Šiesta nedeľa "cez rok"

Kto dokáže pochopiť a zrealizovať v živote Ježišove blahoslavenstvá, tomu sa otvára nebo.

Každý človek túži po šťastí. Pre neho sme ochotní vynaložiť veľa energie, venovať mnoho času na štúdium šťastia, tvrdo pracovať na sebe, aby sme boli šťastní. Hovoríme o šťastí a nešťastí. Je čas plesov a zábav. Chceme sa zabaviť. Vrcholia predsa fašiangy.
A snáď práve dnes položme si takúto či podobnú otázku dotýkajúcu sa šťastia: Akú hodnotu má človek v celom svojom bytí? Odpoveď môže byť v pokrčených ramenách, ale môžeme ju hľadať aj u Boha. Lebo iba on pozná všetky životné okolnosti a slobodné rozhodnutia, ktoré stvárňujú osobnosť každého človeka.

Na tému šťastie sa nám prihovára v evanjeliu sám Ježiš, keď z reči na hore sv. Lukáš nám pripomína štyrikrát Ježišom zdôraznené slovo “blahoslavení“ a rovnako slová “beda vám“.

Ježiš je veľmi náročný Učiteľ. Tí, ktorí túžia žiť podľa jeho slov, nemajú čas na to, aby sa nudili. Môžeme sa o tom presvedčiť pri spomenutých slovách: „blahoslavení chudobní... ktorí teraz hladujete... plačete... keď vás budú ľudia nenávidieť...,“ ale aj pri slovách: „beda vám, boháči... čo ste teraz nasýtení... čo sa teraz smejete... a ak vás budú všetci ľudia chváliť...“ (porov. Lk 6,17).
Ježiš tieto slova adresoval tak Židom, ako aj pohanom, kde bolo „... veľké množstvo ľudu z celej Judey i z Jeruzalema aj z týrskeho a sidonského pobrežia“ (Lk 6,17). A tieto slová sú adresované i nám. Tak ako vtedy, aj dnes vyvolávajú rôzne pocity. Pretože vtedy i dnes človek má podobnú logiku. Žijeme len raz a treba si ho užiť. Sú aj názory, že aj podľa zásady „oko za oko a zub za zub“. A tak Ježišove slová sú prijímané s nepochopením, podceňované, odkladané na neskorší čas... Sú aj takí, čo sa nad týmito slovami zamýšľajú a hľadajú vysvetlenie, ako ich chápať a ako podľa nich žiť. Keby ich Ježiš nepovažoval za dôležité, bol by to povedal, a vôbec, keby neboli dôležité, nebol by ich povedal. Zo slov Ježiša rozumieť, že im pripisuje vážnosť a význam a ich hodnota sa ani dnes nestráca. Ako ich zrealizovať v živote? Slovám Ježiša venovali mnohí pozornosť, a nebol to len biblista, benediktín J. Dupont, veľký znalec textov Svätého písma, ale aj nekresťan Gándhí. Teda chápeme, že slová Pána Ježiša nie sú adresované len kresťanom.
Svätý Lukáš napísal evanjelium po grécky, čo bol jazyk vtedajšej kultúry a umenia. Slovo “blahoslavení“ môžeme dnes rôzne vykladať. Môžeme povedať, že v pravom zmysle slova blahoslaveným je Boh. Keď Ježiš káže na hore a vyslovuje slovo “blahoslavení“, nemyslí na Boha, ale hovorí o ľuďoch. Ježiš celkom povedal osem ráz slovo “blahoslavení“. Zastavme sa pri štyroch, ktoré uvádza sv. Lukáš evanjelista.
„Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo“ (Lk 6,20). Chudobný človek nemá absolútne nič. Takým je bedár. Ježiš však myslí na človeka, ktorý na prvé miesto v starostlivosti o svoje materiálne imanie kladie Boha. Boh stvoril človeka, aby čestnou prácou svojich rúk si získaval živobytie. Človek si má podmaniť prírodu a všetko živé. Človek však nesmie zabudnúť, že toto všetko nesmie a nemôže uspokojiť jeho srdce. Človek nemá trvalé miesto na zemi. Človek je múdry, keď riadi svoj život tak, aby mohol kedykoľvek odísť zo sveta, keď ho odvolá Boh a nesmútil nad tým, čo tu musí opustiť. Je predsa stvorený pre veci prevyšujúce materiálny okraj sveta. Šťastie človeka sa nemôže ohraničiť materiálnymi dobrami. Boh stvoril človeka k večnému šťastiu, ktoré spočíva vo večnom spojení s Bohom. Šťastný je ten, čo svoje šťastie má v Bohu. Verí v lásku, moc, spravodlivosť Božiu. Pre toto šťastie, pre Boha sa na zemi zriekať, obmedzovať, podeliť, znášať nedostatok.
„Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení“ (Lk 6,21). Ježiš sám nasýtil zástup. Sám však na púšti o hlade strávil štyridsať dní. Hriechy obžerstvo a opilstvo urážajú Boha. Boh chce nasýtiť nás “novým vínom“ na hostine vo svojom Kráľovstve. Podmieňuje toto večné šťastie tým, aby sme na zemi boli pánmi nad žiadostivosťou tela. Boh chce, aby sme primerane veku a okolnostiam života pracovali na vzraste duchovného a duševného šťastia nad šťastím telesným. Pritom Boh nepodceňuje a nezakazuje prirodzené potreby tela. Cirkevný príkaz „konať skutky kajúcnosti, ako ich určila cirkevná vrchnosť“ tomu napomáha.
„Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať“ (Lk 6,21). Tento smútok vedie človeka do hĺbky srdca i tela. Blahoslavenstvá si uvedomujeme v spojení s ťažkosťami, ktoré na nás prichádzajú v spojení s dedičným hriechom, ako je bolesť, smrť, choroba, pohromy... Boh nás učí, aby sme neupadli do zúfalstva, či straty nádeje. Boh vo svojej láske neprestáva napĺňať človeka svojimi milosťami. Uvedomujeme si, že naša vlasť je v nebesiach.
„Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a zavrhnú vaše meno pre Syna človeka“ (Lk 6,22). Od Kaina ľudstvo trpí na nedostatok bratskej lásky. Brat šliape po dobrom mene, cti, zdraví a ďalších hodnotách brata, ktorými Boh obdaroval človeka. Tí, ktorým sa nedostáva týchto práv, tí nech spôsobom hodným budúcej odmeny nielen nech znášajú ťažkosti, krivdu, ale aj hája a zasadzujú sa za svoje práva i práva utláčaných či prenasledovaných.
Prvá časť perikopy evanjelia končí výzvou: „Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi“ (Lk 6,23). Už samotné slová Pána Ježiša pre tých, čo uverili v neho, sú radosťou na zemi. Ježiš je predsa cesta, pravda a život (porov. Jn 14,6).

Pripomíname si slová o “blahoslavenstvách“, aby sme využili aj toto stretnutie na eucharistickej slávnosti na načerpanie posily, že chceme vydávať svedectvo o Kristovom učení. Je chvíľa, že sa chceme zriecť všetkého, čo by nás mohlo spájať s výstrahou Krista v slovách “beda vám“. Ide teda o základný vzťah k Bohu. Z toho nasleduje skutočná duchovná revolúcia, zmena zmýšľania človeka vo vzťahoch k Bohu, k blížnemu a k sebe samému. Preto v tejto Ježišovej „reči na vrchu“ je skrytá podstata celého kresťanstva. Je to nové poznanie Boha ako milujúceho Otca, ktorému sa môžeme zveriť. Novosť je v osobnom vzťahu nás ako Božieho dieťaťa k Otcovi. Ježiš nám zjavil Božie otcovstvo. Text nás učí chápať kresťanskú bohoslužbu, ktorá nie je pokusom ľudí získať Božiu náklonnosť pre pozemské šťastie, ale je vyjadrením túžby človeka po Bohu. A taktiež od nás Ježiš vyžaduje nový postoj voči Bohu, blížnemu i sami k sebe, a to na podklade lásky, ktorá je dušou kresťanstva.

Pri slovách o “blahoslavenstvách“ a “beda“ si uvedomujeme, ako na nás pozerá Boh a my sa učíme, čo máme urobiť preto, aby sme splnili požiadavky Boha, ktoré právom na nás kladie.
Môže nám napomôcť pohľad do knihy Svadba, ktorá sa odohrala v nebi (porov. K. C. Millerová, Vitamín C od Boha, vydavateľstvo Motýľ, Trnava 1997, s. 284 n.).
Príbeh sa odohráva v primitívnej kultúre, ktorá nezakazovala predávať nevesty za dobytok, ktorý slúžieval ako výmenný artikel namiesto peňazí. Priemerná žena stála dve kravy, za výnimočnú sa platilo troma kravami, kým menej žiadúce ženy mali hodnotu jednej kravy. Do tejto spoločnosti prišiel bohatý a príťažlivý pytač hľadať súcu ženu za manželku. Všetky rodiny vyparádili svoje vydajachtivé dcéry, aby sa pred ním blysli. Každého prekvapilo, keď pytač napokon vyhlásil, že je ochotný rokovať s rodinou mladej dievčiny, ktorú pokladali za nepríťažlivú a nemotornú. „Možno mu ide o výhodnú kúpu,“ špekulovali ľudia a dohadovali sa, či náhodou namiesto kráv neponúkne nakoniec iba kurence. Na všeobecné prekvapenie ponúkol rodine za dcéru šesť kráv a rýchlo s ňou odišiel na dlhú svadobnú cestu. Keď sa o niekoľko mesiacov vrátili, nevestu nikto nespoznával. Viac jej neovísali plecia a v očiach nemala prázdny pohľad. Ako keby to bol ktosi celkom iný, nový, tak z nej sálala krása a sebadôvera. Nie, manžel jej nekúpil nijaké skrášľovacie prostriedky, nedal jej upraviť tvár. Ich vzťah sa začal tým, že jej dal hmatateľne najavo, že ju pokladá za dôležitú a cennú. Vžila sa do tejto roly, začala na seba hľadieť tými istými očami, ktorými na ňu hľadel on, a po celý zvyšok života na ňu s úctou hľadeli aj všetci jej priatelia. Pozerali sa na ňu ako na ženu, za ktorú zaplatili šesť kráv.
Uvedomujeme si, že my sme cennejší? Áno, cennejší ako vrabce, ako kravy! Sme deti Božie. Ježiš za nás zomrel. Primerane tomu sa aj správajme. Nestačí, že poznáme učenie Krista. Potrebné je, aby sme denne žili podľa Kristových slov. On za nás dal svojmu Otcovi vlastný život. Naberme odvahu, silu, spolupracujme s milosťami, ktoré nám dáva, aby sme boli takí, akých nás chce mať Boh. A uznávame, že k tomu patria aj slová “blahoslavení“ a “beda“.

Zdravý rozum nám hovorí o šťastí. Boh nám dal rozum a slobodnú vôľu a ponúka ešte viac. Ponúka večné šťastie, ktorému sa nič nemôže na zemi prirovnať. A to stojí zato. Čo to znamená pre nás konkrétne, čo chceme a čo podnikneme? Už pri sv. omši, už dnes?

Amen.