Šiesta nedeľa "cez rok"

Pohľad na slová blahoslavený a beda nech odkryje pravdu sŕdc.

Ako rôzne dokážeme deliť ľudí! Delíme ich často na sympatických a nesympatických. Aj tieto skupiny majú ešte podskupiny. Aj my používame takéto delenie? Do ktorej skupiny nás najčastejšie ľudia zaraďujú? Čo všetko rozhoduje v našich názoroch, posudkoch, mienkach. A vieme, že súd nepatrí nám, ale Bohu.

Ježiš v dnešnom evanjeliu nikoho nesúdi, ale prejavuje nám svoju lásku, keď nás upozorňuje, kto je v Božích očiach “blahoslavený“ a kto si musí dať pozor, aby sa na neho nevzťahovalo slovo “beda“.

Túto časť evanjelia nazývame “rečou na hore“. O blahoslavenstvách rozpráva Ježiš nielen v evanjeliu sv. Lukáša, ale aj u Matúša (5,1-12). Lukáš predkladá celkom jednoznačnú alternatívu, “alebo – alebo“. Kontrast medzi slovami “blahoslavený“ a “beda“ je známy už v Starom zákone. Prorok Jeremiáš za sebou kladie myšlienky: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka...“ (17,5) a „Požehnaný človek, čo dúfa v Pána...“ (17,7). Keď Ježiš hovorí: blahoslavení chudobní, hladujúci, plačúci, prenasledovaní, podáva skôr praktické kategórie k plneniu vôle Božej.
Kristove blahoslavenstvá nie je utešovanie chudobných, smutných, trpiacich, nenávidených. Čímsi iným než útechou sú skutky, vedomé a slobodné rozhodnutie pre konanie dobra. Je to prísľub večného života, nesmrteľnej odmeny, Božieho kráľovstva, aby sme mobilizovali seba i iných a robili záslužné skutky. Tí, ktorí uveria Kristovým slovám a konajú podľa toho, čo Ježiš učí, stávajú sa tichými, spravodlivými či milosrdnými. Takíto menia svet.
Blahoslavení sa vedia uspokojiť s málom. Sv. František a chudoba. Sama chudoba a núdza nie sú nádejou. Nádejou je Boh. Chudoba, ktorá sa znáša v spojení s Bohom, je hodná Božej odmeny.
Blahoslavení, ktorí radšej budú hladovať, než si získavať chlieb nepoctivými prostriedkami. Sv. Alžbeta Uhorská a milosrdenstvo. Blahoslavení radšej budú sami plakať, než by druhým vyvolávali slzy. Blahoslavení sú rozhodnutí niečo vytrpieť pre vernosť k Božím príkazom a pri obrane Kristových zásad. Sv. Vincent de Paul, zakladateľ charity. Blahoslavení sú stručne tí, čo sú skromní, poctiví, trpezliví či verní. Títo a iní vo viere nachádzajú dynamičnosť k činnosti. Oni neutešovali, ale niečo robili a takto menili svet. Tých Ježiš vyhlasuje za blahoslavených a sľubuje im náhradu v pokladoch Božieho kráľovstva. Nie je to pre určitých vyvolených, ale každý má otvorený prístup k týmto hodnotám. Je to pre skutočných kresťanov.
Tí, ktorí nemajú chuť byť takými, sú odsúdení na “beda“. Beda im od neba i zeme, beda im samým, aj ich okoliu, beda im teraz i potom.
Iná možnosť nie je. Buď budeme blahoslavení, alebo nám beda. Stredná cesta neexistuje. Ježiš nás oslovuje, chce naše šťastie, nie smútok.

Nesmie nám ísť o falošné vyrovnávania sa. Nám, chudobným, aby raz bolo dobre a tým nedobrým – bohatým, ktorí dnes všetko majú, aby sa zle vodilo. Takto to Ježiš nechce. Niekto môže mať málo, a môže byť zlý. A iný má mnoho, a je dobrý, štedrý. Božia spravodlivosť má svoje kritériá založené na pravde a láske. Nedá sa oklamať, zastrašiť, kúpiť... Jedna i druhá strana musí si uvedomiť, že nič sa len tak nezosype do lona. Človek sa musí pričiniť sám. Nejde len o to, čo robíme, ale aj ako to robíme. Boh vidí do sŕdc. Boh chce našu nezištnosť a dôveru v neho.
Nebezpečenstvom pre tých, čo majú dostatok, je v tom, že Boha nepotrebujú, že si vystačia sami. Či neplatí tu “beda“?

Je správne, že vieme byť aj v dostatku závislí od Boha, budujeme dôveru v Boha. Dôvera v Boha je základný kresťanský program v každej dobe.
Ježišove “blahoslavenstvá“ nám pomáhajú uvedomiť si nové poznanie Boha, ktorý nás miluje, ktorý je všemohúcim Otcom a ktorému sa môžeme zveriť s absolútnou oddanosťou. To je náš osobný vzťah dieťaťa k Otcovi. Tak na nás vplýva nové chápanie bohoslužby. Nevedie nás k pokusu získať si Božiu náklonnosť pre pozemské šťastie, ale vyjadrenie našej úcty a túžby po Bohu. Boh je stredom a jedinou pohnútkou, nie človek a jeho potreby, strach či želania. Bohoslužba nie je mágia ako u pohanov, ale záležitosť milujúceho srdca. Význam bohoslužby sa tak presúva z vonkajších obradov do vnútorného zmýšľania. Napríklad vnútorné zmierenie sa s blížnym je dôležitejšie než bohoslužobný dar (porov. 5,23). Zároveň si uvedomujeme nový postoj lásky k Bohu a blížnemu. Nestačí len farizejská nábožnosť meraná vonkajšími prejavmi, ale rozhodujúci je vnútorný pokoj. Mýtnik preto odišiel z chrámu ospravedlnený, a nie farizej.
Blahoslavenstvá nesmú byť suchou teóriou, alebo neplodným idealizmom. Ježišova reč na hore je nový pohľad na Boha, človeka a svet.

Môže to napovedať stará historka o žene v horách, že “blahoslavenstvá a beda“ bývajú rôzne. Dobrota, odpúšťanie, vernosť ku každému príkazu vždy urobia viac, ako si možno myslíme.
Troch partizánov pri ústupe zastihlo ráno v osade. Keď ich vidí žena, mohla vziať skrytý samopal a urobiť akt odplaty za smrť dvoch synov. Je však kresťanka. Prijme ich, pohostí, dá čisté šaty, ale musia odložiť zbrane. Nechcú, ale napokon poslúchnu. Vtedy príde malý syn k mame so správou, že po ceste prichádzajú Nemci. Od strachu cíti slabosť v nohách. Ide im naproti. Keď stojí tvárou v tvár ozbrojeným vojakom, povie: „Vo vnútri sú partizáni. Prišli pred vami.“ Dôstojník zbledne od hnevu a chce vstúpiť. Žena rázne zakročí: „Nie!“, a zastaví ho. „Tu sa strieľať nebude. To som mohla urobiť ja s vami. Vojna mi zobrala dvoch synov. Ak chcete, vstúpte, nech sa páči, ste moji hostia, ak nie, môžete ísť, odkiaľ ste prišli. Ak chcete ísť dnu, dajte mi vaše zbrane.“ Dôstojník pozerá do očí ženy. Napokon súhlasí. V ten deň sedeli šiesti muži za jedným stolom, a nepatrili k sebe. Nemlčali. Po chvíli už nerozprávala len žena, ktorej mohli byť manželmi, synmi. Keď sa s nimi lúčila, dala im krížik na čelo ako synom, ktorých takto vyprevádzala a ktorí sa už domov nevrátili.

Slová “blahoslavení a beda“ delia. Nedeľme sa navzájom. Robme len to, čo chce od nás Ježiš v reči na hore a pre všetkých je pripravená vlasť v nebesiach, kde nás chce mať všetkých ten, ktorý za nás zomrel na kríži.

Amen.