sa stávame schopnými prijať milosti, ktoré sú nám skrze kríž udeľované.

Pán Ježiš zomrel, aby sme mohli žiť večne v jeho Kráľovstve. Uvedomujeme si, že kto ho zaprie pred ľuďmi a nevyzná pre ľuďmi, toho aj on zaprie a nevyzná pred svojím Otcom; ale kto ho vyzná pred ľuďmi, toho aj on vyzná pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Tieto slová povedal sám Ježiš (porov. Mt 10,32-33). To si odnesme ako memento z dnešnej veľkopiatkovej liturgie.

Amen.