Nedeľa Svätej rodiny

Vráťme sa k úcte Svätej rodiny.

Predstavme si naše byty. Čo všetko zdobí steny bytov? Prečo? Má ešte miesto obraz Svätej rodiny v našich bytoch?
Predstavme si obraz Svätej rodiny: Jozefa, ktorý pracuje ako stolár. Máriu ako domácu pani a dieťa Ježiša, ktorý ich sleduje, napodobňuje, ktorý je zároveň stredom rodiny, ktorý jej dáva zmysel, cieľ, hodnotu.
Je obraz Svätej rodiny gýčom? Má dnešnej modernej rodine čo povedať Svätá rodina?
Áno, časy sa menia. Čo všetko sa zmenilo len v našej rodine! Pripomeňme si, čo nás v rodine trápi, znepokojuje, ale spomeňme si aj na to, po čom túžime, čo by sme našej rodine želali, čím by sme ju chceli obdarovať...

O Jozefovi a Márii, rodičoch Ježiša Krista, evanjelista poznamenáva: „Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo“ (Lk 2,33).

Je pravdou, že Svätá rodina, to nie je vzor selanky, idylky. Rodina Jozefa, Márie a Ježiša to nemala na ružiach ustlané.
Aj keď o Jozefovi vieme, že bol “hlava slávnej rodiny“, muž viery, bol vystavený skúškam. Snúbenica mu oznámila, že počala dieťa. Správa sa však ako milujúci a veriaci muž, o čom hovorí evanjelium, že premýšľa, ako pomôcť Márii, a preto jej nechce prekaziť splniť slovo, ktoré dala anjelovi. Uspokojí sa s vysvetlením anjela vo sne. Stáva sa pred svetom manželom Márie a otcom Ježiša, v skutočnosti je pestúnom Božieho Syna. Vykoná s Máriou dlhú cestu do Ain Karim k príbuznej Alžbete. Hľadá prístrešie, miesto v Betleheme pre Boha, ktorý sa rozhodol ľudstvo spasiť, vykúpiť. V evanjeliách nenájdeme jediné slovo, ktoré povedať Jozef. A predsa z opisov udalostí, najmä z evanjelia sv. Lukáša vieme, že Jozef bol muž spravodlivý, čistý, múdry, poslušný i verný... Zomiera ticho. Splnil svoje poslanie, ktoré od neho očakával Boh. Vieme o úteku do Egypta pred Herodesom, či o strate dvanásťročného Ježiša, keď sa stratil v chráme, čiže život Jozefa bol ťažký, náročný, nebezpečný, ale svoju úlohu pred Bohom zvládol.
Aj Mária musela konať, byť ženou činu, odvahy, vernosti i statočnosti. Anjelove slová, ktorými ju oslovil pri zvestovaní, si svojím životom zaslúžila. Nesklamala Boha, žila pre Boha, s Bohom, medzi ženami, ale i v národe i v cudzine tridsať rokov po boku Ježiša a Jozefa, nesklátila sa, keď sa stretla so synom, keď niesol kríž. Verne vytrvala pod krížom a s dôverou prijala do náručia mŕtve telo svojho syna.
Kto chce hľadať niečo, o čom nehovoria evanjeliá, stráca čas. Ježiš podobne ako jeho matka a Jozef ničím mimoriadnym sa nelíšili od žien, mužov a ich synov, s ktorými žili v Nazarete, zúčastňovali sa spolu ako veriaci modlitieb v Jeruzaleme. A predsa.
Nazaretská rodina až do konca čias je znamením, ktorému mnohí, mnohé rodiny odporujú. Nazaretská rodina je vzorom pre rodiny a jej členov v plnení vôle Božej. Každému človeku, každej rodine určil Boh poslanie. Všetkým však Boh ponecháva slobodu rozhodovania, rozum ku konaniu. Boh však vo svojej láske k nám dáva nazaretskú rodinu ako vzor, posilu pri plnení vôle Božej.
Vieme, že aj najkrajšia hviezda na oblohe prestane svietiť. Aj najkrajší kvet raz zvädne. Aj poslanie každého muža a ženy musí ukončiť smrť. Keď pred Bohom má svoje poslanie každá hviezda či kvet, mali by po nás, našich rodinách zostať len kríže na hroboch či spomienky? Bolo by to málo. Bolo by to nespravodlivé. Keď Boh sa rozhodol žiť v rodine, mať matku a otca, chce, aby sme po splnení vôle Božej všetci získali odmenu. Preto Boží Syn žil v rodine, aby naše rodiny po smrti žili večne. Ježiš od každého z nás, od každej rodiny právom žiada, aby sme plnili a splnili vôľu Božiu a aby nás Boh raz mohol odmeniť.

Kedy to rodina mala ľahšie a ťažšie? Ktorá rodina to má dnes ľahšie, ťažšie? Staré príslovie hovorí, že nie je rodiny bez komína. Aj keď dnes už na mnohých domoch nie sú komíny, príslovie chce povedať, že v každej rodine na zemi má miesto radosť i bolesť, každá rodina a jednotliví jej členovia musia prejsť skúškami. Bohu je milé, že sa ho bojíme uraziť hriechom, že sa snažíme konať podľa jeho vôle.
Sme ľudia. Každú rodinu tvoria obyčajní ľudia. Aj keď sa manželstvá uzatvárajú z lásky, uzatvárajú ich len ľudia. O čom to hovorí?

Prvýkrát sa pohádali, keď sa rozhodovali, kto prvý podpíše sobášnu zápisnicu. Kto spočíta rozčarovania? On zabudol na sobášnu kyticu. Koľkokrát zodvihol hlas, keď mu ponúkla studený obed? Kto spočíta výmeny názorov, zvýšený hlas pre maličkosti, že nechcel ísť s ňou na prechádzku, že so susedkou sa dlhšie zdržala, že čítal noviny a ona od neho niečo chcela. Zovšedneli si, už si nehľadia do očí, pekné slová už vystriedali úsečné povely, žiadosti, príkazy. To však nesmie ničiť ich lásku. Naopak. Ona vie, že manžel je aj unavený, vie si ho zastať. On vie, že žiadna iná žena by mu tak netolerovala jeho chyby. Aj on vie vstať, keď dieťa v noci zaplače. Aj ona povie prepáš, odpusť, aby oheň napätia neprerástol a nezničil ich lásku, rodinnú pohodu, šťastie. On nenechá výchovu len na manželku, ale deti vedia, že otec vždy stojí za príkazmi matky. Deti od začiatku poznajú príkaz lásky: „Cti svojho otca a svoju matku“, pretože ich otec a mama majú radi ich deduška a babičku.
Dieťa vie, že príkaz sa má splniť nie na druhé či tretie požiadanie. Že všetci v rodine majú práva a povinnosti, ktoré sa musia rešpektovať a zachovávať. Nehanbia sa poprosiť, poďakovať, ale i odprosiť. Slušnosť, rešpekt vychádzajú zo vzájomnej lásky. Uskromniť sa, rozdeliť sa, mať čas na druhého. Majú rásť vekom, uvedomujúc si, že aj niekto iný žije vedľa nich. Vedieť medzi sebou viesť dialóg. Nebáť sa druhého, vedieť sa priznať, vedieť počúvať, mať čas pre druhých, vedieť sa zdôveriť a vedieť aj kritizovať. Vedieť sa zriecť včas a bez dlhých rečí svojich plánov, keď ide o vec spoločnú. Primerane navzájom si pomôcť.
Keď príde búrka, nezhoda, neporozumenie, keď sa začne dvíhať hlasová výš, keď argumenty budú znieť ako blesky a následne hrmavica otrasie rodinným pokojom, treba vedieť, že po búrke zas vychádza slniečko a po zime prichádza jar. Len aby následky neboli bolestné.

Materiálne veci sú často príčinou napätia. Skromnosť by nemala chýbať v žiadnej rodine. Nesmie platiť, že len ja chcem, ale že aj tí ostatní chcú a snáď potrebujú viac.
Ľudské telá nemožno podceniť. Nielen starnú a chorľavejú, ale i sex sa nesmie podceniť. Umŕtvenosť, sebadisciplína, kontrolovanie sa, predchádzanie, poučovanie sa majú poznať skôr, ako by mohli nastať škody na charaktere, dobrom mene, cti.
To platí aj o alkohole, drogách či počítačových hrách. Zaujímať sa jeden o druhého. Prevencia lásky je požehnaním pre rodinu i jednotlivca.

I napriek tomu, že jednotlivec či väčšina urobí všetko, čo je v ich možnostiach a sile, a jeden či viacerí sa stanú čiernou ovcou, príčinou smútku, sĺz, bolestí, Boh žiada znova a znova pomáhať, zabúdať, zachraňovať.

Novomanželom kňaz pri oltári povedal: „Verím, že jeden spoločný Otčenáš dokáže pre vaše šťastie viac, ako všetko iné na svete. Od prvého večera sa ho modlia. Koľkokrát si už uvedomili slová „posväť sa“, najmä keď morálny zákon chceli obísť. Koľkokrát sa pozreli na seba pri slovách „odpusť nám naše viny“. Koľkokrát vložili svoju vieru, keď sa ohlásila choroba, smrť blížnych, neúspechy... do slov „buď vôľa tvoja“. Roky plynú a oni sa stále modlia, hoci ich už volajú starý ocko, stará mama. A oni sa modlia spolu každý deň svoj “Otčenáš“.

Ťažko si predstaviť spoločnosť bez rodiny. Aj keď počuť hlasy o registrácii iných druhov manželstiev, ako medzi mužom a ženou. Je potrebné venovať úctu, pozornosť tým, čo cítia niečo iné vo svojom živote. Nesmieme však zabudnúť, že Boh stvoril muža pre ženu a naopak.
Rovnako je potrebné neriešiť unáhlene veci rozvodovým konaním. Cirkev hovorí aj o rozluke od stola či lôžka. Nevera je hriech. Koľko hriechov nám Boh odpúšťa. Je potrebné poznať svoju vinu. Nesúdiť a neodsudzovať hneď druhého.
Pri slove potrat predstavme si, že by boli v našom prípade povedali otec či matka: nechceme, aby žil. A dnes by sme neboli. Boli by sme skončili v odpadkovom koši. Dnes by sme nevedeli, čo je to láska, radosť, ale aj čo znamená vedieť niesť kríž, čo znamená odpúšťať, kto je to Boh.

Svätá rodina má čo povedať aj dnes. Vedieť, chcieť počúvať. Snáď zodpovednejšie pristupovať k telesným, ale aj duchovným povinnostiam. Všetko je dočasu. Aj mladosť, aj krása, aj zdravie, aj úspechy, aj sláva, aj... Ale keď vieme, že Boh je večný a chce nás obdarovať večnosťou, je pre rozumom a slobodnou vôľou obdarovaného človeka povinnosť plniť vôľu Božiu.
Svätá rodina nás neučí plakať. Tomu nás učí svet a hriech. Svätá rodina nás učí dúfať, milovať, veriť. Svet a hriech zoberú človeku všetko. Dokonca i tých, čo milujeme. Boh sľubuje, že smrťou sa život nekončí.

Je rozdiel v pohrebe a „v pohrebe“. Vždy je pri ňom bolesť, smútok... Kto však verí...! Svätého Jozefa máme ako patróna smrti. Podľa tradície zomrel v náručí Ježiša a Márie. Aj preto je dnes Svätá rodina obohatením.

Zastavme sa dnes pri obraze Svätej rodiny, a aj keď obraz nemá veľkú hodnotu, nie je umelecké dielo, ale má veľkú morálnu hodnotu. Zadívajme sa na jednotlivé postavy obrazu a vžime sa do svojej úlohy v rodine. Vtedy i teraz nechajme prehovoriť srdcia naplnené vierou, nádejou a láskou. Modlime sa za seba, drahých, svoju rodinu... Prosme, ďakujme, odprosujme Svätú rodinu Ježiša, Máriu a Jozefa.

Amen.