Druhá nedeľa "cez rok"

Panna Mária vie a chce nám pomáhať.

AI
Chystali ste už synovi, alebo dcére svadbu? Čo všetko to obnášalo? Robili ste si starosti, či bude toho dosť, či niečo nebude chýbať. Priali ste si, aby všetko prebehlo v poriadku. Ale ako by ste sa zachovali, keby vám niečo chýbalo? Niektorí z vás by hneď začali prosiť: ó Bože pomôž. V dnešnom Evanjeliu sa podobná situácia stala, chýbalo im víno.

KE
Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína." (Jn 2,3)

DI
Vo vtedajšom čase svadba trvala sedem dní, to znamená, že tých starostí okolo prípravy mali viac. Jedlo a nápoje aj víno potrebovali na sedem dní, nie na jednu noc, ako je to zvykom u nás. Svadba nemala žiaden náboženský obrad. Sprievod odchádzal zo ženíchom z jeho príbytku v spoločnosti hudobníkov a svadobných hostí a išlo sa hodovať.
Na svadbu sú pozvaní Ježiš, Mária a učeníci. Evanjelista nezachytáva ako dlho sa tam menovaní zdržali, či jeden deň alebo viac. Nebolo to cieľom evanjelistu. Cieľom bolo ukázať, že Ježiš tým, že vykonal prvý zázrak, zjavil tak svoju Božskú moc, a že sa to stalo na príhovor Panny Márie.
Mária sa dozvedela, že došlo víno a pre domácich to bola nie najšťastnejšia správa. Ona to oznamuje Ježišovi. Ježiš jej odpovedá: „Čo mňa a teba do toho. Ešte neprišla moja hodina“. A v zapätí robí zázrak a premieňa vodu na víno. Prečo?! Pretože Ježiš ju ako svoju matku poslúcha, vie že je to jej želanie. Keď sa Ježiš ako dvanásťročný stratil, nakoniec ho našli a v závere udalosti evanjelista dodáva, že sa vrátili do Nazareta a bol im poslušný.
Ježiš je často opisovaný v situáciách na hostinách. Nechodil tam preto, aby sa najedol a napil, ale šlo o to, aby tvoril spoločenstvo s ostatnými. A často toto prostredie využíval na ohlasovanie Božieho kráľovstva. Stoloval aj s mýtnikmi a hriešnikmi, čo mu zákonníci a farizeji často vyčítali. Tak tomu bolo aj na dnešnej svadbe, kde zjavil svoju moc. A prví tí, ktorí v neho uverili, sú jeho apoštoli a učeníci.

PAR
Mama! Čo vás napadne pri tomto slove? Každý si hneď spomenie na svoju mamu. Mama je tá, ktorá nás priniesla na svet. Mama je tá, ktorá bdela pri posteli, keď sme ako malé deti ležali chorí. Mama je tá, ktorá nás kŕmila, robila desiaty, pomáhala nám robiť domáce úlohy. Mama sa tešila, ak sa tešilo jej dieťa, trápila sa, keď sa trápilo jej dieťa, robila si starosti o svoje dieťa, keď sa vydalo zlou cestou.
Ak príde malé dieťa za mamou, čo spraví mama? Čokoľvek v tej chvíli robí, všetko nechá tak a otočí sa k dieťaťu a povie: ,,Tu som!“ Ona je tá, ktorá je ako prvá ochotná vypočuť.
Lenže môže sa stať, že nie každý mal vo svojom živote takúto mamu, ktorá preukazovala svojmu dieťaťu lásku, nehu, pozornosť. Nie každá mama bola k svojmu dieťaťu pozorná, mala ho rada, možno ho dala do domova a možno ho zabila ešte skôr, ako sa stihlo narodiť.
Dnešné evanjelium nám predstavuje Máriu, ktorá je našou mamou. Mamou, ktorá je vnímavá na naše potreby, tak ako bola vnímavá vtedy na svadbe. Mama, ktorá nás neodmieta a je stále pripravená nás počúvať. A taktiež poukazuje na to, aký veľký vplyv má jej príhovor. Posúďte sami:

MY
Lýdia ako 16 ročná ochorela. V r. 1924 ju operovali na slepé črevo. Rana sa však nechcela zahojiť. Lekári ju poslali do sanatória v Davose, kde ju liečili ako suchotinárku so zvýšenou teplotou. Za 6 mesiacov nenastalo nijaké zlepšenie, ba dostala ešte žalúdočný vred. Poslali ju teda domov, keďže jej všeobecný stav nedovoľoval už nijaký chirurgický zákrok. Po viacročnom utrpení ju dali r. 1927 do sadry, lebo tuberkulóza napadla chrbticu a keďže stavce utvorili hrb, mávala pri ležaní neznesiteľné bolesti. Výkaly a moč poukazovali na ochrnutie a ustavičná nespavosť zapríčinila jej hotové mučeníctvo. V r. 1928 kostná tuberkulóza privodila hnisanie, ktoré sa usilovalo vytekať cez nazbierané fistuly. Zvýšená teplota a slabosť srdca zhoršili jej stav. V r. 1929 tuberkulóza zasiahla pobrušnicu a museli ju umelo živiť. Ochrnulo jej ľavé rameno. Lekár očakával veľmi skorú smrť.
Chorá bola vzorom trpezlivosti a odovzdanosti do Božej vôle. Keď sa jej návštevníci pýtali, či nie sú jej bezsenné noci strašne dlhé, odpovedala: "Kedysi áno, teraz už nie. Hodinu trpím a pykám za tú osobu, nasledujúcu hodinu mám zase iný úmysel, za ktorý trpím a pykám. A tak príde ráno a ja ani nezbadám, že noc bola dlhá." Veľká túžba nemocnej, jej posledná nádej, bola ísť do Lúrd a nájsť tam alebo uzdravenie alebo smrť. Hoci sa lekár a farár obávali, že pacientka nevydrží únavu tejto cesty, napokon súhlasili s jej želaním. 6. mája 1930 odniesli nešťastnicu na nosidlách a vyložili ju v Zürichu do pútnického vlaku švajčiarskych Nemcov. Na ceste sa jej stav zhoršil. Aj napriek morfiovým injekciám trpela strašnými bolesťami. Mala pri sebe menšiu sumu peňazí na prípadné pohrebné trovy.
Nemocná a ošetrujúce rehoľné sestričky si vydýchli, keď došli do Lúrd. Prvý kúpeľ v pizcine jej okamžite uľavil. Čoskoro však túto úľavu vystriedali ešte väčšie bolesti a záchvaty slabosti. Nasledujúce dni sa už neodvážili ponoriť ju do vody. Uspokojovali sa iba s umývaním. Na posledný deň, 13. mája, sa sestry a vedúci púte vzájomne pýtali, či ju privezú domov živú. Potajomky kúpili krížik, aby mali po ruke pohrebný kríž. Nemocná si žiadala, aby ju ešte raz ponorili do zázračnej vody. Zatiaľ, čo ju opatrne spúšťali do studenej vody, šepkala nežne: "Bože môj, urob so mnou, čo sa ti zaľúbi." Ostatní pútnici vonku súčasne hovorili: "Pane, ten, koho miluješ, je chorý, zachráň ho!" Sotva ju vytiahli z pisciny, krutá bolesť prebehla celým jej telom. Myslela si, že nadišla jej posledná chvíľa. No ihneď nato sa cítila celkom dobre. Chcela vstať a chodiť. Po podrobnej prehliadke, ktorá trvala dve hodiny, lekári z Overovacej kancelárie vyhlásili, že také náhle a také úplné uzdravenie sa nemôže vysvetliť iba prirodzenými silami a že nastali aj viditeľné anatomické zmeny. Zhrbený chrbát sa vyrovnal, hnisavá rana sa zahojila a zavrela novou membránou. Po lekárskej prehliadke, dav, ktorý čakal pred kanceláriou, zasypal kvetmi uzdravenú, ktorej požičali šaty. Na najväčšiu radosť všetkých nastúpila do vlaku. Sotva mohla veriť, že ju chrbát už nebolí, stále si ho ohmatávala a prekvapená vravela: "Je to pravda, už nemám hrb." Deva, ktorá už roky poznala iba bezsenné noci, zaspala po prvý raz už o 9. hodine a to aj pri hrkote vlaku.
Keď ju jej matka videla zoskočiť z vlaku a vrhnúť sa jej do náručia, radosť a šťastie celej rodiny a tých, čo ju videli v sadre pri jej odchode, boli bez hraníc. Len čo prišla domov, vybehla rýchlo po schodoch a vystrela sa pred sochou Panny Márie, ktorú toľko ráz pozorovala vo svojom utrpení, aby sa jej poďakovala.
Všetci lekári, čo ju poznali predtým a potom, tvrdia, že jej uzdravenie sa nedá vysvetliť prirodzene.

ADE
Vidíme, že príhovor Panny Márie, našej matky je veľký. Nebojme sa jej zveriť naše problémy, ona sa postará, veď je naša mama.

Amen.