Čo by mal kresťan katolík vedieť o zjaveniach.
Viete, čo je to zjavenie? Viete, kde a komu sa naposledy zjavila Panna Mária? Že nie nám? Údajne na Slovensku to nie je len Turzovka, Litmanová, ale aj Tvrdomestice, Dechtice a inde. Ktosi bez toho, aby chcel uraziť Pannu Máriu a sv. Jozefa, povedal, že sv. Jozef sa chce rozviesť s Pannou Máriou. Prečo? Pretože je stále menej a menej doma, pretože sa stále niekde zjavuje. Najmä po zjaveniach Panny Márie v Lurdoch sv. Bernardete, v Paríži na ulici Ru di Bac sv. Kataríne Labouré a Fatime Lucii a blahoslaveným Ferkovia a Hyacinte, alebo Faustíne v Krakove, ktorej sa zjavil Pán Ježiš, sa akoby roztrhlo vrece s údajnými zjaveniami, ktorých je viac ako sto.
Aby Cirkev uznala a vyhlásila či súhlasila s niečím, čo spadá pod zjavenie, či ide o Pána Ježiša, Pannu Máriu, anjela či niektorého svätého, musí prejsť šetrením, ktoré je dlhé a náročné.
Slávnosť Zjavenia Pána môže poslúžiť k tomu, čo učí Cirkev o zjaveniach a ako k nim pristupuje.
Najprv si pripomeňme, že o klaňaní mudrcov, kráľov či mágov píše iba evanjelista sv. Matúš (2,1-12), v časti evanjelia, ktoré sa číta na dnešný sviatok. Vo východnej tradícii je dokonca 84 epizód o klaňaní sa mudrcov Ježišovi v Betleheme. Matúš neuvádza ich počet. V tradícii sa odvodzuje od darov, o ktorých píše Matúš, že „potom otvorili svoje pokladnice a dali mu (Ježišovi) dary: zlato, kadidlo a myrhu“ (Mt 2,11). V katakombách máme znázornených štyroch s odvolávaním sa na 72. žalm. Ariánska legenda zo 6. storočia hovorí až o dvanástich.
Hviezda, ktorej sa venuje pozornosť, od 4. storočia sa spája aj podobou anjela. Odkiaľ prišli mudrci, sa odvodzuje od gréckych slov, ktoré využívajú plurál „od východu“ (apo anatolón), čo by mohlo znamenať nielen prosté určenie svetovej strany, ale aj konkrétne poukázať na krajinu, odkiaľ prišli, čiže Anatóliu, ktorá bola súčasťou Parthskéj ríše. Na stredovekých maľbách je vidieť charakteristické oblečenie mágov. Mágov kráľmi nazval Adversus Jud. Tertulián (asi 160-230) a to s poukázaním na text Žalmu 72, 10 „králi Taršišu a ostrovov prinesú mu dary...“ Proroctvo Izaiáša: „Národy prichádzajú k tvojmu svetlu a králi k žiare, čo ti vzišla“ (Iz 60,3). Dnešný sviatok sa začal sláviť v 3. storočí v Egypte a mená kráľov sa objavujú okolo roku 500 v Zlatej legende a hebrejsky sa volali Appellius, Amerius a Damascus, v grétčine Galgalat, Malgalat a Sarathin a v latinčine Caspar, Balthasar a Melchior. Podľa Bédi Ctihodného (asi 673-735) význam darov: zlato – Kristovu kráľovskú dôstojnosť, kadidlo – jeho božstvo a myrha – utrpenie. Okolo dnešného sviatku je mnoho iných legiend.
Prečo slávime dnešný sviatok? Čo je jeho podstatou? Boh sa zjavuje svetu. Nie je podstatné, ako sa volali králi, ich počet, čo znamenajú dary, odkiaľ boli, okolnosti ohľadom hviezdy... Boh sa dáva poznať svetu. Boha máme prijať. Žiť podľa príkazov.
To platí aj o zjaveniach, videniach, zázračných uzdraveniach, posolstvách... Cirkev ich neodmieta, sú možné. Dôležitá je ich pravosť a ich nadprirodzený charakter. Cirkev si uvedomuje tajomnú a nedozernú silu ľudského podvedomia a nedozernú silu masovej sugescie. Preto to Cirkev pozorne skúma, pretože odlíšiť ilúziu od skutočného zjavenia je ťažké.
Napríklad Kongregácia obradov hovorí, že zjavenia v Lurdoch, La Salette Apoštolská stolica ani neschválila, ani neodsúdila, ale iba dovolila veriacim, že môžu nábožne veriť.
Kresťan katolík má vedieť, že súkromné zjavenie nepatrí k pokladu viery. Úlohou súkromných zjavení nie je niečo zlepšovať či dopĺňať, pretože Kristovo definitívne zjavenie sa skončilo smrťou posledného apoštola. Cirkev nemôže prijať zjavenia, ktoré si robia nárok na prekonanie alebo opravu Božieho zjavenia, ako je to v niektorých nekresťanských náboženstvách či novodobých sektách, ktoré sa o také novo zjavenia opierajú.
Keď Cirkev niektoré zjavenia schváli, neukladá povinnosť veriť obsahu súkromných zjavení. Cirkev zjavenia odobruje preto, aby sa vyhlo poverám a iným nerozumnostiam.
Keď Cirkev dovolí, súhlasí s nejakým súkromným zjavením, nebolo by správne, aby ho veriaci povýšenecky odmietali.
Veľký počet zjavení Panny Márie môže vyvolať skôr pochybností ako dôveru, lebo ich je ťažko zosúladiť s Božou transcendenciou a skrytosťou, ktorú učí Písmo, Tradícia a teológia.
Pri skúmaní pravdivosti predpokladaného zjavenia sa berú do úvahy rôzne okolnosti, ako vlastnosti osoby, ktorá tvrdí, že mala zjavenie, jej psychická rovnováha, mravný život, úprimnosť, poslušnosť voči cirkevnej autorite a iné.
Cirkev skúma obsah prípadných zjavení, či sú v zhode s učením Cirkvi, ako aj ovocie zjavenia, ktoré má prinášať: milosť obrátenia, duch modlitby, svedectvá lásky a iné.
Cirkev sa správa podľa zásady, že pri súkromných zjaveniach nemožno nadprirodzené pôsobenie predpokladať, ale treba ho dokazovať. Skúmanie si vyžaduje primeraný čas. Uznanie zjavení sa nedeje hneď. Trvá to aj roky. Cirkev musí mať aj dôkazy na schválenie zjavenia.
Zjavenia môžu len vyzývať na vieru v Krista a na nápravu života. Jednotlivec a ani skupina ľudí nemôže niečo nazvať zjavením, pretože jedine Učiteľský úrad Cirkvi je na toto vyhlásenie kompetentný.
Sila zážitku sama osebe nie je plne spoľahlivým kritériom pravosti. To sa jedná aj o zázraku.
Nezvyčajný jav, ktorý môže mať známky zjavenia, má kresťan katolík trpezlivo očakávať, pokiaľ ho Cirkev neschváli.
Súkromné zjavenia netvoria podstatný prvok viery, bez ktorého by nebol možný riadny náboženský život.
Verejné Božie zjavenie je vo Svätom písme a v Tradícii a autenticky ho vysvetľuje Cirkev. Cirkev je jediná záväzná moc.
Nie je dobré, chvályhodné, keď sa zaujímame len o súkromné zjavenia a nevenujeme pozornosť Cirkvou schváleným, doporučovaným veciam, pobožnostiam, miestam a podobne.
Pokiaľ Cirkev skúma zjavenia, kresťan má zachovať rezervovaný postoj a čakať na jej rozhodnutie. Boh si želá, aby Cirkev svojím slovom dala súhlas. Vždy treba dať pred osobným názorom prednosť smerniciam diecézneho biskupa. Ježiš Kristus založil Cirkev na apoštoloch, ktorých poveril vyučovať vo svojom mene. A nástupcami apoštolov sú biskupi. Veriaci majú počúvať biskupa vo veciach viery a mravov.
Pri mariánskej úcte je potrebné vyhýbať sa prehnaným prejavom zbožnosti, čo by ekumenizmu mohlo uškodiť. Aj inoveriaci a neveriaci si nesmú pokaziť správnu predstavu Cirkvi.
Pri zjavení môže ísť aj o výzvy na pokánie, modlitby za obrátenie hriešnikov, väčšiu lásku k Bohu, zachovávanie prikázaní, čiže na to, čo máme v evanjeliách a ďalších knihách Nového zákona.
Máme si osvojiť vzájomnú toleranciu, pochopenie, aby sme sa nedôstojne nedelili na zástancov a protivníkov súkromných zjavení. Je správne, že trpezlivo čakáme na rozhodnutie cirkevnej autority, ktorá jediná je kompetentná v tejto otázke s konečnou platnosťou rozhodnúť.
Slávnosť Zjavenia Pána je čas, kedy máme si uvedomiť autentický vzťah k Cirkvi a skrze ňu ku Kristovi.
Na Slovensku máme mnoho mariánskych miest, kde sa Panna Mária nezjavila, a predsa na tie miesta putujeme a môžeme obsiahnuť milosti. Záleží od našej disponovanosti. Byť v milosti Božej, spolupracovať s milosťou a verne si plniť povinnosti kresťana katolíka. K tomu patrí aj príkladný spoločenský život kresťana.
O sv. Kataríne Labouré celý čas, roky, spolusestry v kláštore nevedeli, že sa jej Panna Mária zjavila. Vedel to dlhý čas len jej spovedník. A vieme, že Katarína ako novicka túžila vidieť Pannu Máriu. A videla i anjela. Panna Mária sama sa postarala, aby jej „zázračná“ medaila sa začala raziť a plniť poslanie, ktoré oznámila rehoľnej sestre.
Ťažkosti mala aj sv. Faustína, ktorú si Pán Ježiš vybral za tlmočníčku Božieho milosrdenstva. Ježiš sa sám postaral, aby sa skrze ňu svet dozvedel, že dnešný svet potrebuje, aby si zvlášť uvedomil Božie milosrdenstvo.
Tak je to všade ohľadom súkromných zjavení. Boh keď dáva poslanie, postará sa aj o milosť. Len pokorné, čisté, tiché, verné duše sú nástrojom Božej lásky.
Zjavenie. Jedno slovo, a predsa treba mnoho, aby sme ho poznali, primerane pochopili a aby poslúžilo k spáse duší. Využime dnešný deň, aby sme rástli vo viere, ktorá pramení zo Svätého písma, Tradície a ktorá je verná Cirkvi.
Amen.