Nedeľa Svätej rodiny

Prehodnoťme si svoje postavenie, úlohy a povinnosti vo svojej rodine.

Vie si niekto z nás predstaviť rodinu, kde by si každý robil čo chcel? Väčšie deti, ktoré ešte nemajú predstavu o živote, možno o niečom takom snívajú; prišli a odišli by z domu kedykoľvek, stále by počúvali hudbu, hrali futbal... Pravda, doma by muselo byť navarené, upratané, aby mali všetko, na čo si spomenú. Áno, sú také rodiny, kde jeden člen rodiny iných vykorisťuje, uráža, je sebec a egoista. Iste si uvedomujeme, že ak u nás v rodine má vládnuť pokoj, poriadok, aby sme sa doma dobre cítili a radi sa tam vracali, musíme podľa svojich možností, veku a postavenia si v rodine plniť svoje povinnosti. Ak sa stane niečo mimoriadne, chceme vec riešiť pre dobro a v prospech väčšiny.
Jozefovi sa blížil koniec trestu a mal byť z väzenia prepustený. Čím viac sa blížil čas slobody, tým viac premýšľal. Z roka na rok kontakt s rodinou chladol, prestával... Teraz premýšľa, či má vôbec právo vrátiť sa domov. Prijmú ho? Bál sa negatívnej odpovede. Nechcel sa preto pýtať priamo. Poprosil iba o znamenie. Ak ho prijmú, ak sa môže vrátiť domov, nech na prvý strom pri zákrute vedľa cesty zavesia šatku. Keď pôjde okolo autobusom, bude to znamenie, či môže vystúpiť, alebo nie. Prišiel deň, na ktorý sa roky tešil. Trest si odpykal, zmenu života spoznali spoluväzni i dozorcovia. Sedí pri okne v autobuse, blíži sa k domu, kde sa majú slobodne všetci rozhodnúť, či ho prijmú, alebo nie. Vie, že im spôsobil veľa sĺz, bolestí a smútku. Oči má upreté na zákrutu, za ktorou je ich záhrada a spomínaný strom. Už ho vidí. Všetky oči v autobuse prekvapene pozerajú na strom. Nie jedna šatka, ale niekoľko desiatok šatiek je uviazaných na strome. Nevydržal a zvolal: „Odpustili mi! Čakajú ma! Môžem ísť domov!“ (K. W. Okruchy Wroclaw 1992, s.131)

Ak je spoločnosť chorá, je možné ju uzdraviť jedine vtedy, keď začneme liečiť naše rodiny. Vieme, že mnohé naše rodiny sú skutočne choré a iné sú ohrozené. Preto zamyslíme sa nad slovami evanjelistu sv. Lukáša: „Vykonali všetko podľa Pánovho zákona“ (Lk 2,39).

Nazaretská rodina, alebo v zmysle dnešnej nedele Svätá rodina, sa navonok ničím mimoriadnym nelíšila od tých ostatných. Jedine Jozef s Máriou vedeli, že Ježiš je Boží Syn. Všetci traja vedeli o zvestovaní anjela Gabriela, len oni vedeli, že Jozef nie je otcom Ježiša. Jozef vedome a dobrovoľne prijal funkciu pestúna, pred verejnosťou úlohu otca, a že Mária bez pričinenia muža počala Ježiša, vo všetkom podobný ľuďom okrem hriechu, dáva sa vychovávať, viesť Jozefovi a Márii. Všetci traja ako Židia zachovávajú a plnia Božie zákony, zúčastňujú sa obradov v synagóge či v chráme. Hoci na Ježiša sa nevzťahuje obrad očistenia, veď je Boží Syn, a jeho matka bola uchránená od dedičného hriechu, predsa ako predpisuje Zákon, plní predpis Zákona, že každá žena, ktorá porodí chlapca, musí na 40-ty deň od jeho narodenia prísť do chrámu a priniesť obetu. Jozef a Mária tak „vykonali všetko podľa Pánovho zákona“ (Lk 2,39). Urobili to na pamiatku záchrany národa, keď dostali slobodu v Egypte v historickú noc.

Pápež Lev XIII. ustanovil svojím brevom Nominem fugit zo dňa 14. júna 1892 sviatok Svätej rodiny. Okrem iného napísal: „Rodinný život sa uvoľňuje. Treba ho uzdraviť, preto sa ustanovuje osobitný sviatok, ktorý by katolíckym rodinám pripomínal ich podstatný cieľ. Otcovia sa majú učiť od sv. Jozefa starostlivosti a opatere o svoju domácnosť. Matky majú v Preblahoslavenej Panne Márii vzor vedomosti a skromnosti. Deti zas majú nasledovať poslušnosť Pána Ježiša...“
Nazaretská rodina je nám najmä vzorom náboženského života, kde patrí úcta manželov voči sebe, teda aj manželská nerozlučnosť, rovnako právo a povinnosť priviesť na svet deti a vychovávať ich. Všetkých, tak rodičov ako aj deti, zaväzuje štvrtý príkaz z Desatora: „Cti svojho otca a svoju matku“. To znamená, že deti svojich rodičov si majú ctiť, milovať, poslúchať, postarať sa v rokoch ich staroby o všetko, čo k takému životu patrí, aby mohli v pokoji zomrieť. Rovnako príkaz zaväzuje rodičov, aby deti dostali v ich láske to, čo im je na úžitok tak pre duše, ako i telá. Teda deti nemôžu svojich rodičov vykorisťovať, vynucovať si to, čo ich duši by mohlo uškodiť. Rodičia musia myslieť na to, že nepravá láska im môže zatemniť rozum, ale i oči, že v nezdravej láske budú vychovávať svoje deti. Či ste už aj vy, rodičia, nepovedali? „Nemali sme my, nech majú aspoň naše deti.“ A sme svedkami toho, že vychovávame náročné pokolenie voči rodičom, spoločnosti, ale nie voči sebe samým. Počujeme od mladých: „Máme na to právo, nik nám nemá čo rozkazovať, veď sme dospelí, to potrebujeme, to musíme mať, to jednoducho chceme...“ A kde sú slová: prosím a ďakujem? Je pravdou, že mnohí rodičia si vychovávajú pre roky svojej staroby tyranov. Z nejedných úst je počuť: „Nechcem sa dožiť staroby u svojho syna či dcéry!“ Ale sme svedkami i toho, že otec tyranizuje deti svojím nemiernym používaním alkoholu, siláckymi rečami i fyzickým násilím. Sledujeme, že rovnoprávna žena pri prvej ťažkosti vie povedať: „Rozvediem sa!“
Keď si nevieme a nedokážeme počas roka pripomenúť sviatosť manželstva, je potrebné, že aspoň raz do roka si rodina vie sadnúť a prehodnotiť rodinné povinnosti a zväzky. Preto dnes každý dobrý kresťanský manželský pár mal by nahlas znova povedať: „Sľubujem pred všemohúcim Bohom, že (mu, jej) budem (verným manželom, vernou manželkou) a že (ho, ju) nikdy neopustím, ani v šťastí ani v nešťastí, ani v chorobe ani v zdraví, a že (ho, ju) budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“ Áno, dnes mnohí váhajú so vstupom do manželstva, o čom svedčia štatistiky. Klesá počet uzavretých manželstiev a rastie počet rozvodov, nie tak čo do počtu, ale na počet uzavretých manželstiev. Stúpa počet tých, čo žijú len ako druh a družka, často pre citovú nezrelosť, a teda majú strach uzavrieť manželstvo. Rastie počet tých, čo zostávajú slobodnými a sami si uvedomujú, že Boh ich nestvoril ako muža a ženu pre seba samých, ale muža stvoril pre ženu, a naopak. Boh dal presný cieľ človeku na zemi. Nerešpektovanie, nenaplnenie Božej vôle je pošliapaním Božej lásky k človeku. Je priam rúhaním sa Bohu, keď počujeme, že viac a viac sa ozývajú hlasy za manželstvá medzi mužom a mužom, a medzi ženou a ženou. Keď sa Boh postaví stranou, keď sa prestaneme dívať na dnešný vzor – Svätú rodinu, prestáva sa plniť mravný zákon a dochádza k predávaniu daru, ktorý dal Boh pre niečo iné a nie aby to bolo používané na obchod. Vidíme to dnes v reklame, na rohoch ulíc už i menších miest, otváraním podnikov s erotickou náplňou. Počúvame, že jej to na živobytie nestačí, čo si zarobí v čestnej práci, že ona má vyššie nároky, že dokonca manžel dá súhlas manželke k tejto činnosti, že rodičia mlčia pri hriechu svojej dcéry či syna, že žijú pred uzavretím manželstva spolu s nimi pod jednou strechou. Čo bolo krásne na rodine, to sa špiní. Šliape sa česť a hrdosť sa vytráca. A dobré meno? Vernosť, vraj, patrí minulosti a deti sa dajú vychovať aj bez otca. Keď niekto zalomí rukami a povie “hotová Sodoma a Gomora“ je odstavený, nemoderný, nerozumie dobe či veci. Keď Cirkev pozdvihne hlas na obranu rodiny, duše človeka, je napádaná. Katolícke Poľsko je toho dôkazom, že rodičia zabudli na slová pri uzavieraní sviatosti manželstva: „Ste ochotní s láskou prijať deti ako dar Boží a vychovávať ich podľa Kristovho evanjelia a zákonov jeho Cirkvi?“
Ale už stačí negatívnych pohľadov, aj keď je to všetko, a to je to najhoršie, pravda. Nik nemôže povedať: mne či nám sa to nemôže stať. Stáva sa. A práve preto sviatok Svätej rodiny vo vianočnom čase má svoje opodstatnenie. Je správne, že chceme sa vrátiť k osvedčeným praktikám, nie zastaralým a nemoderným, ale k tým, ktorým čas, doba, vedecký pokrok neuberajú. Vrátiť sa k modlitbe. Kde sa pravidelne modlí, najlepšie celá rodina, je predpoklad, že skôr sa vyriešia nezhody, napätia, ktoré neobídu ani jednu rodinu. Kto pravidelne pristupuje ku sviatostiam, načerpá síl, ktoré len tieto sviatosti môžu človeku dať, že i v tlakoch, napätiach dokážu vytrvať vo vernosti a láske. Kto sa vie ovládať a je mu cudzie akékoľvek koketovanie, flirty, pohľady, ten nedá príčinu k nevere, rozvodu alebo potratu.
Rodina má právo žiadať aj od štátu konkrétnu pomoc. Ak jej ju štát nezaručuje, je potrebné legálnymi spôsobmi si ich žiadať.
1. Štát má manželstvo chrániť a nie ničiť, rozvádzať. Rozvod je znamením úpadku národa.
2. Život nenarodených má sa hájiť. Kde menej detí prichádza na svet ako tých, čo ich vraždia, je to smrť národa.
3. Štát, ktorý podporuje obchod s láskou, nemožno pokladať za demokratický.
4. Výchova v prvom rade musí byť v rukách rodičov. Škola má len pomáhať pri výchove detí.
5. Lekárom musí ísť o navrátenie zdravia a záchranu života. A nie, aby robili tlak na matku dieťaťa.
6. Rodina má právo na hmotné zabezpečenie. Právo na prácu, byt a sociálne dobrá.
7. Štát musí rešpektovať náboženské cítenie svojich občanov. Môžu si plniť svoje náboženské povinnosti.
8. Právo štátu musí zabezpečovať, že rodina nebude násilne delená. Sloboda cestovania, pobytu...
9. Zákony musia hájiť pozitívne ľudské a mravné hodnoty. Právo na dobré meno, česť...
10. Je povinnosťou štátu, zákonov zabezpečovať svojim občanom duševný i telesný vzrast.
Je smutné, že vieme štátu a tým, čo nás vedú, odpustiť mnohé chyby, tolerovať ich vrtochy a tváriť sa, že sa nič nestalo. V ktorom demokratickom štáte si štátnik môže dovoliť korupciu? Mravné delikty? Podvody? Urážky a zastrašovanie? Veď akí sme my, také sú naše rodiny, aké sú rodiny, také sú dediny a mestá, a aké sú dediny a mestá, taký je aj štát.

Je na nás. Je to v našich rukách, ako bude vyzerať Slovensko v budúcnosti. Vieme, že nepomôžu nám výhovorky, stenanie, plač. Treba nám ísť aj proti prúdu. Nie tá ryba, čo pláva dole prúdom, je živá.
Kňaza zavolali zaopatriť známeho podnikateľa. Bola to podľa ich slov “veriaca rodina“. Prítomných bolo viac ako dvadsať. Keď kňaz pozdvihol hostiu a povedal: „Hľa, Baránok Boží...“, nik si nepokľakol, nesklonil hlavu, nepoložil ruku na srdce... Zomierajúci mal v živote čas na všetko, ale na modlitbu, sviatosti a kostol nie! Pohreb si priali bez svätej omše.
Iný príklad: Je radosť byť na pohrebe, kde celá rodina sa nahlas modlí, spieva a všetci pristupujú k prijímaniu. Tí nemusia hovoriť, že sú “veriaca rodina“.

V našich rodinách si nemôžeme dovoliť, aby sme robili, čo chceme. My ani nechceme. Preto sa obraciame o pomoc ku Svätej rodine: Ježišovi, Márii a Jozefovi o milosti.

Amen.