Nedeľa Svätej rodiny

Upevniť rodinné spoločenstvo.

Čo cítime, keď vyslovujeme slová mama, otec, syn, dcéra, starká, starý otec, brat, sestra? Keď pripojíme ešte môj, moja, dostávame ešte jasnejší obraz ako fotografia niekoho, s kým nás spája nielen puto krvi, ale najmä obsah slova láska.
Moja rodina to nie sú len mená, tváre ľudí, dátumy, ale i zodpovednosť, starosť, výchova, ale tiež radosti i ťažkosti, vzájomná služba a to všetko v duchu Božích a cirkevných príkazov.
Nečudujeme sa, že sviatok Svätej rodiny má opodstatnené miesto v čase najkrajších sviatkov. Keď sa aspoň na niekoľko dní schádzame a máme na seba viac času, cítime viac lásky, prežívame chvíle pohody, je aj čas zamyslieť sa nad “našou rodinou“. Nestačí len niečo konštatovať, napríklad, že deti rastú, že starneme, že sme niečo nadobudli, vlastníme, ale tiež čo nás od seba vzďaľuje, odsudzuje, chladne…

Na viaceré veci nás napomína evanjelium, keď Jozef a Mária obetujú Ježiša v chráme, a Simeon a Anna prichádzajú, aby vzali do náručia dieťa a prejavili svoj vzťah k nemu.

Keď sa Boh rozhodol vykúpiť človeka, začal svoje dielo od rodiny. Sám sa narodil a vyrastal v rodine, aby ju posvätil. Cirkev Svätú rodinu z Nazareta dáva ako vzor a ideál každej ľudskej rodiny. Rodičia Ježiša to nemali ľahké, akoby sa to na prvý pohľad zdalo. Koľko zvláštnych vecí sa udialo v ich živote! Samotné počatie, udalosti tesne pred Ježišovým narodením, ale aj samotný priestor, kde Mária povila Dieťa. Slová Simeona: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať… aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2,34-35) A to neboli všetky ich ťažkosti. Nasledoval útek do Egypta, o niekoľko rokov strata Ježiša v chráme. Jozef, Mária i Ježiš plnia vôľu Božiu.

A práve neplnenie vôle Božej sa stáva príčinou, že pre mnohých sú sviatky, a tak i Nedeľa Svätej rodiny nepríjemnými. Iní sa tešia, radujú, obdarúvajú, a oni cítia opak. Vsadili na nesprávnu kartu, v živote nastúpili na nesprávny vlak. Všetkému dali prednosť, len nie Bohu. Zriekli sa Božieho požehnania, vylúčili Boha zo života, postačili si s telesným, keď sa vysmiali duchovnému, dali prednosť pohodliu, cestovaniu, materiálnym veciam, telesnej kráse pred dieťaťom, dokonca deťmi, ktoré hoci boli počaté z lásky, neocitli sa v kolíske. A nemohli povedať: mama, otec, ale našli sa v odpadových košoch, keď ruky tých, ktorí im mali chrániť život, násilne im ho vzali.
Tešíme sa zo sviatkov a prichádzame prosiť za našich najdrahších, aby im Boh požehnal, naplnil pokojom a láskou. Aké je to krásne, keď dnes hovoríme Bohu: Ďakujeme ti za dar života cez rodičov. Už sú možno na Božej pravde, ale akú radosť máme my i oni, že žijeme, že môžeme vidieť, cítiť, počuť, poznať ten krásny svet.
Aj keď sa vo svete hovorí o kríze rodiny, je správne, že dnes prosíme Svätú rodinu za našich drahých, za ich telesné, duchovné i duševné dary, že ich chceme pri tejto sv. omši obdarovať, keď im vyprosujeme milosti, dary Ducha Svätého.
Ďakujeme našim rodičom, že sme mohli prísť, vyrásť a žiť v usporiadanej a úplnej rodine, v ktorej sme videli vzor a príklad kresťanského života. Preto dnes poukazujeme, že v rodinách rovnakého pohlavia nemožno nájsť pravý cieľ, ktorý môže človeka urobiť šťastným aj pred Bohom. Dnes sa zasadzujeme, aby si svet uvedomil, že manželstvá na skúšku nie sú prínosom tak pre samotných manželov a vôbec už nie pre deti z takýchto manželstiev. Chceme pozdvihnúť hlas, že je proti prírode, proti ľudskej cti, proti vôli Božej, keď sa nájdu takí, čo chcú ako muž a muž, žena a žena žiť v spoločnom manželstve. Dnes sa rovnako modlime za tých, ktorí majú nesprávne pohľady na poslanie muža, ženy na spoločný život. Neúplná rodina nie je a nemôže byť ideálom, ani to, keď žena chce dieťa, ale nechce muža. Dieťa potrebuje otca pre svoj zdravý telesný a duševný život.
Sebe i všetkým vyprosujeme silu k čistému predmanželskému, manželskému i vdovskému životu. Pokušení tela je najmä v uvoľnenej morálke v masmédiách. Dnes sa modlíme za všetkých zákonodarcov, aby zákonmi chránili naše rodiny. Beda tým, z ktorých pohoršenie pochádza! Beda tým, ktorí pohoršia hoci len jedného maličkého! Modlíme sa za tých, ktorí upadli, aby si nezúfali a vrátili sa ako márnotratný syn z Ježišovho podobenstva, pretože ich čaká láskavý otec. Modlíme sa za tých, čo sú zranení hriechom, aby si osvojili ducha pokánia a uvedomili si, že ako Ježiš neodsúdil ženu pristihnutú pri hriechu, neodsúdi ani ich, keď nastúpia na novú cestu života.
Všetci sme jedna veľká rodina. Je na nás, aby sme ako rodina budovali svoje šťastie v Kristovi, jeho učení, pokoji a láske. Chceme zabrániť, aby zhaslo slnko šťastia v našich rodinách. Uvedomujeme si, že nazaretská Svätá rodina nezostarla. Naopak, ak niekedy jej vzor a sila bola aktuálna, tak je to práve dnes.
Platia slová francúzskeho spisovateľa René Bazina: „Pros Boha, aby on prebýval uprostred nás. On je žriedlo, sila a cieľ našej lásky.“ Možno nájsť dnes krajšiu prosbu pre naše rodiny?

Kto z nás pochybuje, že potrebujeme príklad? Príklad života Svätej rodiny je aktuálny.

Autor mnohých známych piesní, otec Duval, píše o svojom povolaní: „Bol som piate dieťa z deviatich. V našej rodine sme neboli vychovávaní k falošnej pobožnosti. Každý večer sme sa stretávali k modlitbe ruženca. Na tie chvíle do smrti nezabudnem. Pred očami mám svojho otca. Unavený prácou na poli alebo po iných prácach kľakol na dlážku, oprel sa o operadlo stoličky a vložil si do dlaní svoju tvár. V mojich očiach bol otec mocný, často neústupný, ktorý riadil celý dom, ktorý sa nebál zlých ani bohatých, a ten môj otec skláňal hlavu pred Bohom. Uvažoval som, že Boh musí byť ohromne veľký, keď môj otec pred ním kľaká na kolená, ale Boh musí byť aj blízo, keď sa môj otec s ním rozpráva. Matku som nevídaval na kolenách. Bola urobená, sedávala na stoličke z najmenším v náručí a my ostatní sme sa tlačili okolo nej. Jej ústa sa pohybovali ticho od začiatku do konca ruženca. A ja som myslel, že Boh je dobrý, keď sa s ním môže matka rozprávať s dieťaťom v náručí. Tak ruky a ústa môjho otca a matky ma naučili o Bohu viac ako katechizmus.“

Uvedomujeme si, že byť otcom a matkou nie je ľahké. Je to veľké a ťažké umenie. Ján XXIII. mal povedať: „Ľahšie otcovi splodiť päť detí, ako dať piatim deťom dobrého otca. A o matke platí. Pôrod ešte neurobí ženu matkou, tak ako mať piano v dome ešte neznamená, že som pianista.“
Svätá rodina každého z nás učí, ako sa stať dobrým otcom, matkou, synom či dcérou. Učiť sa od Jozefa, Márie a Ježiša žiť neznamená, že sme zastaralí, nemoderní… Naopak, náš pohľad na nich je tá najlepšia škola. Tak ako oni plnili vôľu Božiu, tak je správne, že aj my máme najlepšiu vôľu, chuť splniť všetko, čo od nás očakávajú naši najdrahší, ako aj náš Boh.
Áno, naše miesto je v škole nazaretskej Svätej rodiny. A je správne, že si uvedomujeme, že sme vždy syn či dcéra rodičov, aj keď už ma volajú mama, otec. Sme si bratmi a sestrami tak v línii pokrvnej, ako aj vo vzťahu k Ježišovi. Za to všetko dnes ďakujme, prosme, odprosujme a klaňajme sa pri jasliach Dieťaťa Ježiša, pri jeho matke Panne Márii a ich pestúnovi, sv. Jozefovi.

Amen.