Druhá nedeľa "cez rok"

Budovať šťastie v spoločenstve našej rodiny a farnosti.

AI
Čo si predstavíme pri slovách: moja rodina? Jednotlivých členov rodiny, dom, veci a udalosti, ktoré nás spájajú, ale snáď aj ťažkosti, s ktorými zápasíme. Uvedomujeme si aj svoje povinnosti, záväzky?
Chlapci a dievčatá, na koľký raz dokážete poslúchnuť rodičov? Dospievajúci, slečny, mladí muži, kedy ste naposledy povedali mame či otcovi, mám ťa rád, rada? Ženy, kedy vám rodina poďakovala za obed, manžel za čistú košeľu? Hlava rodiny, muži, modlíte sa denne za svoju rodinu?
Všetci túžime po šťastí. Kto má a ako budovať šťastnú rodinu? To, čo sme povedali o rodine, malo by platiť aj o farnosti. Aj vo farnosti máme práva ale i povinnosti.

KE
V evanjeliu o svadbe v Káne Galilejskej keď sa minulo víno, Ježišova matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2,5).

DI
Kto by sa netešil pozvaniu na svadbu. Snáď iba sebec, lakomec... čiže hriešnik. Svadba v Písme je obraz Cirkvi. Kána Galilejská to je obraz rodiny i farnosti. Boh je všade prítomný. Aj v rodine i farnosti, kde ho nechcú, kde s ním nespolupracujú. Vieru, náboženský život v rodine a farnosti si nevieme predstaviť bez Panny Márie a spoločenstva svätých bratov a sestier. Víno v reči Písma je obraz šťastia a radosti. Už od udalosti v raji človek je svedkom straty šťastia a radosti. Bol šťastný Kain? Ľudia hynúci počas potopy, či pri stavbe veže v Babylone... Bol šťastný Judáš? Vieme, že ani apoštol Tomáš a apoštoli v nedeľné ráno neboli šťastní.
Šťastie sa môže rýchle pominúť ako sa minulo aj víno na svadbe v Káne. Keď chýba pravé šťastie, postavené na priateľstve s Bohom, všetko ostatné je márnosť. Matka Ježišova, Panna Mária, ktorú sme dostali pod krížom za matku, skôr ako by sme my prosili, budovali pravé šťastie, ona koná. Tak veľmi Panne Márii záleží na našom šťastí.
Človek je stvorený na obraz Boha. Sme rozumom a slobodnou vôľou Bohom obdarovaný. Človeku sa iné stvorenie nemôže rovnať. Človek jediný môže svojho Stvoriteľa milovať ale i nenávidieť. Preto si musí každý človek uvedomiť slová Panny Márie z evanjelia: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2,5).
Jedna zo šiestich hlavných právd viery znie: „Boh je spravodlivý Sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá.“ Človek je strojcom svojho šťastia.

Kamenné nádoby na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie ako bolo zvykom u židov, sú obrazom stavu priateľstva s Bohom. Môžeme a nemusíme žiť v milosti posväcujúcej. Máme práva a povinnosti. Môžeme byť prázdni i plní Boha. Stav viery v rodine i farnosti môže byť povrchný, zvykový, ale aj aktívny, činný.
Ježišov príkaz: „Naplňte nádoby vodou“ (Jn 2,7), je výzva urobiť to, čo Boh žiada od každého človeka. Zo strany človeka podniknúť kroky k priateľstvu s Bohom. Voda je symbol očisťovania. Židia dostali od Boha príkaz ako a kedy sa očistiť. Ján Krstiteľ krstil krstom pokánia. Pri krste v Cirkvi každému sú odpustené okrem dedičného hriechu i hriechy pred krstom spáchané. Po krste sa hriechy odpúšťajú ľútosťou a sviatosťou zmierenia. Poznámka: „naplnili až po okraj“ (Jn 2,7), je výzva celý chcieť patriť Bohu. Nie iba niekedy, niekde, pred niekým.
Pri slovách: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu“ (Jn 2,8), pripomeňme si odpoveď na otázku: Načo sme na svete? Odpoveď znie: „Aby sme Pána Boha poznávali, milovali, plnili jeho vôľu. A milovali blížneho ako seba samého.“ Koľko „starejších“ sa čuduje ako ten na svadbe v Káne. Ľudia chcú byť šťastní, ale v čom vidia šťastie. Povedané rečou Biblie: Jeden vo voloch, iný v poli, ďalší v žene. Povedané rečou dneška: Človek vidí šťastie v moci, sláve, konte, postavení... Keď však spozná iné šťastie, po stretnutí s Kristom, je prekvapený, prečo ho skôr nepoznal, cíti výčitky, že sa pravému šťastiu nevenoval...
Epizóda zo svadby v Káne Galilejskej končí oznamom: „To urobil Ježiš... ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho“ (Jn 2,11).

PAR
Prečo recepty a návody paria k životu? Aj preto, že chceme šťastne žiť. Dobre bývať, jesť... Keď kúpime cennejšiu vec, pohrdneme návodom? To sú naše peniaze a tie si vážime. Preto často zabúdame na vieru. Boh nás pozval nie iba na tento pominuteľný svet, ale i k večnému životu. Pre hriech zabúdame na pravé šťastie. Udalosť z Kány Galilejskej má prebudiť túžbu po pravom šťastí. Moja rodina, moja farnosť je spoločenstvo, kde máme cítiť zodpovednosť jeden za druhého. Pravé šťastie predpokladá pravú lásku. Americký prezident E. Kenedy mal Američanom povedať: „Nepýtajte sa, čo vám dala Amerika, ale pýtajte sa, čo ste vy dali Amerike.“ Rečou biblie o almužne: „Nech nevie tvoja ľavá ruka čo robí pravá“ (Mt 6,3-4). Uveriť Kristovi, prijať čo učil Kristus, osvojiť si Kristov návod na život, je predpoklad pravého šťastia na zemi i vo večnosti. Svadbou – šťastím sa stane život, keď prijmeme Krista do rodiny, farnosti.
„Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2,5). Sú slová výzvy Panny Márie. Prídete k niekomu do domu, ale aj do farnosti, nik vám nemusí nič povedať a veľmi rýchlo si dokážete urobiť obraz o stave rodiny, farnosti. Pravé šťastie nie je záležitosť len jednotlivcov, ale všetkých. Rodina potrebuje k šťastiu dieťa, matku i otca, ale aj starých rodičov či ešte širší okruh členov rodiny. Farnosť, to nie je len kňaz, farská rada, niektorí ľudia. Ak chceme byť šťastní, musíme osobne zaujať postoj, aby to bola moja, naša rodina, farnosť.
Nebojme sa pýtať seba, okolia, či je to pravda, že je šťastná rodina, farnosť?

MY
Chlapec našiel pri potulkách v lese dva nevybuchnuté granáty. Očistil ich od hliny a dal si ich na poličku medzi svoje obľúbené veci. O niekoľko dní si jeho izbu prezeral otec, ktorý pri pohľade na ne zbledol. Pýtal sa syna čo to má a on mu s veľkou hrdosťou ukázal granáty. Otec, ktorý poznal ich zničujúcu silu, bledý vykríkol: „Okamžite to musíme dať preč! Tie môžu kedykoľvek vybuchnúť!“ Keď ich na bezpečnom mieste odpálili, chlapec s hrôzou pochopil, v akom nebezpečenstve niekoľko dní žil.

Ako ohrozuje šťastie rodín a farnosti rôzne nebezpečenstvo.

Ján bol nepraktizujúci evanjelik, keď sa zoznámil s Valériou, ktorá bola zvyková katolíčka. Stála na tom, že musia mať sobáš v kostole. Kňaz sa ho ujal. Ján sa pripravoval sedem mesiacov. Pomaly prijímal pravdy viery. Rok po sobáši s bolesťou sa žaluje kňazovi: „Bývam u svokrovcov. Neviem pochopiť, prečo ma nútili, čo dnes neľutujem, aby sme mali sobáš v kostole, keď z nášho domu pravidelne v nedeľu na omšu chodím sám. Ich viera je plytká, zvyková, tradičná... Pán farár, ja však neprestanem si plniť svoje povinnosti kresťana katolíka.“

Uvedomujeme si, že náš krst je nielen záväzok pred Bohom, ale aj pred celým okolím, kde žijeme. Správne, že vieme aj toto využiť v prospech seba i okolia.

V spoločnosti veriacich rodičov bola reč o deťoch. Jeden muž v strednom veku povedal: „Stalo sa mi, že keď som bol unavený po celotýždňovom lopotení, a chcel som sa dišpenzovať od účasti na svätej omši, pozrel som sa vtedy na dospievajúceho syna, spomenul som si na svoje ťažkosti pri svojom dospievaní a hneď bez váhania som odložil myšlienku dišpenzovať sa od účasti na omši. Som presvedčený, že môj príklad je posilou pre syna.“

Čo ohrozuje šťastie mojej, našej rodiny a farnosti. Sme kresťania a nemôže nám byť jedno, ako žijeme. Sme predsa povinní urobiť všetko, čo nám hovorí Boh, čo učí Cirkev.

ADE
Svadba v Káne je osobnou výzvou:
Pre vás deti, milovať a poslúchať svojich rodičov. Pre vás mladých ctiť si a nasledovať tých, ktorí vám darovali život. Pre vás manželia pripomenúť si manželský sľub.
Modlime sa pri dnešnej svätej omši, aby sme boli rodinou a farnosťou podľa vôle Božej.

Amen.