Slávnosť Zjavenia Pána - Traja králi

Objaviť poklad - Eucharistiu.

Sme si vedomí toho, bratia a sestry, že aj my máme tú výnimočnú príležitosť, klaňať sa Dieťaťu Ježiš počas celého roka, nielen na Vianoce?

Drahí bratia a sestry! V dnešnom evanjeliu sme práve počuli, ako mudrci „vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu“ (Mt 2,11).

Pozoruhodný paradox: kňazi majú Sv. písmo, Božie zjavenie, vedia, kde sa má Spasiteľ narodiť, ale nejdú sa mu pokloniť. Ukážu cestu iným.
Naproti tomu traja mudrci, cudzinci, veria cudzej nádeji. Vydávajú sa na dlhú cestu. Vypytujú sa, hľadajú. Veria v neuveriteľné, nedajú sa pomýliť ani biednym miestom, ani obyčajným chudobným dieťaťom. Uvideli dieťa, padli na zem a klaňali sa mu. Čo všetko je skryté v tejto vete, v tejto poklone! Je to vyznanie viery v Božie Synovstvo tohto obyčajného chudobného Dieťaťa.
V Starom zákone je poklona žiarlivo rezervovaná jedine Bohu. Keď títo ľudia, na prahu Nového zákona, predsa len padajú na zem a klaňajú sa Dieťaťu, vyznávajú tým prítomnosť samého jediného Boha v ňom.
Podľa orientálneho zvyku, je so vzdávaním poklony spojené odovzdávanie darov. Mudrci dali Dieťaťu to, čo považovali za najcennejšie: zlato, kadidlo a myrhu.
Niektorí starí cirkevní otcovia vidia v troch daroch mudrcov hlboký symbolický význam. Zlato patrí Ježišovi ako kráľovi. Kadidlo mu darujú preto, lebo je Bohom, ktorého máme uctievať. Myrhu trpkej chuti priniesli tomu Ježišovi, ktorý ako Vykupiteľ bude raz musieť zomrieť trpkou smrťou na kríži.
Traja králi začali v Betleheme to, čo my konáme pred Najsvätejšou Sviatosťou. V nej je Pán Ježiš prítomný so svojím telom a krvou, dušou a božstvom, presne tak, ako kedysi v betlehemskej maštali. Pozorujme vlastnosti ich adorácie pred betlehemským dieťaťom a vezmime si z toho ponaučenie. Klaňanie mudrcov bolo prejavom viery a holdu lásky vtelenému Božiemu Synovi a také má byť aj naše klaňanie.

Každý človek vo svojom živote hľadá hodnotu, chce nájsť niekoho (s veľkým N), pred kým by mohol vzdať úctu, pokloniť sa, tak ako traja králi, komu by mohol odovzdať svoje najvzácnejšie dary, svoje schopnosti, svoj život.
Mnohí z nás ho nájdu v ľuďoch, ktorí ich oslovia, ale sú aj takí, ktorí sa sklonia pred prírodou, neživými a živými časťami sveta.
Ale je to tá úplná, dokonalá poklona, úcta, v ktorej oddávame svoj život?
Keď sa narodí nový človek, s úctou a láskou sa skláňame nad jeho nevinnosťou, v mysli nám skrsne myšlienka: Pred kým sa budeš klaňať ty, dieťa nevinné, až dorastieš ? V kom alebo v čom, nájdeš Toho, To, ktorému odovzdáš svoj život?
Podľa KKC klaňanie sa (adorácia) je základným postojom človeka, ktorý sa uznáva za tvora pred svojím Stvoriteľom. Oslavuje veľkosť Pána, ktorý nás stvoril, a všemohúcnosť Spasiteľa, ktorý nás oslobodzuje od zla, uznáva Boha za Pána a Vládcu nad všetkým, čo jestvuje, za nekonečnú a milosrdnú Lásku. Adorácia je hlbokým sklonením sa ducha pred Kráľom slávy a úctivým mlčaním pred Bohom, ktorý je vždy väčší.
Všetci sme na ceste, všetci hľadáme Kráľa, ktorému sme sa prišli v živote pokloniť. Každý jeden z nás je stvorený k poklone, ale len na nás záleží komu, čomu sa budeme klaňať, vzdávať úctu, prinášať dary. Či nájdeme aj my toho jediného Boha, ktorý jediný je hodný poklony, alebo či si nájdeme modly a budeme sa im klaňať. To je len na nás, na našom rozhodnutí.
Veľa Betlehemčanov videlo v Ježišovi bežné dieťa; no mudrci dokázali v ňom vidieť Dieťa, ktorému sa budú všetci klaňať od chvíle narodenia až po všetky veky. Ich viera ich osobitne vyznamenala, a to tým, že boli prvými medzi pohanmi, ktorí ho velebili, až potom ho spoznal svet, až potom sme ho poznali aj my. Mudrci vedeli, že je Mesiáš, Boh, ktorý sa stal človekom. „Hľadajte a nájdete“ (Lk 11,9); Boh sa dá nájsť, spoznať, objaviť i zažiť už tu na zemi.
Ježiš prítomný v Oltárnej sviatosti je tým istým Ježišom, ktorého mudrci našli v Máriinom náručí; Ježiš je prítomný aj vo všetkých ľudských činoch, konaných z lásky k Bohu a blížnemu. Prinášajme mu aj my dary; zlato, jemné zlato našej duše, zlato našich dobrých skutkov. Obdarujme ho tiež kadidlom, ľúbeznou vôňou kadidla, do ktorého pridáme ako tymian naše čnosti: lásku, spravodlivosť, spoľahlivosť, vernosť, veľkodušnosť, radosť, pochopenie. Spolu s tromi kráľmi venujme Ježišovi aj myrhu, myrhu našej obete. Obeť nikdy predsa nesmie chýbať kresťanovi. Čo začali králi v Betleheme, to my máme konať ďalej. Pán Ježiš prítomný vo Sviatosti „potrebuje“ zlato, pretože je Kráľ kráľov, „potrebuje“ ho, pretože má právo na lepší, skvostnejší trón než Šalamún. „Potrebuje“ myrhu, ale nie pre seba, lebo on už dokonal svoju obeť na kríži a zmŕtvychvstanie oslávilo jeho telo a posvätilo jeho hrob. Ale pretože zostáva na oltári obetou za nás, „potrebuje“ trpieť, ale v nás a skrze nás: sme jeho údy, v nás prebýva, ale iba tak, ako mu to umožňujeme, aby bol skutočnou obetou v nás. Tak isto „potrebuje“ kadidlo. Chce kadidlo našich adorácií, aby nám za ne udeľoval svoje požehnanie a milosti.
Denne skladajme naše dary jedinému Bohu, klaňajme sa mu, veď nás každý deň pozýva na stretnutie s ním pri svätej omši; pozýva nás prijať ho pod spôsobom chleba a vína; prijať ho v našom blížnom spolu s kňazom, ktorý koná obetu.
Modlime sa aj my: Láskavý Otče, zhliadni na dary svojej Cirkvi, ktorá ti neprináša zlato, kadidlo a myrhu, ale Ježiša Krista, ktorý sa v týchto daroch sprítomňuje, obetuje a nám dáva.

Mnoho z nás sa podobá mudrcom, ktorí s vypätím síl hľadajú Ježiša. Aj nám Boh určite ukáže hviezdy, ktoré nám ho pomôžu nájsť, aby sme sa mu prišli pokloniť, dať mu najvzácnejšie dary. Čo ale, ak bude Boh chcieť, aby sme to boli my, jeden pre druhého? Aby sme práve my priviedli blúdiaceho brata, blúdiacu sestru vzdať úctu, poklonu jedinému Bohu, tomu, ktorý sa nám dnes ponúka v podobe nevinného dieťaťa? Ukážeme tú správnu cestu?

Predstavme si situáciu:
Nejakí vznešení cudzinci sa dozvedia, že medzi nami, katolíkmi, prebýva vo svojej Sviatosti Ježiš Kristus, že my prešťastní v nej máme Kráľa neba i zeme, Stvoriteľa, Vykupiteľa sveta, skratka, nášho Pána Ježiša Krista. Sú plní túžby poznať ho a vzdať mu poklonu; prídu k nám až z ďalekých krajín, do niektorého európskeho mesta, do niektorého mesta na našom rodnom Slovensku. Nečakala by ich tu skúška, podobne ako mudrcov v Jeruzaleme? Čo zvestuje v našich katolíckych mestách prítomnosť Krista? Chrámy, kostoly, ale veď tie majú aj protestanti, ale aj Židia – čo teda?

Je to naša adorácia, naše prejavy úcty voči Najsvätejšej Sviatosti? Je to naše pokľaknutie pred bohostánkom?

Do chrámu prídu dvaja priatelia, jeden katolík, ale druhý je mohamedán; (ktorý uznáva Ježiša Krista iba za jedného z veľkých prorokov, ktorí boli pred prorokom Mohamedom; no neuznáva ho za Boha, za Pána neba i zeme, Stvoriteľa a Spasiteľa sveta). Počas prehliadky chrámu prídu pred bohostánok, katolík hovorí priateľovi: „Tu prebýva náš Boh, Ježiš Kristus, on je prítomný stále medzi nami.“ No mohamedán mu odpovedá: „Neverím! Tu je prítomný tvoj, váš Boh? Veď keby som ja veril v to, že tu je prítomný môj Boh, padol by som na tvár v tej najväčšej pokore. Ale tvoj prejav úcty ma nepresvedčuje o tom, že tu prebýva váš Boh.“

Milovaní, a aká je naša úcta, naše klaňanie sa Ježišovi, ktorý je prítomný v Najsvätejšej Sviatosti? Sú naše úkony, naše gestá naozaj prejavom hlbokej úcty a viery voči Kristovi prítomnému v Eucharistii, alebo sú to iba trápne náboženské úkony, ktoré nám vštepovali rodičia, starí rodičia počas našej výchovy, kňaz na hodinách náboženskej výchovy? Nepohoršili sme nimi niekoho zo svojho okolia, počas svätej omše, počas nanútenej adorácie (aby ostatní videli, že sme tam boli)? Na tieto otázky si musí dať odpoveď každý jeden z nás sám. Jedine my poznáme odpoveď, jedine my vieme, aké naozaj sú.

Traja králi napomenutí vo sne anjelom vrátili sa inou cestou domov. Aj pre nás, bratia a sestry, platí výzva betlehemských jasličiek – vrátiť sa inou cestou.
Od stretnutia s Kristom sa adorátori majú vždy vrátiť inou cestou domov, to znamená, aspoň trochu zmeniť svoju životnú cestu!

Amen.